Zvrátené srdce prináša napínavý príbeh plný šokujúcich zvratov, ktoré zasahujú do osobného života Kay Scarpettovej. „Vo chvíli, keď sa Kay rozhodne odhaliť tajomstvá svojej netere, príbeh sa stáva viac psychologickým trilerom,“ napísal New York Times Book Review. Jedna z najúspešnejších spisovateliek na svete Patricia Cornwellová vytvorila postavu súdnej lekárky, ktorú si obľúbili milióny čitateľov. Kay Scarpettová má nový prípad, už 23.v poradí, no tentoraz je riziko, že sa celý jej život rozpadne na márne kúsky...
Doktorka Kay Scarpettová pracuje na ďalšom prípade – na mieste činu v Cambridgei v štáte Massachusetts, keď jej v mobile zaznie výstražný tón. Medzi ostatnými esemeskami sa jej zjaví link a zdá sa, že jej ho poslala jej neter Lucy, odborníčka na počítače. Ale ako je to možné? Pod linkom je video a na ňom záznam Lucy takmer spred dvadsiatich rokov.
Doktorka Scarpettová dostane aj ďalšie videá a dozvedá sa o neteri hrozivé tajomstvá. Ocitá sa v nesmiernom chaose a izolácii, je zmätená a ustráchaná, nevie, na koho sa obrátiť. Nemôže to prezradiť manželovi Bentonovi Wesleymu ani svojmu partnerovi, detektívovi Petovi Marinovi. Dokonca ani samotnej Lucy.
Kay Scarpettová napriek tomu neprestáva pracovať na prípade v bohatej cambridgeskej štvrti, kde našli zavraždenú mladú ženu, dcéru známej hollywoodskej režisérky. Na mieste činu v uzatvorenej dodávke objaví aj zvláštny predmet, ktorý môže mať súvislosť s prípadom. Kto za tým stojí? Môže to byť FBI, ktorá vtrhla na Lucin pozemok a snaží sa proti nej vykonštruovať nejaký prípad, aby ju dostala za mreže?
To všetko a videá z minulosti hrozia, že zničia celý svet doktorky Scarpettovej aj tých, ktorých má rada.
Patricia Cornwellová patrí k najpredávanejším autorom sveta, jej diela boli preložené do 36 jazykov a vyšli v 120 krajinách. Je zakladateľkou Virgínskeho inštitútu forenzných vied a medicíny, zakladateľkou Národnej forenznej akadémie, členkou Poradného výboru forenzných vied v New Yorku.
V roku 2008 získala Galaxy British Book Awards za najlepší kriminálny triler roka a stala sa tak prvou Američankou, ktorá dostala toto ocenenie. Už jej prvý román Postmortem so súdnou patologičkou Kay Scarpettovou zaznamenal celosvetový úspech. Udelili jej zaň päť najdôležitejších literárnych ocenení za najlepšiu knihu s kriminálnou zápletkou v USA aj v Európe v priebehu jedného roka.
Patricia vie pilotovať helikoptéru, má licenciu na potápanie a intenzívne sa zaujíma o forenzné technológie, čo jej pomáha pri písaní románov.
Mimoriadne obľúbená aj u slovenských čitateľov, ktorí si mohli v slovenčine prečítať knihy ako Vlastná krv, Posteľ z kostí, Červená hmla, Posledný prístav, Faktor Scarpettová, Doktorka Scarpettová, Predná línia či Kniha mŕtvych.
Začítajte sa do novinky Zvrátené srdce:
Prvá kapitola
Toho starého medvedíka som darovala Lucy, keď mala desať rokov. Pomenovala ho Uličník. Sedel na jej vankúši na posteli, ustlanej s vojenskou presnosťou alebo ako dokonale upravené nemocničné lôžko.
Chronicky pokojný medvedík na mňa slepo hľadí, čiernu papuľku má vyšitú priadzou v tvare obráteného písmena V. Asi som si len predstavovala, aký bol šťastný a vďačný, že som ho zachránila. Nemá zmysel rozprávať o vypchaných zvieratách, najmä keď má takéto myšlienky právnička, vedkyňa a lekárka, ktorá by mala predovšetkým zmýšľať logicky.
Zaplaví ma zmätok citov pri nečakanom pohľade na medvedíka na videonahrávke, ktorá sa mi práve ocitla v mobile. Musela to snímať stacionárna kamera, sklonená v určitom uhle, možno umiestnená v dierke v strope. Vidím hladké kúsky látky znázorňujúce medvedíkove pazúry, jemnú olivovozelenú mohérovú srsť, čierne zreničky v jantárových očiach aj žltú visačku Steiff v uchu. Spomínam si, že meral asi dvadsať centimetrov, aj preto bol pre rútiacu sa raketu Lucy, moju jedinú neter, de facto moje dieťa, veľmi príjemným spoločníkom.
Tú hračku som našla pred desiatkami rokov na otlčenej starej knihovničke, plnej páchnucich starých zväzkov kníh o záhradkárčení a domoch v južanskom štýle, v modernej časti Richmondu vo Virgínii, ktorá sa nazývala Carytown. Medvedík mal na sebe bielu pletenú halenu. Vyzliekla som mu ju a opravila som ho ako plastický chirurg. Potom som ho oprala vo vlažnej vode šampónom aj antibakteriálnym mydlom a vysušila som ho sušičom na vlasy, nastaveným na chladný vzduch. Rozhodla som sa, že to bude on, nie ona. Vyzeral lepšie bez tej hlúpej haleny alebo iného oblečenia. Doberala som si Lucy, že môže byť pyšná, lebo má holého medveďa. Prisvedčila, že je to tak.
Ak budeš pridlho sedieť bez pohybu, moja teta Kay ti strhne oblečenie a rozpára ti útroby ostrým nožom. Potom ťa zašije a nechá ťa nahého, dodala veselo.
Nevhodné. Hrozné. Vôbec nie vtipné. V tom čase mala Lucy len desať rokov. Zrazu mi v hlave zaznie jej ostrý detský hlas. Urobím krok dozadu od červenohnedej rozkladajúcej sa krvi, na okrajoch už žltnúcej, ktorá pokrýva mramorovú podlahu. Aj zápach nesúci sa vo vzduchu je nechutný a akýsi temný. Muchy sú ako légia drobných démonov, ktorých vyslal sám Belzebub. Smrť je nenásytná a odpudzujúca. Napáda ľudské zmysly. Vzbudí do stavu pohotovosti všetky bunky a hrozí, že aj vám vezme život. Buďte opatrní, držte sa čo najďalej. Utekajte do hôr. Veď práve vy môžete byť na rade.
Ľudia sú naprogramovaní tak, že mŕtve telá sú im odporné a vyhýbajú sa im ako moru. V tomto zakorenenom inštinkte je však zahrnutá aj zriedkavá výnimka, ktorá je nevyhnutná, aby kmeň zostal zdravý a prežil. Iba niekoľkí z nás vchádzajú do tohto sveta a netrápi ich hrôza. V skutočnosti nás tam ťahá, fascinuje nás to, sme zvedaví, a to je dobrá vec. Niekto musí varovať a chrániť tých, čo tu zostanú. Voľakto sa musí postarať aj o to nepríjemné, pýtať sa prečo, ako a kto a starostlivo nás zbaviť rozkladajúcich sa zvyškov, kým sa nerozšíri nejaká infekcia.
Myslím si, že títo zvláštni ľudia boli stvorení zvlášť. Či je to lepšie, alebo horšie, nie sme ako ostatní. Vždy som to vedela. Dajte mi silnú škótsku a pripustím, že nie som celkom normálna a nikdy som ani nebola. Nebojím sa smrti. Len zriedkavo si všímam iné ako to, čo mi chcú jej okolnosti povedať. Zápach, tekutiny, muchy, supy, hlodavce. Aj tie prispievajú k pravde, ktorú hľadám. Je dôležité, aby som rozpoznala a rešpektovala život, ktorý ešte pokračuje vo zvyškoch, čo skúmam a zbieram.
Hovorím to preto, aby som vysvetlila, že mňa neľaká to, čo vystraší väčšinu ľudí a zdá sa im to nechutné. Vlastne... nemá to nič spoločné s Lucy. Veľmi ju ľúbim. Vždy som ju ľúbila. Cítim sa za ňu zodpovedná a všeličo si vyčítam. Asi práve o to ide, keď vo videofilme spoznávam obyčajnú izbu. Steny má natreté vanilkovožltou farbou. Som majsterka dizajnu, autorita, pozorná teta, ktorá svoju neter nasťahovala do tej internátnej izby a dala jej tam aj medvedíka.
Vyzerá rovnako pekne, ako keď som ho oprala a dala do poriadku. Bolo to kedysi na začiatku mojej kariéry a vzala som ho zo zaprášeného richmondského obchodu. Nespomínam si, kedy a kde som ho videla naposledy. Nemám potuchy, či ho Lucy nestratila, niekomu nedala, alebo jednoducho neskryla do šatníka. Na chvíľu prestanem pozorne sledovať videokazetu, lebo neďaleko, o niekoľko miestností ďalej sa ozve záchvat kašľa. Nachádzam sa v krásnom dome, v ktorom práve zomrela bohatá mladá žena.
„Bože. Čo je to? Azda sa niekto nakazil brušným týfusom?“ šomre cambridgeský policajný vyšetrovateľ Pete Marino. Rozpráva sa a žartuje so svojimi kolegami, tak ako to vedia len policajti.
Massachusettský štátny policajt, ktorého meno nepoznám, asi dostal letnú chrípku. Po chvíli však začínam aj ja premýšľať, či je to naozaj len záchvat kašľa.
„Počujte, človeče, čo vám je? Čo ak ma nakazíte? Mohli by ste sa postaviť trochu ďalej?“ hundre Marino.
„Nie je to nákazlivé.“ Ozve sa ďalší záchvat kašľa.
„Kriste, aspoň si zakryte ústa!“
„Ako to mám urobiť, keď mám ochranné rukavice?“
„Dopekla, tak si ich dajte dolu!“
„V nijakom prípade. Nenechám tu svoju DNA.“
„Naozaj? Vari sa kašľom nešíri DNA z jedného konca domu na druhý zakaždým, keď vás to chytí?“
Odvrátim sa od Marina aj policajta a znova upriem zrak na displej telefónu. Na videozázname sa odratúvajú sekundy, no internátna izba zostáva prázdna. Nie je tam nikto, len na Lucinej vojensky ustlanej posteli nepohodlne sedí medvedík. Na úzkych tenkých matracoch s jediným vankúšom sú biela plachta a hnedá prikrývka, akoby boli namaľované, nie skutočné. Neznášam postele, ktoré sú napnuté ako struna. Vyhýbam sa im pri každej príležitosti.
Moja posteľ doma má mäkké ortopedické matrace, jemné línie a mäkké luxusné prikrývky. Uvoľním sa, len čo si na ňu konečne ľahnem. Tam mám sex, snívam alebo ešte nesnívam. Nemám rada pocit stiesnenosti. Nezaspala by som s pocitom obmedzenia ako múmia s minimálnou cirkuláciou krvi v nohách. Nie som zvyknutá na taký vojenský režim, na prísnu domácnosť ani na všivavé motely či baraky. Áno, strávila som veľa času aj na nehostinných miestach, ale nemala som na výber. Lucy je iný príbeh. Nežije už síce celkom po sparťansky, ale nezáleží jej až tak na pohodlí ako mne.
Vložte ju do spacieho vaku uprostred lesa alebo púšte a bude spokojná, ak bude mať zbraň, technológiu a dokáže sa obrániť pred nepriateľom, nech už je to v danej chvíli ktokoľvek. Bude donekonečna kontrolovať okolie a to je ďalší kontroverzný argument. Vari Lucy nemala potuchy, že ju sledujú v jej vlastnej izbe?
Nevedela o tom. Určite o tom nevedela.
Uvedomím si, že tá videonahrávka vznikla pred šestnástimi, možno aj pred devätnástimi rokmi pomocou tej najpokrokovejšej techniky, aká vtedy bola k dispozícii. Megapixelová multikamera. Skrytá. Ovládaná diaľkovo. Určite výdobytok vývoja nového milénia. Istotne nebola falošná ani zastaraná. Nič iné by som ani nečakala.
Technické vybavenie mojej netere vždy predbieha súčasnosť a v polovici alebo koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia by vedela skôr ako iní o poslednom vývoji sledovacej techniky. To však ešte neznamená, že Lucy sama nainštalovala skrytú snímaciu techniku do vlastnej izby, keď pracovala pre FBI a stále pritom študovala. Spomínam si, že aj vtedy bola veľmi tajnostkárska a súkromnícka, aká je aj dnes.
V mojom vnútornom dialógu sa stále objavujú slová, ako sú sledovanie a špehovanie, lebo som presvedčená, že túto videokazetu nenahrali tak, že by o nej vedela. Určite o nej nevedela a to je dôležité. Okrem toho neverím ani tomu, že mi tú nahrávku poslala sama Lucy, hoci sa zdá, že to spravila práve ona zo svojho núdzového čísla. To je veľmi dôležité a zároveň problematické. Okrem toho jej núdzové číslo nemá nikto. Viem na jednej ruke spočítať ľudí, ktorí ho majú. Pozorne si ďalej prezerám detaily záznamu. Začal sa prehrávať pred desiatimi sekundami. Teraz beží jedenásta. Štrnásta, šestnásta. Prezerám si obrázky nasnímané z rôznych uhlov.
Keby tam nebol medvedík Uličník, možno by som ani nespoznala Lucinu bývalú izbu s bielymi horizontálnymi žalúziami, sklopenými dozadu, takže pripomínajú jednoliatu látku alebo opačne začesanú srsť. Ten zvyk ma vždy privádzal do stavu nepríčetnosti. Zvykla zaťahovať žalúzie opačne a mne sa nechcelo stále opakovať, že je to rovnaké, akoby mala spodnú bielizeň oblečenú naopak. Tvrdila, že keď sú žalúzie zatiahnuté takto, dovnútra nevidieť. Toho sa bojí človek, ktorý si myslí, že ho sledujú, stopujú či špehujú. Lucy by niekomu tú možnosť len tak nedopriala.
Iba keby o tom nevedela. Len keby dôverovala tomu, ktokoľvek to nasnímal.
Sekundy plynú a internátna izba je stále rovnaká. Prázdna a tichá.
Steny aj dláždená podlaha sú biele, lacný nábytok je z javorového dreva, všetko jednoduché a praktické. Znova si na to spomínam a v pamäti sa mi vynárajú bolestné spomienky, ktoré by človek najradšej zabetónoval. To, čo práve vidím vo svojom mobile, by mohla byť aj súkromná izba v dákej psychiatrickej liečebni. Alebo izba nejakého dôstojníka na vojenskej základni. Prípadne prechodné bydlisko. Ja však presne viem, na čo sa pozerám. Toho medvedíka by som spoznala hocikde.
Pán Uličník putoval všade, kam šla Lucy, a keď sa pozerám na jeho uštipačnú tvár, spomeniem si, čo sa so mnou dialo počas tých dávno zabudnutých dní v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Bola som vedúca súdna lekárka vo Virgínii, prvá žena na takom poste. Starala som sa o Lucy, lebo moja sebecká sestra Dorothy sa rozhodla zveriť mi ju. To, čo najprv vyzeralo ako krátka neohlásená návšteva, sa zmenilo na večnosť a načasovanie nemohlo byť horšie.
Bolo to moje prvé leto v Richmonde a riešili sme prípad sériového vraha, ktorý škrtil ženy rovno u nich doma vo vlastnej posteli. Vraždy boli čoraz desivejšie a sadistickejšie. Nemohli sme ho dostať. Nemali sme nijakú stopu. Ja som tam bola nová a novinári aj politici na mňa tlačili ako lavína. Bola som nevhodná osoba, chladná a odmeraná a navyše zvláštna. Ktorá žena pôjde dobrovoľne rezať ľudské telá do márnice? Bola to nevďačná práca a chýbal mi južanský šarm. Nepochádzala som z Jamestownu a nebola som májový kvet, ako sa hovorí. Narodila som sa v Miami a patrila som medzi katolíckych odpadlíkov, multikultúrna sociálna liberálka, čo chcela urobiť kariéru v bývalom hlavnom meste Konfederácie, kde bol pomer vrážd na počet obyvateľov najvyšší v USA.
Nikdy som nepočula uspokojivé vysvetlenie, prečo sa práve Richmond ocitol na najvyššej priečke, pokiaľ šlo o vraždy, a aký zmysel malo, že sa s tým policajti vychvaľovali. Preto som nerozumela ani opätovnému uzákoneniu výdobytkov občianskej vojny. Prečo máte oslavovať to, o čo ste už raz prišli? Rýchlo som sa naučila potlačiť toľký skepticizmus, a keď sa ma pýtali, či som Yankee, povedala som, že bejzbal nesledujem. To človeka zvyčajne umlčalo.
Rozruch z toho, že som prvá hlavná súdna lekárka v USA, rýchlo vyprchal a bronzový prsteň, ktorý som dostala, stratil lesk. Virgínia Thomasa Jeffersona mi pripadala ako tvrdohlavá stará vojenská zóna, nie ako bašta civilizácie a osvety, a netrvalo dlho, kým pravda vyplávala na povrch. Bývalý šéf súdnych lekárov bol bigotný alkoholik, ktorý neznášal ženy. Zomrel náhle a zanechal po sebe katastrofu. Ani jeden vzdelaný patológ so slušnou reputáciou nechcel po ňom prebrať miesto. Ľuďom na vyšších pozíciách skrsla spásonosná myšlienka: A čo žena?
Ženy sú dobré na to, aby upratali neporiadok. Prečo nenájsť ženu skúsenú vo forenznej vede? Nezáleží na tom, že je mladá a nemá dosť skúseností, aby viedla celoštátnu ustanovizeň. Ak je dostatočne kvalifikovaná pre súdy a má dobré spôsoby, môže tu rásť. Čo tak príliš vzdelaná, prácou posadnutá perfekcionistka, pôvodom Talianka, ktorá vyrastala v špine a chudobe, rozvedená a bezdetná, ktorá má ambície všeličo dokázať?
Nuž, nemala som deti, až kým sa nestalo niečo nečakané. Jediná dcéra mojej sestry Lucy Farinelliová sa zrazu ocitla pri mojich dverách. Toto dieťa malo už desať rokov a vedelo viac o počítačoch a rôznych mechanických veciach ako ja. Okrem toho Lucy predstavovala tvrdý oriešok, čo sa týkalo vhodného správania. Vyhlásiť, že bola ťažký prípad, je to isté, akoby ste povedali, že blesk je nevyspytateľný. Je to skutočnosť a vždy to tak bude.
Moja neter predstavovala jedným slovom výzvu. Bola nemenná a nenapraviteľná. Už ako dieťa neskutočná a neslušná. Bola geniálne pôvodná, vždy nahnevaná, občas krásna, drsná, zlostná, nebojácna, neľútostná a nedotknuteľná, precitlivená a nenásytná. Nič, čo ste urobili, nebolo pre ňu dosť. Ja som sa však snažila. Skúšala som všetky možnosti. Vždy som sa bála, že budem zlá matka. Nemala som dôvod byť dobrá.
Myslela som, že keď jej darujem plyšového medvedíka, zanedbané malé dievča bude mať pocit, pocit, že ho má niekto rád. A teraz vidím pána Uličníka sedieť na posteli v bývalej Lucinej izbe na nahrávke, o ktorej som ešte pred minútou netušila. Namiesto pokoja ma zrazu zaplaví šok. Nahrávka má na mňa ťaživý dopad. Sústredím sa, aby som jasne, objektívne a vedecky premýšľala. Musím. Videozáznam, ktorý sa mi práve prehráva v mobile, je pôvodný, nie je to nijaký falzifikát. Je dôležité, aby som to prijala. Nevyrobili ho vo photoshope ani inak. Veľmi dobre viem, na čo sa pozerám.
Snažím sa presne si vymedziť, kedy Lucy najprv pracovala ako interná zamestnankyňa a neskôr ako nová agentka. Potom o tú prácu prišla. Z FBI ju doslova vykopli. Nato začala pracovať v ATF, v Úrade pre alkohol, drogy a strelné zbrane. Stala sa z nej ziskuchtivá špecialistka a vzápätí zmizla na nejakú misiu, o ktorej radšej nechcem nič vedieť. Napokon si založila vlastnú forenznú počítačovú spoločnosť v New Yorku, no aj odtiaľ nakoniec utiekla.
Vraciam sa do skutočnosti. Je piatkové dopoludnie uprostred augusta a Lucy má tridsaťpäť rokov. Stala sa z nej mimoriadne bohatá podnikateľka, ktorá sa so mnou štedro delí o svoj talent v našom Cambridgeskom forenznom centre. Sledujem nahrávku a akoby som sa ocitla naraz na dvoch miestach. Akoby som sa vrátila v čase a zároveň som v súčasnosti. Sú prepojené. Kontinuálne.
Všetko, čo som doteraz urobila, akoby ma nezastaviteľne tlačilo dopredu ako nejaká tektonická doska. Dotlačilo ma až do tohto mramorom obloženého foyeru, teraz postriekaného rozkladajúcou sa krvou. To, čo sa stalo predtým, ma priviedlo rovno sem, kde krívam od bolesti s ťažko zranenou nohou nad rozkladajúcou sa mŕtvolou ležiacou na podlahe. Moja minulosť. Čo je však dôležitejšie, je to aj Lucina minulosť. Predstavím si celú galaxiu meniacich sa tvarov a tajomstiev v nekonečnej tmavej prázdnote. Tma, škandály, zrada, klamstvá, nadobudnuté bohatstvo, stratené a znova získané, nevhodná streľba, dobrá a takmer vedľa.
Náš spoločný život sa začal s nádejou, so snami a sľubmi, bol lepší aj horší, napokon nebol taký zlý a potom bol celkom fajn, až všetko šlo do pekla v júni tohto roku, keď som takmer zomrela. So strachom si vybavím ten hororový príbeh a budem naň tak asi spomínať stále. Veľmi som sa mýlila. Akoby som vyskočila z rútiaceho sa vlaku, aby do mňa vrazil vlak prechádzajúci opačným smerom.
