PARÍŽ/PRAHA - Doba osvietenstva, teda zhruba druhá polovica 17. a 18. storočia, priniesla výrazný pokrok v mnohých vedách, medicína nebola výnimkou. Rad významných medicínskych objavov dopĺňa aj množstvo rozličných pokusov. Medzi ne patria aj pokusy s transfúziou krvi. Tu prvýkrát uskutočnil osobný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Jean-Baptiste Denis. Od jeho prvého úspešného pokusu s prenosom krvi z ovce na človeka uplynie tento rok 15. júna 350 rokov.
Bizarné zistenie lekára o krvnej transfúzii: Báthoryčka by mala radosť, dokáže vraj zázraky!
Príjemcom ovčej krvi bol horúčkou sužovaný pätnásťročný chlapec. Denis chlapcovi striebornou trubičkou dostal do ramennej žily necelé dve deci krvi z krčnej tepny baránka. A dopadlo to dobre. Denis týmto zákrokom zrejme predbehol anglického kolegu Richarda Lowera, ktorý s transfúziami experimentoval v rovnakom období a dokonca vykonal úspešný transfer krvi medzi dvoma psami, k pokusu na ľuďoch sa ale ešte iba odhodlával.
Denis, osobný lekár kráľa Ľudovíta XIV., si však prvenstvo veľmi neužil. Prví dvaja pacienti transfúziu prežili - pravdepodobne vďaka malému množstvu použitej krvi - tretí ľudský "pokusný králik" ale po opakovanom prenose krvi zomrel, podobne ako štvrtý pacient. Kvôli jeho smrti Denis dokonca stál pred súdom, nakoniec sa ale ukázalo, že pacient bol otrávený arzénom. Ďalšie transfúzie súd roku 1670 zakázal - Denis ale aj potom ešte jednu vykonal. Do bežného používania sa táto metóda dostala až začiatkom 20. storočia po objave krvných skupín.
Význam krvi si ľudstvo uvedomovalo už v staroveku a s prevodmi "čerstvej" krvi potrebným pacientom koketovali lekári oddávna. Dlho bolo obľúbenou liečebnou metódou púšťanie žilou, ktoré malo odstrániť škodlivé látky z tela. O transfúzii krvi v dnešnom slova zmysle sa mohlo uvažovať, až keď Angličan William Harvey objavil v roku 1616 krvný obeh.
Historicky prvý zdokumentovaný prevod krvi vykonal lekár pápeža Inocenta VIII. roku 1492. Pokus o omladenie pápeža krvou troch chlapcov ale skončil tragicky: všetci, vrátane pápeža, zomreli. Podľa rímskych rukopisov nie je vylúčené, že už Egypťanom, Asýrčanom aj Rimanom bola známa transfúzia krvi.
Prvú úspešnú priamu transfúziu krvi z človeka na človeka vykonal britský profesor pôrodníctva James Blundell 25. septembra 1818 v Londýne. Namiesto doteraz obvyklého priameho spojenia oboch obehov na to použil veľkú injekčnú striekačku. Ďalšia Blundellova transfúzia ale nebola úspešná, pretože došlo k smrteľnému rozpadu červených krviniek (krvné skupiny ešte neboli známe). V roku 1824 vydal Blundell knihu o transfúzii, kde zdôraznil, že človeku má byť prevádzaná iba krv ľudská a vykonávanie transfúzií vyžaduje veľkú opatrnosť.
V ďalších rokoch vedci vyriešili niekoľko problémov ohľadom úspešných transfúzií krvi (napríklad zrážanie krvi), rozhodujúcim zlomom bol až objav krvných skupín v roku 1900 mladým viedenským patológom Karlom Landsteinerom. Ten objavil prvé tri krvné skupiny, o rok neskôr jeho kolegovia identifikovali skupinu štvrtú. Rovnaký objav o niekoľko rokov neskôr nezávisle urobil tiež český lekár Jan Janský. Ten krvné skupiny označil rímskymi číslicami I, II, III, IV a až v 30. rokoch 20. storočia boli krvné skupiny označené A, B, AB a 0 podľa Landsteinera.
Ďalším krokom bol objav "konzervácie" krvi pomocou citrónanu sodného, ktorý v roku 1914 urobil belgický chirurg Albert Hustin. Aj potom sa ale pri transfúziách občas objavovali komplikácie. Tie roku 1940 vysvetlil opäť Landsteiner existenciou takzvaného Rh-faktoru. Imunologická bezpečnosť transfúzií bola definitívne zabezpečená.
