BRATISLAVA - Temperamentná speváčka Dáša Šarközyová (28) jednoznačne patrí k osobnostiam, ktoré nemajú problém nahlas povedať presne to, čo si práve myslia. Inak to nebolo ani počas nášho rozhovoru, v ktorom nám prezradila, ako to vyzeralo v zákulisí jojkárskej šou X-Factor, ako sa jej spolupracovalo s Jánom Ďurovčíkom či prečo chcela skoncovať s hudobnou kariérou.
Dáši, o tebe je známe, že si veľmi temperamentná a priama žena. Bola si takáto odjakživa alebo si patrila skôr medzi tie pokojné deti?
Bola som neposedné dieťa, to je asi to, čo ma vystihuje najviac. Bola som živá, nosila som domov veľa poznámok, no zároveň som bola inteligentná. Taký ten typ, ktorému hovoria: Joj, Dáša, ty by si mohla byť tak dobrá žiačka, keby si nebola taká papuľnatá a drzá! Na jednej strane som vedela a mala v hlave, no na druhej sa mi nechcelo. Najčastejšie som dostávala poznámky kvôli tomu, že som bola s chalanmi, robili sme zle, behala som po chodbách, lámala som spolužiakom ruky, vybíjala zuby... Ale väčšinou to bolo naozaj nechtiac (smiech). Boli sme skrátka živí a ja som fakt bola ako taký chalanisko, zlota. Bola som nedisciplinovaná. Na druhom stupni som mala problém, že som nenosila podprsenku. Si predstav, že už vtedy to bolo! Hrozne ma to vytáčalo, veď to bola nejaká šiesta alebo siedma trieda a normálne som bola predvolaná pred riaditeľku, že prečo nenosím podprsenku.
V šiestej triede predsa zvyčajne dievčatá podprsenky nenosia...
No presne toto! Normálne som bola naštvaná, že prečo by som ja ako 12-ročné dieťa mala nosiť podprsenku, preboha. Vraj to bolo vyzývavé, lebo vtedy sa nosili také tie polovičné tričká. Presne tie, čo sa nosia aj dnes. Takže to bol ďalší problém – odhalené bruško. A do toho bedrové zvoncové rifle, ktoré vtedy mal naozaj každý. Bola som taký problémový typ už odmalička.
Stredná škola potom musela byť ešte väčšia sranda.
No, ak sa nemýlim, tak tam som dokonca schytala trojku z chovania. Dvojku alebo trojku, nepamätám si, no to bolo za neskoré príchody. Už tam to začalo. Ja som skrátka nedochvíľna celý život a každý, kto ma pozná, o tom vie. Snažím sa s tým bojovať a myslím, že čím som staršia, tým je to lepšie, no stále to nie je na 100%. Mamka to teda ale so mnou nemala jednoduché. Bola som v škole problémový typ, no čo sa týka známok, mala som vždy jednotky, dvojky, sem-tam nejaká trojka. Čiže na to, aká som bola zlá, som sa učila dobre. Mamina to teda vydržala, hoci nie ľahko. Boli super aj s tatkom v tom, že ma nechali rozvíjať sa, venovať sa aktivitám, ktoré ma bavili. Prvotne sa riešili krúžky, na ktoré som chodila odmalička. Či už to bol tanec alebo roztlieskavanie. Práve to roztlieskavanie pre Slovan, ktorému som sa venovala celú strednú školu, mi dávalo pocit, že som niekde inde, zarábala som si, tancovala a venovala som sa najmä tomu - namiesto školy. Začala som mať pocit, že väčšinu tých vecí, čo sa učím v škole, nebudem takýmto štýlom ani potrebovať.
V 18-ke si sa potom zrazu objavila v markizáckom Mr. Bombastikovi. Spomínaš si ešte, aké to pre teba bolo?
Áno, tesne predtým som robila asistentku produkcie v jednej relácii. Robila to tá istá firma, ktorá potom robila Bombastika. Veľa ľudí prekvapuje, že som dokázala zastať toto povolanie v takom nízkom veku, no to bolo presne to, že ja už som si na seba zarábala sama a chcela som niečo dosiahnuť. Už som nebola dieťa. Produkcia už mala napísané charaktery tých piatich účinkujúcich dievčat a mali pocit, že tá jedna presne sedí na mňa. Na kasting ma teda zavolali v podstate moji kolegovia. Bolo to čudné, no nakoniec som sa na to dala a odvtedy som sa začala hýbať v šoubiznise.
Ako vlastne vznikla Mamba? S touto prezývkou si sa objavila prvýkrát práve tam.
Áno, túto prezývku mi dal režisér práve v Bombastikovi a ja vlastne do dnešného dňa absolútne netuším, čo ho k tomu viedlo. Nechápala som to a strašne sa mi to nepáčilo! Úplne som proti tomu bojovala a chcela som byť radšej Piraňa (smiech). On si to ale nechcel nechať vyhovoriť, povedal, že som Mamba a hotovo. Potom som sa teda na to vykašľala a hoci som tú prezývku ešte dlho nemala rada, nakoniec som sa s ňou nejako zžila. Brala som to ako moju súčasť a keď som napríklad niekomu zavolala, že ahoj, tu je Dáša, človek nevedel. Tak vravím, že Mamba. Ahaaa! Vtedy hneď každý vedel. Tak som to prijala, že mi je to asi súdené.
A potom prišlo štúdium na VŠMU...
Áno, úplne náhodne som sa dostala na muzikálové herectvo. Hoci sa to tak volalo, na Slovensku nemáme zrejme ľudí, ktorí by tento odbor vedeli zastrešiť a skôr mám pocit, že som študovala čisté herectvo. Veď ľudia, ktorí mali herecký odbor, mali viac spevu než my, čo bolo naozaj čudné. Ja som na VŠMU vlastne ani nechcela ísť. Chcela som študovať právo alebo masmediálnu komunikáciu. Ani neviem prečo, išla som to skúsiť. Nejakým zázrakom som prešla prijímačkami a skončila som ako druhá najlepšia. Tam potom nebolo o čom, išla som do toho a hneď, ako ma vzali na školu, som sa dozvedela o kastingu do Superstar. Zostala som v šoku, čo budem robiť, keďže v septembri začínala škola a chcela som sa pustiť do oboch vecí. Zavolala som pánovi Hubovi, ktorý bol vtedy vedúcim môjho ročníka a vysvetlila mu situáciu. Ešte som tam ani neštudovala a už som sa musela ospravedlniť, že tam nebudem chodiť (smiech). Našťastie bol pán Huba veľmi chápavý a ústretový, za čo mu patrí obrovské ďakujem a tým pádom som mohla ísť do súťaže. Keby nebolo jeho, vyhodili by ma zo školy, pretože sme mali všelijaké takéto projekty zakázané.
Ako vlastne vyzeral tvoj život počas vysokej školy?
Veľa ľudí si myslí, že je to samá párty a podobne, čo síce je pravda, no nie môj prípad. Ja som veľký pracant, workoholik a každý, kto ma pozná, o tom vie. Ani raz v živote som nebola na párty s mojimi spolužiakmi alebo na intráku. Celú moju vysokú školu som fungovala ako pracujúci človek. Prvý ročník Superstar, potom West Side Story. To bolo tiež zakázané, lebo si mysleli, že by to študent nezvládol. Ja som radšej obetovala ten život okolo a makala aj na škole aj v divadle. Áno, bolo to ťažké, náročné, ale dala som to. Potom som začala hrať v Paneláku, takže opäť práca popri škole. O piatej ráno som išla točiť, potom sa vrátila do školy a potom opäť dotočiť nejakú scénu a večer šup hrať na predstavenie
O Superstar sme sa už rozprávali, no zaujímalo by ma, či to podobne fungovalo aj v X-Factore.
Ten bol úplne o ničom inom. Áno, bola to televízna šou, ale tie zákulisné veci a pletky tam nefungovali až v takej miere. Možno je to tým ľudskejším formátom. A tam som už vedela aj to, ako sa mám vyjadrovať, čo mám povedať, s kým sa baviť mám a s kým nie.
Keď ťa Ondřej Brzobohatý nepustil do finále, diváci boli veľmi sklamaní. Vnímala si to?
Všetci boli. Aspoň som mala ten pocit. Dokonca aj režisér bol. Na tom bolo vidieť aj tú transparentnosť celej tej šou. Že hoci mi držalo palce množstvo ľudí v zákulisí a nechceli, aby som vypadla, neurobili s tým nič. Chceli, aby to bolo fér a aby mal Ondro možnosť vybrať si svoj tím podľa seba. Nehrali sa tam žiadne ťahy pomimo, nechávali to čisto na koučoch. A práve na základe tej nevôle ľudí okolo a fanúšikov som sa nakoniec rozhodla, že budem ďalej pokračovať v speve.
Mala si chuť po vypadnutí seknúť so speváckou kariérou?
Tomu ver! Priznám sa, že po tom, čo som vypadla, som bola štyri dni zavretá, plakala a mala úplnú depresiu. To bola asi najväčšia depka v mojom živote a nedokázala som sa s tým nijako vyrovnať. Hovorila som si, že okej, tak asi to nemá zmysel, teraz to vidím. Asi to neviem alebo nie som talentovaná alebo je so mnou niečo zle. Až keď som videla ohlasy ľudí a získala svojich prvých fanúšikov, ktorí mi písali správy, podporovali ma a každý deň mi na sociálnych sieťach pribudli stovky ľudí a hnevali sa, že som sa nedostala ďalej, lebo chcú môj hlas... To ma presvedčilo, aby som to ešte skúsila a začala premýšľať nad svojou tvorbou. Inak by som to asi neurobila.
Vravíš, že máš problém s disciplínou. Ako si potom dokázala pracovať pod Jánom Ďurovčíkom, ktorý je známy tým, že sa s hercami nepiple? Je naozaj taký autoritatívny?
No takto - ja mám problém s disciplínou a rešpektovaním autorít, ale iba v prípade, keď ten daný človek, ktorý mi má rozkazovať, nie je prirodzená autorita. Toto bol môj celoživotný problém. Podľa mňa 80% ľudí, ktorí sú na vysokých pozíciách, to je jedno v akom odbore, nemajú na to, aby tam boli. Nemajú prirodzený rešpekt. Keď človek, ktorý je vodca, nemá vodcovské vlastnosti a ja ich mám, tak mám problém. Neviem sa podvoliť, keď ten človek robí evidentne nesprávne kroky a ja viem, že by som to vedela možno lepšie. Jano Ďurovčík je despota, áno (smiech). Ale je jeden z tých veľmi mála ľudí, ktorý je absolútny vodca a autorita. Ja som s ním naozaj nikdy nemala problém a myslím, že ani on so mnou. Milujem prácu s Ďurovčíkom! Čo sa týka divadla, poznám iba dvoch režisérov, ktorých podľa môjho názoru môžem zodpovedne nazývať režisérmi. Ostatní sú poväčšine ľudia, ktorí sa režírovať naozaj snažia, ale nejde im to. Jeden z tých dvoch je Jano. Je to človek, ktorý je maximálne pracovitý, maximálne zodpovedný. Keď s ním ideš do projektu, on má každú jednu stotinku veci totálne naplánovanú. Pozrieš sa na jeho scenár, má ho celý pokreslený, popísaný, presne vie, kedy má čo človek cítiť, kde zasvietiť... Ja nepoznám profesionálnejšieho človeka, ako je on! Preto milujem prácu s ním. Vie presne, čo chce, ja viem presne, čo mám robiť a nie je tam žiadne miesto na nedisciplínu.
Ako reaguje, ak sa predsa len niekto taký nájde?
Ak je človek nedisciplinovaný, on nemá problém ho vyhodiť. U neho si herec nemôže namýšľať, že je nenahraditeľný. To neexistuje. On je despotický, ale ja to na ňom milujem. Lebo, bohužiaľ, kopa ľudí nevie, že v divadle sú herci a herečky vo všeobecnosti strašne nedisciplinovaní. Sú to jedny hovädá, bohémovia, ktorých je strašne ťažké ukočírovať. A preto na nich treba takéhoto človeka. Lebo keď máš niekde 20 hercov a nedržíš ich na reťazi, každý si chce robiť niečo iné, každý myslí, že má pravdu... A teraz s takýmito 20 ľuďmi postav nejakú hru. To je strašne ťažké. Nie je veľa ľudí, ktorí to dokážu, ale on áno. Keď ma prijal do West Side Story, kde bolo viac ako 400 ľudí, ani nevedel, kto som. To je jedno, že som bola v speváckej súťaži a že som toto a tamto. Uprednostnil ma pred ostrieľanými hercami, bolo to pre mňa strašne veľké prekvapenie. Som šťastná, že prvý dotyk s divadlom bol práve s ním. Ja vždy hovorím, že on ma naučil disciplíne a on sa na tom smeje, že to nie je pravda, lebo som veľmi nedisciplinovaná dodnes (smiech).
Podľa toho, čo hovoríš, to vyzerá, že už máte osobnejší vzťah a si mu za veľa vďačná.
Áno, vieme, čo si povedať, kedy je to sranda, kedy nie. Dokonca sme boli spolu na dovolenke, keď sme hrali Čajočky. Išli sme takto celý tím. A dnes si už dovolím povedať, že Janko Ďurovčík nie je len môj nadriadený alebo kolega, ale aj môj kamarát. On mi dal totálne základy a ja som veľmi šťastná, že práve on bol môj prvý režisér. Teraz si vlastne uvedomujem, že sa poznáme už 10 rokov! Vieš, koľkokrát počas skúškového povie, že ja viem, že keď vám poviem toto, tak pôjdete do bufetu a budete na mňa nadávať, že som toto a tamto, ale je mi to jedno, som s tým stotožnený. Nadriadený je vždy debil, ja to viem, veď potom keď odpremiérujeme, budeme zase kamaráti. On skrátka vie, ako to všetko funguje, je predvídavý a má dlhoročné skúsenosti. Keď mu ale prepne, je to veľmi nepríjemné (smiech). Videla som to párkrát, našťastie nie na mne... No ale ani sa nečudujem. Myslím si, že vždy, keď sa to stalo, bolo to veľmi opodstatnené.
Ty ale nepôsobíš, že by si dokázala zniesť, pokiaľ by na teba ktokoľvek vyletel. Mala si už s nejakým režisérom problém?
Robila som s jedným režisérom, ktorý dostal takýto preping na moju kolegyňu. Ja som sa jej vtedy zastala a vznikla z toho taká hádka, že sme si vulgárne nadávali. Vyslovene najvulgárnejšie veci, ktoré si vieš predstaviť, tam vtedy odzneli. Ja som bola na javisku, on dole a zašlo to až do takej miery... Lebo to, z čoho mu preplo, nebolo opodstatnené. A mňa to vtedy vytáča. Ja som sa teda za herečku postavila, veľmi škaredo sme si vynadali a nakoniec som po tomto odišla z projektu. Bolo týždeň pred premiérou, ale ja som to nemohla vydržať. Hovorím, že odchádzam, ja skrátka toto nebudem robiť. Potom musel prísť hlavný producent, ktorý ma poprosil a presvedčil aby som sa vrátila späť s tým, že sme mali pravdu a toto, čo režisér robil, nebolo opodstatnené, ale už sa to nestane. Tak sme nakoniec odpremiérovali. Janko si takto vyskočí, keď to opodstatnené je. Ak je herec nezodpovedný, nenaučil sa texty, bol papuľnatý... A to už keď poviem ja, to je čo povedať (smiech). On ti dá slobodu, dá ti možnosť prísť so svojim nápadom, ktorý nemá problém podporiť, ak je dobrý, ale má určité hranice. A potom, keď buchne, je to veľmi zlé. Stala sa aj situácia, kedy buchol tak, že nebol schopný pokračovať. Bol veľký výbuch, odídenie z miestnosti, pauza. Alebo bolo aj také, že po tom, ako chytil nervy, povedala jedna herečka veľmi nevhodnú poznámku, ktorá súvisela s jeho osobným životom. Vtedy zašla veľmi priďaleko, všetci sme si povedali, že fuuu, toto bude prúser, toto nemusela. No a on ju vyhodil z hry. Povedal jej, aby si zobrala svoje veci a vypadni z tohto muzikálu, skončila si. Herci a herečky skrátka niekedy naozaj nevedia, pokiaľ môžu zájsť a kde sú hranice, no. Potom to takto dopadne.
Neustále si častovaná prirovnaniami ako kontroverzná, extravagantná a kadečo iné. Ty pritom ale nepiješ, nefajčíš a nevyhľadávaš ani žúrky. Zdá sa, že jedinou tvojou neresťou je odvážnejšia móda.
No práve! Presne takto to je. Mám také obliekanie rada, baví ma to. Niekedy ma tie reči štvali, veľmi dlho som to riešila. Cítila som sa nedocenená. Že ľudia nevidia to, že vkuse makám. Nepijem, nezapálim si, nechodím po vonku. Akékoľvek párty, či už školské, divadelné a televízne ma minuli. Ak som bola, tak pracovne. Nemám na to čas ani energiu. Nemôžem si takýto život dovoliť, lebo by ma to ničilo po profesionálnej stránke, nevládala by som s hlasom. Chcem fungovať dlhodobo, mať zdravé hlasivky, tak sa tomu musím prispôsobiť. Ak sa v jeden večer niekde vykričím, na druhý to už pri speve cítim.
Čo bolo pre teba v kariére speváčky zatiaľ najťažšie, s čím si bola nútená sa stotožniť?
Asi „deal“ s tým šoubiznisom. Je veľmi ľahké spievať, chodiť po akciách, po eventoch. Tvoriť album, pesničky, klipy. To všetko je v pohode a tá príjemná časť plnenia si sna. A potom je tá nepríjemná, a to je to, že sa musíš vysporiadať so stratou súkromia, s neustálymi náletmi a útokmi na tvoju osobu, štýl obliekania, rozprávania, chytajú ťa za slovíčka, pretáčajú čokoľvek, čo urobíš a povieš. Ľudia sa ti natlačia do súkromia, dotýkajú sa osôb, na ktorých ti záleží, ako sú rodičia, ktorí absolútne nemajú záujem o publicitu. Atakujú ďalších rodinných príslušníkov. Mám obrovské šťastie, že aspoň môj priateľ je zo šoubizu a toto všetko chápe. Je to totiž hrozne nepríjemné. A na Slovensku veľmi funguje rodinkárstvo. Môžeš byť dobrá, kvalitná, môžu ťa ľudia uznávať. V rádiu ťa napriek tomu nezahrajú, nezavolajú ťa do televíznej šou, lebo nemáš správne konexie. Nedokážeš dostať to, po čom túžiš, lebo sú tam ľudia, ktorí síce nemajú potrebné kvality, no majú lepšie známosti. Takže ak nemáš dobrého manažéra, čo je na Slovensku naozaj veľký problém, máš podstatne menšiu šancu. Ja momentálne fungujem bez manažéra, pretože nedokážem nájsť človeka, ktorý by sa dokázal vyrovnať Lumírovi - môjmu niekdajšiemu manažérovi. Každého s ním porovnávam, on je naozaj špička a povedala som si, že radšej nebudem mať nikoho, ako mať človeka, ktorý by ma sklamal, čo sa práce týka.
