BRATISLAVA – Za chrbtom vodiča mestskej hromadnej dopravy sa deň čo deň odohrávajú malé medziľudské drámy. Ľudia sa ponosujú, nadávajú a sem-tam ich hnev zavadí aj o toho, komu do rúk zverili svoje životy v dopravnom chaose. Topkám sa podarilo vyspovedať bratislavského vodiča MHD. Ten nám priblížil, ako vyzerá jedno z najnáročnejších povolaní.
Podľa bratislavského vodiča MHD, ktorý si želal ostať v anonymite, je povolanie šoféra vlastne poslaním. „Tak, ako vodič sanitky pomáha ľudí prevážať do nemocnice, vodič MHD sa stará o to, aby sa cestujúci dostali do práce či do školy,“ povedal nám Bratislavčan, podľa ktorého je každý z vodičov iný. Jeden sa o cestujúcich nezaujíma, iný len čaká na to, kto ho kedy nahnevá a bude si môcť zafrflať. Ľudia sú rôzni.
Autobusy jazdia po Bratislave už 90 rokov: Historické FOTO od najstaršej MHD až podnes
„Keď treba, rád pomôžem cestujúcim s kočíkom, vozíkom a nemám ani problém naložiť kufor,“ prezradil šofér, ktorý niekedy citlivo vníma ponosy cestujúcich. „Aj ja som často cestujúci a neraz počúvam nahnevané reakcie na vodiča. Prudšie pribrzdí a spustí sa naňho spŕška ostrých slov. Nikto si neuvedomuje, že možno práve zabránil havárii alebo mu niekto vbehol do cesty,“ pripomína.
Vodič súčasne pripomenul, že veľa starých ľudí, tehotných žien, či matiek s deťmi na kolenách, v klokanke alebo na rukách, robí chybu, keď si sadá na sedadlá v smere jazdy. Pri prudkom brzdení im totiž hrozí pád na zem. Najlepšie by urobili, keby si sadali na sedadlá v protismere jazdy. Keď ľudia stoja, vždy by sa mali počas jazdy držať.
Najdojemnejší zážitok z cesty
„Trápia ma reakcie ľudí, ktorých vozím,“ priznal muž, ktorý má svoju prácu rád. „Cestovanie je najmä o ľuďoch,“ hovorí. Stačí chvíľa meškania a cestujúci sú nervózni. Doprava sa však hýbe podľa vlastných pravidiel, ktoré vodiči veľakrát neovplyvnia ani pri najväčšej snahe. Z posledného pracovného týždňa si však vodič odniesol jednu peknú príhodu, o ktorú by sa rád podelil s ľuďmi.
„Zastavil som na zastávke, bolo už veľmi neskoro, okolo pol jedenástej v noci. Na zastávke stáli staručkí manželia. On mal v ruke plechovku a fľašu od minerálky. Pani stála so spojenými rukami, bola apatická a bolo vidno, že má asi aj po mozgovej príhode. Ten pán bol už tiež trochu roztrasený starobou. Zahodil plechovku aj plastovú fľašu. Otočil sa k manželke, pohladkal ju po hlave, zobral jej ruku a pomaličky odišli. Bol som dojatý, skoro som zmeškal zelenú, no mal som slzy v očiach,“ zdôveril sa nám vodič.
