Celeste Buckingham otvorene: O súkromí, skúsenosti so šikanou, aj o novom priateľovi!

Celeste, ty momentálne študuješ na univerzite v Amerike. Ako by si porovnala školstvo na Slovensku a za veľkou mlákou?

Neviem to porovnať úplne, keďže vysokú školu som na Slovensku neštudovala. Tú študujem v Amerike na diaľku. V praxi to znamená, že máme portál, kde sa prihlásim, píšem si s profesormi a v rámci prednášky máme diskusie s celou triedou. Je to také zvláštne, ale pre človeka, ktorý pracuje, je to výborná možnosť. Nemusím sa vzdať štúdia, aby som sa mohla venovať hudbe. Úplne mi to vyhovuje. Skúšky nemáme, odovzdávame projekty. Vyzerá to tak, ako keby sme každý semester odovzdali bakalárku alebo diplomovku. Cez internet by sa totiž, samozrejme, skúšky len veľmi ťažko kontrolovali. Keď som bývala v Nashville, moja škola bola neďaleko od ghetta. Funguje tam systém, že nám od školy chodievali emaily či sms v prípade, že sa dialo niečo nebezpečné. Aby sme na to boli upozornení. A takéto niečo nám chodilo každý týždeň. Napríklad správy, že niekde neďaleko sa dvaja ľudia bijú. Aj keď to teda neboli naši študenti. Pri škole boli stále zaparkovaní policajti a podobne. Nemala som však pocit, že by som bola nejakým spôsobom v ohrození. Bohužiaľ, i keď my sme to mali ešte relatívne v poriadku, v tých chudobnejších častiach je niečo takéto bežné. Nashville je síce jedno z najbohatších miest v Amerike, teda v rámci kvality života, no napriek tomu aj tam existovali takéto zabudnuté komunity, kde sa takéto veci dejú bežne. A tým že je tam oveľa jednoduchšie kúpiť si zbraň, občas prišlo aj k nejakej strieľačke.

Pozoruješ veľké rozdiely aj v bežnom živote?

Mne sa lepšie žije tu. Najväčšie rozdiely vidím v každodennom spôsobe života. Tam sú napríklad ľudia dlhšie v práci, teda ak sa bavíme o kanceláriách. Ľudia sú tam viac priateľskí, no menej úprimní. Človek nevie, čo si má myslieť. V stravovaní je tiež obrovský rozdiel. Či už v tom domácom alebo reštauračnom. Tým, že tam v rámci toho, čo sa dáva do surovín a ako sa to pripravuje, nie sú také prísne zákony ako v EÚ, ľudia sú viac obézni, viac obyvateľov trpí trebárs cukrovkou. Tu však majú ľudia obraz, že Američania stále len jedia a preto vyzerajú ako vyzerajú. Nie je to pravda, nie je to len z toho. V mäse či plodinách, ktoré pestujú, je množstvo chemikálií, hormónov, aby to vyzeralo lepšie a dlhšie vydržalo v rámci spotreby. A keď sa tieto látky dostanú do tela, vie to viditeľne ovplyvniť zdravie. Američanov vláda v tomto nechráni až tak, ako nás. No ale určite sa tam lepšie podniká, vo výbornom stave je aj kvalita vysokých škôl, aj keď štúdium je drahšie. Ťažko sa to porovnáva, každý má svoj vkus a toto sú pre mňa také tie každodenné základy.

V roku 2013 si dostala peniaze od terajšieho prezidenta USA Donalda Trupma na rozvoj kariéry. Ty si ich však vrátila pre jeho názory na prisťahovalcov. Reagoval na to?

Nie, neprišla žiadna reakcia. Ani neviem, či to vôbec registruje. Som asi aj rada, že ma nevníma, peniaze prijímala tá organizácia, ktorá mala celé toto na starosti. Peniaze im prišli, ale netuším, čo sa potom dialo ďalej. Povedala som si ďakujem, neprosím si a idem ďalej.

Dnes patríš medzi najúspešnejšie speváčky na Slovensku a si pod drobnohľadom verejnosti. Aká bola malá Celeste, kým ju ľudia na uliciach ešte nespoznávali?

Ja som bola celkom slušné dieťa. Mojich rodičov som poslúchala, potom ma asi v 13-tich nakopla puberta a už som bola zlá (smiech). So sestrou Carmel sme vždy mali dobrý vzťah, keď sme boli deti, aj keď sme sa hádali ako mačky, nikdy to nevydržalo dlho. Dokonca máme aj video, ako som ju prišla pozrieť do nemocnice, keď mamina porodila. To bola láska na prvý pohľad a stále to zotrváva. Je to stále moja baby sister, hoci má teraz už 18 rokov a myslím, že máme silný vzťah. V detstve som bola veľmi extrovertná a ukecaná. Aj keď som do troch rokov nevedela poriadne rozprávať (smiech). Bola som až príliš priateľská, rodičia ma dokonca museli strážiť, aby som nechodila za cudzími ľuďmi. Keď sme si napríklad boli sadnúť v reštaurácii, ja som dobehla za cudzím človekom: Ahoj, ja som Celeste! Nechceš ku mne ísť, aby sme sa zahrali s bábikami? (smiech). Bežne som takto pozývala domov neznámych okoloidúcich a mamina len dobehla, že mmm, Celeste, dnes niee. Ale milovala som ľudí a to mi zostalo doteraz. Snažím sa byť ku každému príjemná a priateľská. Keď so mnou práskla puberta, nebolo to až také strašné, mala som prísnych rodičov. Ale bola som celkom v pohode. Aj mamina vraví, že som jej síce dala pekne zabrať, ale nebolo to nejaké nebezpečné a neurobila som nijakú vec, ktorú by som ľutovala celý život. Akurát som mala frajerov, aj keď som to mala zakázané, ale to bolo len také držanie za ruky. A prvú pusu som zažila asi keď som mala 12. Naši sú v tomto taká stará škola, že musíš byť dospelá, keď chceš riešiť takéto veci. Aby si sa vedela správne rozhodovať. Keď sa na to spätne pozerám, určite mali pravdu. No a potom som vyvádzala také tie klasické veci. Preskakovala som ploty, išla namiesto školy do Mekáča... Nemala som síce najlepšie známky, ale ani najhoršie. Tú úplne rebelskú pubertálnu fázu som ale nikdy nezažila. To som preskočila, keďže som v 15-tich začala pracovať. Mala som manažéra a musela som byť zodpovedná.  Zrýchlilo to celé moje dospievanie.

Ako reagovali rodičia, keď sa ich malé dievčatko zrazu začalo osamostatňovať?

Prijímali to. Oni boli moji prví fanúšikovia a vždy ma podporovali v tom, čo robím. Pre mamu to ale bolo ťažké. Ocino si zvykol rýchlejšie. Mamina automaticky riešila, či to naozaj chcem, či som pripravená. Vždy, vlastne až doteraz, mi hovorila, že ma nestihla dovychovať (smiech). Nebolo to jednoduché, no teraz máme dokonca ešte lepší vzťah, ako keď som bola mladšia. Tie vzťahy detí s rodičmi zrejme musia prejsť nejakým náročnejším obdobím, aby potom dospeli. Teraz si radi posedíme, podebatíme, spomíname, čo som povyvádzala. Viem si s nimi sadnúť ako dospelý človek, porozprávať sa o všetkom a som za to vďačná.

Tvoj program je kvôli práci neustále nabitý. Ako tráviš čas, keď si nájdeš voľnú chvíľku?

Veľmi rada chodím do kina! Nie som na romantické filmy, hoci som sa kvôli kamoškám snažila... ale nejde to (smiech). Tak chodím s kamarátmi alebo s ocinom. On a ja milujeme tie isté filmy. Trilery, bojové, historické a podobne. Program ale naplánovaný nepotrebujem mať, som taká bezprostredná a som rada, keď si môžem ísť takto v kľude niekam sadnúť - s rodinou, priateľmi, užiť si to. Rada aj varím. Často pozývam priateľov, nech prídu a urobíme si spolu večeru. Tým, že bývam sama, musela som to varenie vyriešiť, nemôžem predsa jesť rohlíky s maslom (smiech). Čo sa týka behania po obchodoch, nakupujem celkom rada. Ako každá ženská. Som však netypická tým, že som rýchla. Viem byť z obchodu preč do 15-tich minút. Poviem si, že chcem rifle, skočím tam, kde myslím, že majú, niekedy ani nemusím vyskúšať, zaplatím a vypadnem von. Extrémne drahé kúsky si ale nekupujem. Ani za svet. Najdrahšie, čo vlastním, sú vintage šaty z amerického antikvariátu zo 70. rokov a tie ma stáli 140-150 €. Nevidím význam v utrácaní obrovských súm za takéto veci. Iba ak je to niečo naozaj kvalitné. Topánky, ktoré vydržia 10 rokov. Nesledujem trendy, ktoré zadávajú značky, vyberám si veci podvedome.  Nie všetci sa s tým ale stotožňujú, občas mi fanúšikovia napíšu, že: To čo máš na sebe? Daj to dole.

Nedávno si priznala nového priateľa. Ako ste sa zoznámili?

On je veľmi zlatý. Robí tiež v hudobnej branži, pôsobí ako DJ. Vystupuje s Majkom Spiritom, Vladisom, H16, no na médiá zvyknutý nie je. Spoznala som ho práve cez Vladisa, keď sme ho mali na nejakom svojom turné. Vtedy som sa práve rozchádzala s bývalým a vôbec som ho ako možného partnera nevnímala. Prišiel mi iba ako zlatý chlap a šikovný DJ, to bolo celé. Ani mi nenapadlo, že to raz bude takto. A potom začiatkom nového roku, keď zo mňa bola single lady, sme sa jeden večer ocitli niekde spolu. Balil ma tam chalan, o ktorého som vôbec nemala záujem. Bruno tam vtedy bol a poprosila som ho, nech mi zahrá na jeden večer frajera, lebo tamten ma otravuje.  Zvyčajne sa viem pred chlapom vyhovoriť, ale tu sa nedalo. A potom sme sa postupne spoznávali, boli sme spolu častejšie, no stále ako kamaráti. A zrazu som si vedela predstaviť, že by to mohol byť človek, s ktorým by som vedela byť. Pekný, vysoký, šikovný, ambiciózny, skromný, milý. Hlavne tie posledné atribúty sú pre mňa naozaj dôležité. A po nejakom čase sa ma spýtal, či s ním nechcem chodiť. A ja že - prečo nie? (smiech)

Čo hovoria na Bruna rodičia? A ako reagovali tí jeho na teba? Celeste Buckingham si predsa neprivedieš domov každý deň!

Moji sú v Amerike, takže ho ešte nevideli. Som s nimi na telefóne, ukázala som im všetky fotky a naši že hm, pozdrav ho, zoznámime sa a dúfame, že budeš šťastná. Moji rodičia sú v tomto takí, že kým som ja spokojná a on je fajn, tak nie je čo riešiť. Predsa len, už bývam vyše štyri roky sama, cestujem po svete. Sú voči mne viac liberálni ako napríklad voči mojej sestre. Ona má tiež frajera, ale je to také naše bejby. Možno keby bola chalan, bolo by to iné. Nie že by ju nejako extra kontrolovali, tiež má takú voľnejšiu ruku, ale no.... Doteraz bola doma, skončila strednú, išla na výšku a až teraz je sama na intráku. Sú teda takí opatrnejší. No a jeho rodičia- prvý krát, keď ma priniesol, sa zľakli (smiech). Jeho otec normálne vyskočil že- Celeste! A čo ty tu robíš? (smiech). Bolo to milé. Sú celkovo veľmi zlatí, sú zo Záhoria, no a ja som tam vyrastala. Čiže je to aj pre mňa dosť blízke a pripomína mi to detstvo, som veľmi rada.

Neboja sa ťa muži osloviť?

Asi áno. Presne toto som totiž mala s Burnom. Teda, nie že by sa bál, ale on si netrúfol. Že prečo by mala mať Celeste Buckingham záujem o neznámeho chlapca? Keď mi toto rozprával, ja som sa strašne rehotala. Hovorím, že ty zabúdaš, že aj my sme ľudia. Tiež som len žena, ktorá má sny, túžby, svoj život a niečo chce. Ale netrúfol si. Až kým som to ja nezačala riešiť s ním (smiech). Ja si naozaj veľmi vážim, že je to medzi nami také normálne. Že to malo normálny priebeh, normálny začiatok. Nevzniklo to kvôli nejakej situácii, kde som bola obmedzená a stále v tej istej skupine ľudí. Poznám ho už dlho, odohrali sme spolu koncerty, je to kamarát môjho kamaráta, zobral ma na rande, potom na druhé, na tretie, na štvrté a až potom sme sa začali rozprávať o tom, či z toho bude nejaký vzťah. Takže to malo normálny postup. A to som doteraz nemala. Nikdy. A zároveň ma chalan nikdy takto na začiatku vzťahu nezobral na rande. Vždy až po, keď už sme boli spolu. Tu som to konečne zažila. Bruno si ma chcel najprv získať a až potom sme boli spolu. To je tým životným štýlom. Ako hudobníci sme trošku obmedzení v tom, že sa stretávame so skupinou ľudí, medzi ktorými sme stále. Moje prvé rande s Brunom bolo, keď hral v klube a ja som za ním prišla o jednej ráno a do šiestej som za ním tancovala s kecali sme. Tam sme sa tak lepšie spoznávali. Super to bolo, strašne som si to užila.

V posledných mesiacoch sa ti podarilo výrazne schudnúť, vyzeráš naozaj skvele. Zmenila si stravovanie alebo cvičíš?

Urobila som len tri veci, no nedržala som žiadne bláznivé diéty. Úplne som prestala s cukrom, možno raz za mesiac som si dala kúsok čokolády, keď už som mala vážne že chuť. Dokonca som nemala ani ovocie - keď potrebujem vitamíny, dám si zeleninu. No a potom som trochu obmedzila mliečne produkty. Nemám intoleranciu, ale vždy mi bolo z veľa mliečneho zle. Tak som si povedala, že spojím príjemné s užitočným, prestala som aj s jogurtmi, nepijem veľa mlieka, čiže aj kávu si dávam už iba čiernu. No a taktiež nejem veľa pečiva. Schudla som od nového roku 13 kíl a je to len týmto. Cvičiť pravidelne nechodím, na to veľmi nemám čas. A hlavne ten šport ma musí baviť. Crossfit alebo jógu by som nedala ani keby mi zaplatili. No a, samozrejme, základ je veľa vody. Tej každý deň vypijem asi tri litre a myslím, že to má tiež pozitívny dopad.

Čo chystáš najbližšie v rámci hudobnej kariéry?

Nedávno sme s Kalim dali von klip Alica z ríše divokých, tak dúfam, že sa to ľuďom páči. Je to o láske, ale nie len medzi dvomi ľuďmi, medzi všetkými. Občas mám totiž pocit, že sa stráca. Zároveň je to ale tanečnejšie, dynamické a rytmické. Tento rok mám síce taký duetový, no koncom roka by som chcela dať von celý nový album, na ktorý chystáme aj featuringy s českými a slovenskými interpretmi, dokonca tam bude aj japonská speváčka Miko. A duet mám nahratý už aj s Majkom Spiritom, čakáme len na klip.

Veľký úspech zožala aj pesnička Hate song s Vladisom, kde si si vyskúšala aj polohu raperky. Nepremýšľala si, že by si sa tomuto žánru venovala viac?

Myslím, že na rapovanie nemám dostatočný príbeh. Raper podľa mňa musí prejsť nejakou transformáciou. To neznamená, že každý musí byť z ulice alebo z Petržalky, ale mal by mať niečo odžité. Aj ja som si v živote prešla hroznými zážitkami a ťažkosťami, ale na toto by som si netrúfla. Ten rap je pre ľudí, ktorí sa hľadajú, našli sa, na tom je založená tá emócia. V rámci skladby Hate song je to ale super, páčilo sa mi to a mám takéto rytmické veci rada. Bola to pre mňa blízka téma, za ktorou som si stála. Kedysi mi totiž takéto veci, to hejtovanie, strašne vadilo. Vyriešila som to tak, že som sa radšej stiahla, menila sa, aby som ľudí uspokojila. A potom mi došlo, že to nemá význam. Treba byť sám sebou. Tí, čo ťa chcú, ťa budú chcieť naďalej. A tých, ktorí ťa nechcú, mať vo svojom živote nepotrebuješ. Tá pieseň bola ale skôr venovaná ostatným ľuďom, takým menším individuálnym skupinám. Tým, ktorí sú súdení len preto, že sú iní. Napríklad gejovia či iná etnická príslušnosť. Najväčšie diskriminovanie a hejtovanie je podľa mňa v dnešnej dobe zaužívané na stredných školách. Koľko je vo svete prípadov, že sa deti rozhodnú pre samovraždu, lebo ich niekto šikanuje. Či už trieda alebo nejaká skupina. Oni nerozumejú váhe svojich slov. Vidia všade na internete, že sa to deje a myslia si, že je v pohode, ak to teda robia aj oni. Ale to nie je pravda. Môže to mať obrovský dopad na životy tých na druhej strane. Ale inak- to, čo si tam s Vladisom hovoríme, sú naše prvé dojmy zo seba. Ja som myslela, že je potetovaný gangster a on ma bral ako popovú pipenku, ktorá je len nafúknutá reklamná bublina. Nakoniec sme zistili, že to tak nie je a povedali sme si, že by bolo super to tam zakomponovať.

Keď už si spomínala to hejtovanie – sama si bola tvárou kampane proti takejto šikane a často podporuješ rôzne charitatívne projekty a snažíš sa o osvetu v kontexte rôznych ťažkostí, ktoré ľudí trápia...

Určite áno. Napríklad pieseň I’m not sorry vznikla pre podporu práv žien. Tiež nebola o mne. Bola o niečom oveľa väčšom, čo sa týka celého sveta. Ja som len zdroj, cez ktorý to išlo von. Tá vec je o tom, že ženy sú často vnímané len ako ozdoba. V zahraničí ako majetok mužov. Toto sa musí zmeniť.  Ženy, ktoré žijú v krajinách ako Jemen, Afganistan, Sudán, Egypt, Saudská Arábia, Irán... tam, kde je to najdrsnejšie, tam je potrebné to riešiť. Nie je v poriadku, že otec sa rozhodne predať svoju 13-ročnú dcéru nejakému 40-ročnému mužovi, aby sa vzali. To nie je len proti ženským, ale aj proti ľudským právam. My sa nemôžeme ospravedlňovať za to, že sme ženy! Veľa krát počujem, že žena je ukecaná a muž ju zahriakne, že stačilo, nech je ticho. A tá žena povie, že pardón, prepáčte. Ospravedlní sa za to, že je. Prečo by mala? Kým to nie je otravné, že sa to nedá alebo kým tým absolútne nikomu neubližuje? Veď aj niektorí muži sú takí. No stále je viac práve mužov, ktorí kážu byť ticho ženám, ako naopak. Sedíš v kancelárií na rokovaní, kde je viac mužov. Sama som to zažila. Žena niečo povie, muž sa otočí že: pššt, my si to tu vyriešime. A pritom je v rámci spoločnosti rovnocenná. V Pakistane či ďalších krajinách sú zabíjané dievčatá, lebo chcú ísť do školy a vzdelávať sa. Tá pesnička vychádzala z tohto všetkého. Žena by sa nemala, nesmie sa ospravedlňovať za to, že je žena.

Stretla si sa ty sama s nejakou formou šikany?

Osobne som sa so šikanou stretla, no moja sestra to mala horšie ako ja. Je totiž tmavšia, mladšia a je introvert. Vtedy na Slovensku ešte nebolo toľko cudzincov ako teraz, asi okolo roku 1999. Ešte tu nič nebolo, veľkí investori len prichádzali. Pamätám si, že sme išli do potravín, mamina nám dala drobné, vtedy ešte korunky. Že - choďte kúpiť rohlíčky do obchodu a za tie korunky, čo vám zostanú, si môžete kúpiť nanuk alebo zmrzku. Vzala som ju za ruku, prešli sme tri kroky do obchodu a cudzie deti, dokonca aj dospelí, po nás kričali že- cigánka! Dostávala to najmä Carmel, ona je totiž tmavšia. Ale vypočula som si aj ja. Bežne ma ponižovali v triede pri otvorených debatách na sociológii alebo psychológii. Niekedy lebo som bola dievča, niekedy preto, že som cudzinka, niekedy preto, že som nevedela poriadne skloňovať. Kvôli tomu som si teda vypočula poriadne. A inak, s tým mám občas problém aj doteraz (smiech). Sestra mala veľké ťažkosti s tým, že si nevedela dupnúť. Je viac utiahnutá a neriešila to, napriek tomu, že jej to veľmi ubližovalo. Dlho bojovala s tým, aby sa jej vrátilo zdravé sebavedomie a uvedomila si svoju hodnotu. Dnes sme, našťastie, zvyknutí na iných ľudí, iné kultúry, na ľudí z iných krajín. Verím v to, že každý človek má v sebe dobrý alebo zlý potenciál, i keď každý sa občas môže seknúť a urobiť niečo opačne. Myslím si, že toto celé je aj o všeobecnom vnímaní sveta. Ak niekto nikdy nikde nebol a vníma len informácie, ktoré sú mu podávané  z televízií, ktoré veľakrát zbytočne strašia a nafukujú, je jasné, že ten človek má potom automaticky strach voči neznámemu. Chrániť seba a svojich blízkych je prirodzené. Mali by sme si však nájsť priestor, aby sme to neznáme spoznali. Nesmieme sa báť všetkého, čo nepoznáme.