PRAHA - Lúpežník Johann Georg Grasel patril na začiatku 19. storočia k najväčším postrachom obyvateľov južných Čiech a Moravy, ale i Dolného Rakúska. Počas svojej neslávnej kariéry spáchal predchodca všetkých grázlov, ktorý napriek neskoršej povesti rozhodne nebol lupičom jánošíkovského druhu, dve stovky ťažkých zločinov a roky unikal spravodlivosti. Nakoniec ale na jeseň 1815 padol do nastraženej pasce a súd ho bez milosti odsúdil na smrť. Popravený bol 31. januára 1818 vo Viedni.
"Odsúdenec požiadal, aby chvíľu počkali. Mysleli si, že chce ešte niečo povedať, ale on sa len s trpkým úsmevom vyjadrujúcim zároveň údiv a opovrhnutie rozhliadol po 60-tisícovom dave Viedenčanov a z úst mu vykĺzlo: "Ježiš, to je ale ľudí!" Hneď po tom sa pod ťarchou jeho tela naplo lano s oprátkou," opísal o storočie neskôr Egon Ervín Kisch posledné momenty vysokého šedookého Grasela, ktorý onoho studeného januárového dňa vystúpil na šibenicu ako posledný z trojice odsúdencov.
Pre šibenicu rodák z Nových Syrovic neďaleko Moravských Budějovíc, ktorý zomrel rukou kata krátko pred svojimi 29. narodeninami, rástol vlastne už odmalička. Už rod, z ktorého Johann (niekedy prezývaný Jan Jiří Grázl), pochádzal, bol preslávený krádežami a inými priestupkami, za ktoré jeho členovia strávili roky za mrežami, okrem iného i na slávnom brnenskom Špilberku. A Grasel len pokračoval v tradícii.
Vo väzení skončil mladík, ktorého matka bola vraj žobráčka alebo prostitútka alebo oboje, už ako deväťročný za krádeže, rozhodne ho to ale nenapravilo. Čítať a písať sa síce nenaučil, hovoril ale po nemecky i česky, mal výbornú pamäť a navyše mu to myslelo, teda tým správnym spôsobom pre lúpežníka. Na rozdávanie mal tiež sebavedomie, ktoré postupne rástlo s tým, ako sa jeho meno stávalo známym v stále širšej oblasti.
Akčný rádius Graselovej bandy bol na vtedajšiu dobu úctyhodný; lúpili kdekoľvek od Dolného Rakúska až po južné Čechy a Moravu. Zločinci mali na svedomí najmä krádeže, vlúpania a lúpeže, najmenej dvakrát ale spáchali aj vraždu. Ich obeťami boli drobní remeselníci, kupci, mlynári a sedliaci. Niekedy sa síce hovorí, že známy lupič bohatým bral a chudobným dával, v skutočnosti ale išlo o nevypočítateľného lotra, ktorý myslel hlavne na svoje vrecká.
Dnes už je ťažko povedať, čo z historiek o Graselovi je pravda a čo výmysel. Hovorí sa napríklad, že rád hazardoval. Nie však v kartách či kockách, ale svojimi zbojníckymi kúskami. Rád sa taktiež zabával, obzvlášť v spoločnosti krásnych žien. A tie sa mu nakoniec aj stali osudnými. Rakúske úrady ho nemohli za nič dolapiť, lebo vlastne nevedeli, ako vyzerá. A keď už Johanna čírou náhodou chytili, ten sa rukám zákona vyšmykol nepoznaný, keď sa predstavil vymysleným menom.
Nakoniec sa mu stala osudnou slabosť pre ženy a takisto odmena 4000 zlatých, ktorú na jeho hlavu vypísal policajný riaditeľ Franz von Sieber. "Ak bolo Rakúsko predsa len zachránené, vďačí za to agentovi provokatérovi," napísal s veľkou dávkou irónie Kisch o akcii, za ktorou stál policajný zved David Mayer, a v ktorej Grasel doplatil na inscenované oslobodenie jeho milej Terezie z väzenia. Namiesto toho skončil sám v reťaziach a z Mayera sa stal hostinský v Slavoniciach.
Slovenský hrdina, ktorý sa navždy zapísal do dejín: Drsné slová historikov nepotešia
Zločinmi, ktorých sa Georg dopustil, sa viedenský súd zaoberal viac ako dva roky. Celkovo mu ich narátal 205, z toho osem lúpeží, jednu dezerciu a jednu vraždu. Dnes sú síce Graselove činy obostreté určitou romantikou, avšak z dobových prameňov vyplýva, že úplne zbabelo útočil na bezbranných ľudí, starých či vdovy, ktoré častokrát krutým spôsobom mučil, aby vydali svoj majetok.
