Môžeme sa brániť, môžeme si v mysli napísať tie najrôznorodejšie scenáre. Keď sa však ocitneme v strede skutočne dôležitej voľby, odpovedáme buď únikom, alebo zmierením sa. Skutočný príbeh, ktorým nám autorka odhaľuje vlastnú dušu a umožňuje nahliadnuť priamo do stredu srdca.
Nebola na to vôbec pripravená, no stalo sa to. Prvorodený synček Jojko, na ktorého sa celá rodina tešila rozprestiera neľahkú cestu matky. Spočiatku bolo všetko, tak ako má byť. Začali slabé znamenia, jeho nesmelé krôčiky či hlásky, ktoré nemuseli byť predzvesťou blížiaceho sa odhalenia. Ale Jojko postupom času akoby v novom pokročil a v starom naopak stagnoval.
Pochybnosti narastali a rodičia museli začať akceptovať nevyslovenú pravdu, že Jojkovi čosi je. Nekonečné návštevy u lekárov, kedy sa diagnózy stále menili, akoby sa lekári nevedeli rozhodnúť, až dokým nezaznelo meno choroby - Autizmus.
Autorka v knihe sa stáva sprievodkyňou a oboznamuje náš s prvými 12 rokmi Jojkovho života. Chlapček sa postupne učí, zvyká si aj na novonarodeného brata. Veľmi rád chodí na návštevu k tete Monike, ktorá má na neho skvelý vplyv. Neskôr sa stane z neho škôlkar a získava si priateľov. Nepýta sa, prečo je iný, nesťažuje si, len žije. Najlepšie ako vie, najstatočnejšie ako sa len dá.
Kniha Za dverami číha život sa odporúča matkám i nematkám, otcom i neotcom, deťom i starcom. Jednoducho každému, kto vie a je ochotný počúvať. Toto je život a príbeh nás vyzýva na boj proti predsudkom, vzbudzuje túžbu po zmene samotnej.
Úryvok z knihy Za dverami číha život:
„Kebyže mám moc niečo zmeniť, určite by to bol spôsob, akým ľudia myslia. Bolo by super, keby sme namiesto hádok a pretvárok vedeli nájsť kompromis. Svetu by pomohlo, keby si ľudia vážili jeden druhého, nesnažili sa iným vnucovať svoj názor, rešpektovali sa a vedeli si vypočuť aj inú verziu pravdy. Nemali by sme ničiť prírodné zdroje, ktoré sú pre nás životne dôležité. Ľudia by si mali viac vážiť planétu. Namiesto neustálych predsudkov by sme sa mali spojiť a vymyslieť, ako zlepšiť tento svet. Povedať si, ako chceme pomôcť tejto planéte a akým smerom sa reálne posunieme my.”
V rodoch ešte nemal jasno a často sa mýlil. Raz prišiel za mnou do pracovne a spýtal sa, čo robím. Povedala som, že šijem blúzku a on sa spýtal: „Prečo?“ Odpovedala som, že chcem byť pekná. Potichu utrúsil: ,,Aj ja chcem byť pekná.“
Keď som chcela od neho niečo nové, na chvíľu akoby zvažoval, či mi vôbec odpovie. Niekedy jednoducho zopakoval to, čo počul posledné. Tentoraz sa však vážne zamyslel a vyslovil: ,,Blbý, blbá, blbé, blbec, zbabelec?“ Očakával uznanie a prekvapil ho môj hlasný smiech.
Často som písala listy Monike. Veľmi živo som si pamätala, ako prežívala moje tehotenstvo a chcela som jej trochu spríjemniť to jej. Dopodrobna som opisovala všetko okolo detí, všetky príhody i trápnosti, ktoré zažívame. Hlavne tie ju vedeli rozosmiať. Jojko ma pozoroval a stále sa pýtal: „Píšeš, mamka?“ Písala som práve o ňom a ukázala mu to. ,,Vidíš? Tu je napísané Jojko. To si ty. Tu na papieri je Jojko.“ Na chvíľu odbehol a doniesol papier. Strčil mi ho na list a povedal: ,,Napíš Jojko!“ Výraznými písmenami som napísala JOJKO. So spokojným úsmevom nosil papier celý deň so sebou. Len čo prišiel manžel z práce, ukázal na papier a seba. „Jojko.“
