Miloval som ju. Jej tajomstvo ma nakoniec zlomilo...
Novinka Spoznal som ťa bosú je príbeh o nečakanej láske. Príbeh, ktorý láme srdce...a potom ho zahojí. Možno neveríte v lásku na prvý pohľad. A predsa sa to stáva.
Lilah a Callum sa náhodne stretnú na trajekte, ktorým každé ráno chodia do práce. Ani jeden z nich nie je už vo veku tínedžera a ani jeden z nich neverí na lásku na prvý pohľad, ani na šťastné konce „až naveky“.
On je úspešný marketingový expert, ona zasa renomovaná právnička, odporkyňa spotrebnej spoločnosti a zanietená ochranárka prírody. Ani jeden z nich nehľadá dlhodobý vzťah a každý má na to svoje dôvody.
Náhoda však zariadi, aby stretnutie na trajekte nebolo ich prvým a zároveň posledným. Začína sa obdobie niekoľkých krásnych, možno najšťastnejších mesiacov v ich životoch.
Spontánna Lilah učí zamrznutého Calluma užívať si život naplno a nepremárniť ani minútu. Ich šťastie je takmer dokonalé, až na jeden detail. Hneď na začiatku Lilah Calluma varovala, že to medzi nimi nemôže prerásť do vážnejšieho vzťahu.
No zatajila mu prečo...
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Matúš Kvietik:
Kelly Rimmerová je čoraz úspešnejšia a populárnejšia austrálska spisovateľka, ktorá sa venuje najmä tvorbe pre ženy. Prirovnávajú ju k Jojo Moyesovej, Davidovi Nichollsovi či Nicholasovi Sparksovi. Jej knihy boli publikované v 16 svetových jazykoch.
Začítajte sa do novinky Spoznal som ťa bosú:
Prvá kapitola
Callum
Láska na prvý pohľad to rozhodne nebola.
Do zorného poľa mi vstúpilo špinavé chodidlo. Chcel som si ho nevšímať, no bolo to neospravedlniteľné – na verejných miestach nemajú bosé nohy čo robiť, navyše som vtedy ešte nevedel, k akému telu tá noha patrí. Môj výraz určite prezrádzal, čo si o tom chodidle myslím, ale usiloval som sa pokračovať v práci na notebooku, ktorý som držal na kolenách. Očividne neúspešne, pretože jej neušlo, kam mi odbieha pohľad.
„Oči mám trochu vyššie,“ ozvala sa. Zo spôsobu, akým to povedala, sa mi zdalo, že sa baví. Pozrel som na ňu, či sa nemýlim.
To bolo po prvý raz, čo sme nadviazali očný kontakt. A vtedy som sa do nej zaľúbil – takže to asi bola láska na druhý pohľad.
Slová mi nestačia na to, aby som opísal, aká úžasná bola Lilah vo všetkých ohľadoch. Merala ledva poldruha metra a bola taká tenká, až sa zdalo, že stačí silnejšie objatie, a zlomí sa. Lesklé vlasy sýtej červenohnedej farby mala v ten deň vypnuté do drdola, z ktorého nevytŕčal jediný vlások. Pamätám si, ako som si pri tom pohľade spomenul na vtip o ľuďoch z privátneho sektora, podľa ktorých je každý účes, ktorý nie je nehybne fixovaný k hlave, prejavom slabosti. Lilah mala schopnosť doplniť formálny kostým slivkovomodrej farby robustnými šperkmi z dreva a zachovať si pritom dokonalo profesionálny vzhľad.
Na bezchybnej úprave jej hornej polovice tela v kombinácii s chodidlami bezdomovca bolo čosi rušivé. Ani trápny pocit z toho, že ma prichytila pri civení na jej nohy ma neodradil od toho, aby som sa jej na to nespýtal.
„Prečo nemáte topánky?“
„Niečo vám poviem. Dnes som stála na nohách osem hodín. Na ihličkách,“ informovala ma. K ženám naokolo vyslala pohľad s jasnou otázkou: Verili by ste, aký je nechápavý?
„To predsa nie je dôvod, aby ste tu boli bosá. Stačilo len obuť si niečo normálnejšie a vaše nohy mohli byť teraz čisté.“
„Aha, takže tak znie správna odpoveď.“ Sarkazmus v hlase zjemnila smiechom. „Keď sa ma zajtra sudca na pojednávaní spýta, prečo som prišla v teniskách, poviem mu, že mi to poradil akýsi chlap na trajekte.“
„Jedna z mnohých vecí, ktoré na ženách nikdy nepochopím, je to, čo všetko sú schopné podstúpiť v záujme pravidiel, ktoré okrem nich nikoho nezaujímajú.“ Na túto tému som diskutoval bezmála s každou ženou, ktorú som kedy poznal. Nikdy sa to neskončilo dobre.
„Vraj sa o tie pravidlá zaujímajú iba ženy?! Mňa raz vyhodili za to, že som sa odmietala do práce maľovať,“ vložila sa medzi nás žena sediaca vedľa Lilah. Ešte ani poriadne nedohovorila, už držala v ruke Lilahinu vizitku.
„Mali by ste mi zavolať do firmy. Vedeli by sme vám s tým pomôcť,“ povedala jej Lilah, no pozornosť ihneď obrátila naspäť ku mne. „Vážne mi chcete tvrdiť, že ženy chcú v práci vyzerať profesionálne preto, aby zapôsobili na iné ženy?“
„Za profesionálny vzhľad som všetkými desiatimi. Ako vidíte, sám mám na sebe oblek, nosím ho do práce každý deň. No keby mi niekto – priamo či nepriamo – naznačil, že musím nosiť štipce na bradavkách, ak sa chcem dočkať kariérneho postupu, neskočil by som mu na to. Ak vás v topánkach bolia nohy, obujte si niečo pohodlnejšie. Ľahká pomoc.“
V tom okamihu, no zrejme prineskoro, som si uvedomil, že sa do mňa zabodáva asi desať párov nahnevaných ženských očí. Vykrútil som hlavu, aby som zistil, ako ďaleko sme ešte od prístaviska Manly Wharf.
„Premýšľate, ako teraz z kaše von?“ spýtala sa ma Lilah.
„Je mi jasné, že nemôžem vyhrať. Muži nemajú nárok spochybňovať inštitúciu ženstva.“
„Mladý muž, ak už ozaj máte námietky proti inštitúcii ženstva,“ zamumlal muž po mojom boku, „nevyslovujte ich na lodi plaviacej sa na mori pred právničkou, ktorá si práve v práci odtrpela osem hodín na vysokých podpätkoch.“
„Múdra reč,“ pritakala Lilah.
„Nechcem sa s nikým hádať,“ vysvetľoval som, aj keď som iste pôsobil opačným dojmom. „Len skutočne nerozumiem, prečo si ženy myslia, že sa musia vystavovať bolesti, aby vyzerali dobre. Ste krásna žena, slečna..., pani...“
„Slečna, či pani – do toho vás nič.“
„Slečna, či pani Dotohomanič,“ zopakoval som. „Rovnako krásne a profesionálne ako dnes v ihličkách by ste vyzerali aj v nízkych kožených topánkach.“
„Ďakujem za milé, i keď trochu moralizujúce slová.“
Naša komunikácia spela ku koncu, no bol som odhodlaný z trajektu nevystúpiť bez toho, aby som zistil, kto to je. Na niekoho, kto ma bude fascinovať tak ako táto záhadná právnička, nech aj má špinavé bosé nohy, som čakal už veľmi dlho.
„A ktorému odvetviu práva sa venujete?“
„Skúste hádať.“
„Tak počkať.“ Na univerzite som mal zopár predmetov týkajúcich sa práva, no odvtedy už uplynulo zopár desaťročí. I keď mne to pripadalo skôr ako storočia. „Obchodné právo?“
„Vedľa.“
„Majetkové.“
„Nie.“
Opäť som si ju obzrel. Niečo na jej výzore mi napovedalo, že sa vymyká tradičným firemným schémam.
„Mám to! Robíte rodinné právo.“
„Nie!“ Znovu sa zasmiala. Smiech mala jemný a melodický – presne taký, aký by ste očakávali, keď sa zasmeje žena Lilahinej krásy.
„Pracovné?“
„Opäť vedľa.“
„Trestné.“
„Nie.“
„Vynechal som azda ešte nejakú špecializáciu?“
„Len tú najdôležitejšiu a najdynamickejšiu.“
„Autorské právo?“
Podozrievavo sa na mňa pozrela.
„Pracujete hádam v zábavnom priemysle, pane?“
Teraz som sa musel zasmiať ja.
„V marketingu.“
„Ešte horšie. Je mi jasné, že s tou kapitalistickou hlavou na pleciach vám ani nenapadne venovať čo len jednu myšlienku planéte, ktorá vás živí. Aké typické.“
Vtedy sa mi rozsvietilo.
„Špecializujete sa na životné prostredie. Zachraňujete svet.“
„Konečne!“
„Ospravedlňte moju obmedzenosť. Myslel som si, že tí, čo robia environmentálne právo, nosia tričká z konopnej látky a dredy. No keď sa tak na vás dívam, tie vaše bosé nohy mi to mohli napovedať.“
„Nemôžem si pomôcť, ale stále premýšľam, ako...“ začala, no nedopovedala, akoby si to rozmyslela. Spätne – keď som ju už poznal – mi napadlo, že to bol z jej strany skôr manéver na otestovanie stupňa môjho záujmu, než ozajstné zaváhanie.
„Ako čo?“ pobádal som ju, nech pokračuje. Pravdupovediac, visel som jej na perách a čakal na každú slabiku, ktorú vysloví.
„Ale nič.“ Vyslala ku mne úsmev, po ktorom sa mi rozbúchalo srdce. „Iba som premýšľala, ako to teraz plánujete zaonačiť tak, aby ste ma mohli pozvať na večeru.“
„Práve som myslela na to, či vás najskôr nepošle domov obuť si niečo poriadne,“ ozvala sa so smiechom pani sediaca vedľa nej.
„Mne zas napadlo, či si nechcete prizvať ako posilu aj nás ostatných,“ prehodil popod nos môj spolusediaci, „sám ten podrezaný jazyk len ťažko zvládnete.“ Cestujúci okolo nás sa chichúňali, no keď sme sa s Lilah zahľadeli jeden druhému do očí, ich smiech šiel pomimo mňa, asi ako nahratý smiech, ktorý púšťajú v komediálnych seriáloch.
„Dnes večer?“ spýtal som sa.
„Pozvania od mužov z marketingu neprijímam.“ Hravý tón jej hlasu mi našepkával, že bude súhlasiť.
„Na kuchynskom parapete pestujem bylinkovú záhradku.“ Bola to lož, pochopiteľne – v tom čase som nemal ani len ten parapet. Väčšinu zariadenia kuchyne som vyhodil v rámci jej rekonštrukcie, ktorú som odvtedy nevedel dokončiť. Na tom však nezáležalo – zúfalstvo v mojom hlase podnietilo obecenstvo k ďalšiemu smiechu, po ktorom sa Lilah na mňa usmiala.
„Tak v tom prípade...“
