Hrad Sitno je legendárna a mnohými desivými povesťami opradená hora južne od Banskej Štiavnice. Práve tam sa vyberie notár Barbarič za ďalším prípadom. Na vlastnú päsť vyšetruje záhadné zmiznutie kastelánovej dcéry. Juraj Červenák napísal opäť košatý príbeh, ktorému nechýba akcia, hoci väčšina sa odohráva na hrade (časť v blízkej dedinke, kapitola v Štiavnici a jedna v Brezne). Vlk a dýka je tak ďalší pútavý a premyslený román remeselne zručného autora, ktorý nenudí.
Hrad na hore Sitno oddávna stráži cestu k bohatým banským mestám. Na jeseň roku 1599 je kvôli tureckej hrozbe dobre vyzbrojený, s početnou posádkou. Napriek tomu sa z neho stratí kastelánova dcéra. Zmizne uprostred noci, bez jedinej stopy.
Zúfalý hradný správca prosí o pomoc notára Barbariča z neďalekej Štiavnice. Barbarič tentoraz na vlastnú päsť čelí záhade, ktorá zdanlivo nemá riešenie. Šlo o útek, o únos či dokonca vraždu?
Situáciu komplikuje fakt, že na Sitne našla útočisko manželka veľmoža Illésházyho, vraj najbohatšia a najmocnejšia žena v kráľovstve. Navyše Barbarič netuší, že hrad má ešte jedného, tajného obyvateľa, o ktorom nikto nesmie vedieť.
Do zložitého prípadu sa postupne vplieta krvavá minulosť hradu a sitnianske povesti o zakliatom podzemnom vojsku, o krutých lúpežných rytieroch, o duchoch a zbojníckych pokladoch. Poradí si Barbarič aj bez pomoci Steina a Jaroša?
Príbeh Vlk a dýka sa odohráva na sklonku 16.storočia, kedy prebiehala veľká invázia Turkov do Horného Uhorska. Červenák šikovne pracuje s historickým pozadím, udalosťami ako je obliehanie Nových Zámkov vojskom pod vedením veľkovezíra Damata Ibrahima, či vyčíňajúcu tatársku hordu v banskom regióne.
„Musím povedať, že toto je moja možno najrýchlejšie a najradostnejšie napísaná kniha,“ prezrádza Juraj Červenák. „Ani vlaňajšie Prízraky na Devíne som nenapísal s takou chuťou. Napr. s Diablom v zrkadle som sa trápil skoro 8 mesiacov, často som všeličo prepisoval, prerábal zápletku, škrtal celé kapitoly a písal nové.“
Začítajte sa do novinky Vlk a dýka:
KAPITOLA PRVÁ
Traja priatelia mastia karty, popíjajú víno a diškurujú o živote. Znenazdajky ich vyruší naliehavá správa.
Na jeseň roku Pána 1599 si Uhorské kráľovstvo vypilo mučenícky kalich horkosti až do dna. Ba čo kalich, celý sud, ak nie rovno jazero či more.
Tieto slová som zapísal do štiavnickej mestskej kroniky. Po rozume mi však chodilo, o koľko výstižnejšie by to vyjadril Stein. Zrejme by popod fúzy zašomral, že táto jeseň nestojí ani za suché lajno. Stručne, jasne, pravdivo.
Nešlo o počasie, hoci ani to nestálo za veľa – už na sklonku septembra naplno udreli jesenné pľušte a dalo sa očakávať, že zima príde ešte skôr ako po minulé roky. Skuje krajinu ladom na päť mesiacov, možno aj na dlhšie. Radný Hirschberg, Matuzalem medzi mestskými prísažnými, často stenal, že za jeho mladých čias zimy netrvali tak dlho, ani toľko snehu nebývalo, tobôž tak chladno. Verili sme mu. Svet sa menil. Vytrácalo sa z neho teplo. Mnohí prorokovali, že nakoniec zavládne vecný mráz. Neúroda a čoraz tuhšie zimy sú vraj predzvesťou konca sveta.
Ale na jeseň deväťdesiateho deviateho na nás padla omnoho horšia pohroma ako sychravé dni a boľavé kĺby.
Zdalo sa, že súdny deň nastane ešte skôr, ako sa z nás stanú cencúle.
Zaútočili Turci.
Novopečený veľkovezír Damat Ibrahim paša chcel dostáť prísloviu o novej metle a vybral sa pozametať Uhorsko. Päťdesiattisícové vojsko, s ktorým pritiahol k Ostrihomu, použil ako argument pri vyjednávaní s cisárovými vyslancami. Žiadna zo strán však nebola ochotná ustúpiť – Turci odmietli vydať Jáger a Hatvan, my sme zmietli zo stola nepriateľove nároky na Ostrihom, Novohrad, Ráb ci Filek, len nedávno za cenu nesmiernych strát vyslobodené z pohanských paprčí.
Začiatkom októbra teda turecká zberba prekročila Dunaj a obľahla pevnosť Újvár, len nedávno prestavanú na modernú tvrdzu. Lenže krušné časy nedoľahli len na povodie Nitry. Jedna vetva tureckého vojska sa vydala plieniť Považie, najmä majetky grófa Nádasdyho, Čierneho bega, ich úhlavného nepriateľa. Podľa posledných správ vydrancovali aj samotné Čachtice a ohrozovali na živote Nádasdyho ženu, grófku Alžbetu Báthoryovú.
Niežeby som ronil slzy, keby sa tej strige prihodilo niečo zlé.
Kým na západe sa Turci valili k Prešporku a moravskému pohraničiu, na Pohronie zoslal veľkovezír ešte horšiu skazu – krymských Tatárov. Krvilační bezbožní divosi vedení akýmsi Ahmatagom pricválali popri Hrone, vyplienili Vráble aj beňadickú kláštornú pevnosť a boli by sa dostali ešte severnejšie, keby ich pri Novej Bani nezastavili záseky s udatnými obrancami.
Druhá početná horda skúsila preniknúť cez povodie Ipľa. Napáchala neslýchané škody na území svojho niekdajšieho sandžaku Filek a pohla sa ku Krupine a ďalej na sever, do srdca banskej oblasti. Vravelo sa, že čoskoro pohania zaútočia na Zvolen. Ak ho dobyjú, už im nič nezabráni oboriť sa na ostatné zlatonosné mestá.
Pochopiteľne, aj na Štiavnicu padol veľký strach. Odušu sa dokončovali práce na novom opevnení. Richtár Hans Daniel a komorský gróf Sommer žiadali vrchného veliteľa banských miest grófa Pálffyho o zdvojnásobenie mestskej posádky. Lenže ťažko v tejto situácii dúfať v posily – nebo nad kráľovstvom sčernelo od dymu z požiarov, riekami sa rinula kresťanská krv a až do Banských vrchov doliehal nárek stoviek zajatcov odvláčaných do tureckého otroctva.
Štiavnica zostala odkázaná sama na seba. Hajtman Wenzel Rottmayer vyhlásil stav pohotovosti. Na bránach vonkajšieho opevnenia a signalizačných vartovkách nad mestom zdvojnásobil hliadky. Každá strážnica dostala nové pušky a zásoby streliva, na bránach pribudli delá.
