História sa neopakuje, ale ponúka ponaučenia. V dvadsiatom storočí európske demokracie podľahli fašizmu, nacizmu a komunizmu. Boli to hnutia, v ktorých vodca alebo strana sľubovali, že vypočujú ľud a ochránia ho pred globálnymi existenčnými hrozbami. Rozumné uvažovanie v nich nahradil mýtus. Európske dejiny ukazujú, že spoločnosti sa môžu rozložiť, demokracie môžu padnúť, etika môže skolabovať a bežní ľudia sa môžu ocitnúť v neočakávaných situáciách.
Píše to v knihe O tyranii vynikajúci americký historik Timothy Snyder.
Náčrt knihy s podtitulom „Dvadsať ponaučení z 20. storočia“ vznikol ako dlhý facebookový status, napísaný v lietadle krátko po amerických voľbách.
Jeden z najvýznamnejších znalcov novodobých dejín strednej a východnej Európy ním chcel varovať pred opakovaním chýb z minulosti. Na predchádzajúcom turné so zdesením zistil, ako rýchle Američania zabudli na základné historické udalosti, napríklad na hrôzy stalinizmu. V tej chvíli ho napadlo: Na čo všetko sme ešte zabudli?
Snyder tvrdí, že práve teraz je pre Američanov a Európanov dôležité pamätať si, čo sa v minulom storočí dialo v tridsiatych rokoch a nepripustiť demontáž právneho štátu. Dnešní autoritári robia to isté ako ich predchodcovia, keď ľudí zahlcujú zlými správami, aby sa dostali do depresie a rezignovali. Snyder sa domnieva, že dejiny zmenili smer a dnes postupujú z východu na západ „ako by sa všetko, čo sa udeje u nás, najprv udialo u nich.“ Aj preto sa v knihe viackrát odvoláva práve na československé dejiny a cituje viaceré osobnosti z tohto regiónu.
Timothy Snyder v knihe O tyranii napríklad píše, že fašizmus a komunizmus boli reakciami na globalizáciu, na skutočnú i domnelú nerovnosť, ktorú to vytváralo, a na očividnú bezmocnosť demokracií sa s tým vyrovnať.
Fašisti v mene vôle odmietali rozum, popierali objektívnu pravdu a nahrádzali ju glorifikáciou mýtu artikulovaného vodcami, ktorí sa zaprisahávali hlasom ľudu. Ukazovali na globalizáciu s odôvodnením, že zložitosť jej výziev je výsledkom sprisahania proti národu. Fašisti vládli jedno či dve desaťročia, pričom zanechali nedotknuté intelektuálne dedičstvo, ktoré sa dnes stáva relevantnejším.
Komunisti vládli oveľa dlhšie: v Sovietskom zväze takmer sedem desaťročí a viac než štyri dekády vo väčšej časti východnej Európy. Ponúkali vládu prostredníctvom disciplinovanej strany elity s monopolom na pravdu, ktorá bude viesť spoločnosť do zaistenej budúcnosti podľa údajne platných zákonov histórie.
Začítajte sa do knihy O tyranii:
Nepodrobujte sa vopred
Väčšiu časť moci dostane autoritatívny režim zadarmo. Ľudia myslia vopred na to, čo bude od nich represívna vláda požadovať a bez otázok sa tomu podrobia. Občan, ktorý sa takto prispôsobuje, učí moc, čo si môže dovoliť.
Podrobenie sa vopred je politická tragédia. Vládcovia možno spočiatku netušia, že občania sú ochotní vzdať sa tejto hodnoty či tamtoho princípu. Možno nový režim nemá spočiatku priame prostriedky na ovplyvňovanie občanov takým či onakým spôsobom. Po nemeckých voľbách v roku 1932, po ktorých sa nacisti dostali do vlády, alebo po voľbách v Československu v roku 1946, ktoré vyhrali komunisti, sa ďalším krokom stalo podrobenie sa vopred. Nacisti a komunisti si uvedomili, že by mohli rýchlo prikročiť k úplnej zmene režimu, pretože im ako novým vodcom dobrovoľne ponúklo služby dostatočné množstvo ľudí. Prvý ľahkovážny akt konformity sa už nebude dať zvrátiť.
Začiatkom roku 1938 sa Adolf Hitler, medzitým už bezpečne pri moci v Nemecku začal vyhrážať pripojením susedného Rakúska. Keď sa tomu rakúsky kancelár podvolil, toto podrobenie sa vopred rozhodlo o osude rakúskych Židov. Miestni rakúski nacisti chytali Židov a nútili ich odstraňovať z ulíc symboly nezávislého Rakúska. Kľúčové bolo, že sa na to ľudia, ktorí neboli nacistami, pozerali so záujmom a s pobavením. Nacisti disponovali zoznamami židovského majetku a kradli, čo mohli. Kľúčové bolo, že tí, ktorí neboli nacistami, sa k lúpeniu pridali. Ako spomínala politologička Hannah Arendtová, „keď nemecké vojská obsadili krajinu a nežidovskí susedia začali rabovať židovské domy, rakúski Židia začali páchať samovraždy.“
Na základe toho, ako sa Rakúšania v marci 1938 vopred podrobili, sa vysoké nemecké vedenie poučilo, čo je možné. Preto práve vo Viedni v auguste toho istého roku Adolf Eichmann založil Ústrednú kanceláriu pre židovskú emigráciu. V novembri 1938 nemeckí nacisti na základe marcového príkladu z Rakúska zorganizovali celonárodný pogrom známy ako Kristallnacht.
Keď v roku 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, jednotky SS sa aj bez osobitného rozkazu podujali vymyslieť vhodné metódy masového vraždenia. Dovtípili sa, čo by ich nadriadení chceli a názorne demonštrovali, čo je možné. Bolo to oveľa viac, než Hitler očakával.
Na samotnom začiatku prebieha podrobenie sa vopred inštinktívne, bez reflexie novej situácie. Robia však takéto veci iba Nemci? Stanley Milgram, psychológ z Yaleovej univerzity chcel pri skúmaní nacistických zverstiev ukázať, že vysvetlenie takéhoto správania sa Nemcov spočíva v konkrétnej autoritatívnej osobnosti. Pripravil experiment na otestovanie svojho predpokladu, no nedostal povolenie, aby ho mohol vykonať v Nemecku. Namiesto toho ho uskutočnil v budove Yaleovej univerzity v roku 1961, teda zhruba v období súdneho procesu s Eichmannom v Jeruzaleme za jeho podiel na nacistickom holokauste Židov.
Milgram povedal účastníkom testu (študentom univerzity a niekoľkým obyvateľom New Havenu), aby v rámci experimentu testujúceho účinok trestu na spôsob učenia zavádzali do tiel iných účastníkov testu elektrický prúd. Pri každej nesprávnej odpovedi sa dávka zvyšovala o pätnásť voltov. V skutočnosti ľudia napojení na elektrické drôty na druhej strane okna boli herci zasvätení do Milgramovho pokusu a šoky vyvolávané elektrickým prúdom iba predstierali. Subjektom v pozícii učiteľa sa naskytol hrozný pohľad. Ľudia, ktorých nepoznali a proti ktorým nemali žiadne výhrady, vďaka nim akoby veľmi trpeli – búchali na sklo a sťažovali sa na bolesti srdca. No aj tak väčšina účastníkov testu pokračovala v plnení Milgramových pokynov a podrobovala telá ľudí napojených na drôty ešte väčším elektrickým šokom (teda to si mysleli). Stačilo im ubezpečenie zo strany autority, že môžu pokračovať. Dokonca aj mnohí, ktorí nepokračovali v ďalšom (nespochybniteľnom) mučení blízkych ľudských bytostí, odišli bez toho, aby sa spýtali na zdravie účastníkov.
Milgram dospel k názoru, že ľudia sú pozoruhodne prispôsobiví novým pravidlám v novom prostredí. Sú prekvapujúco ochotní ubližovať a zabíjať iných v službe nejakého nového dôvodu, ak im to prikáže nová autorita. „Videl som toľko podrobenia,“ spomínal si Milgram, „že som už nepociťoval potrebu uskutočniť experiment v Nemecku.“
- reklamný článok -
