NEW YORK - Nemecká vzducholoď nesúca meno hrdinu z prvej svetovej vojny a neskoršieho prezidenta Paula von Hindenburga bola najväčším lietajúcim aparátom, ktorý kedy človek postavil. Mohutný, 245 metrov dlhý a 41 metrov vysoký stroj bol vrcholom evolúcie riaditeľných vzducholodí a cestujúcim ponúkal všetok mysliteľný komfort. Len po štrnástich mesiacoch v službe a 63 vykonaných letoch však 6. mája 1937 behom pár desiatok sekúnd zanikol - a s ním aj jedna éra lietania.
Osudný let z Nemecka do New Yorku mal byť pritom začiatkom novej kapitoly transatlantických letov, po predchádzajúcej sezóne, vyplnenej aj množstvom propagačných letov, mal začať pravidelnú prevádzku vzdušného korábu. Cestu z Európy do Ameriky dokázal Hindenburg oproti zaoceánskym lodiam skrátiť na polovicu. Avšak tiež nebol pre každého, letenku si mohli dovoliť len naozaj bohatí ľudia. Tí na palube našli vedľa pohodlných kabín aj jedáleň, promenádu s výhľadom, klubovňu či starostlivo izolovanú fajčiareň.
Konštruktérom vzducholode totiž bolo jasné, že strieborná cigara, naplnená 200-tisíc kubickými metrami vodíka, by mohla zničiť aj nepatrná iskra. Pri navrhovaní Hindenburgu sa síce pôvodne počítalo s tým, že nosným plynom bude nehorľavé hélium, po nástupe nacistov však Američania, ktorí ako jediní disponovali jeho dostatočnými zásobami, odmietli plyn nemeckému výrobcovi dodať. Nakoniec tak bolo šestnásť obrích vakov, ukrytých vo vnútri trupu, naplnených héliom.
Pre spoločnosť založenú grófom Ferdinandom von Zeppelinom to ale nepredstavovalo veľkú komplikáciu; rovnaký nosný plyn používala na svojich predchádzajúcich strojoch a od prvých letov začiatkom 20. storočia nezaznamenala pri komerčnej prevádzke s pasažiermi jedinú smrteľnú nehodu. Všetko sa ale malo zmeniť v osudný štvrtkový podvečer na základni amerického námorníctva v Lakehurst neďaleko New Yorku, kde mal Hindenburg pristáť po trojdňovej ceste z Frankfurtu.
Silný protivietor nad Atlantikom oneskoril pôvodne plánovaný prílet približne o pol dňa, čo trochu komplikovalo situáciu pred spiatočným letom. Na druhej strane ale boli posádky na podobné veci zvyknuté, vzducholode lietali relatívne nízko a s nástrahami počasia sa počítalo. Keď už sa Hindenburg blížil k Lakehurst, musel ale ešte niekoľko desiatok minút počkať na zlepšenie počasia. Vietor potom skomplikoval aj samotný pristávací manéver, pred ktorým loď musela opakovane zmeniť smer.
Krátko po štvrť na osem večer sa Hindenburg konečne chystal pristáť a posádka z jeho provy vyhodila pomocné laná. Pár minút po tom, ešte predtým, než bola vzducholoď pripútaná ku kotviacemu stožiaru, sa náhle pri chvostových plochách objavili plamene, ktoré rýchlo zachvátili celú loď. "Uvidel som veľkú červenú ohnivú guľu a potom to zrazu urobilo puf," spomínal jeden z námorníkov, ktorí asistovali pri pristávacom manévri. Netrvalo ani trištvrte minúty a zo vzducholode ostali len obhorené trosky.
O život prišlo 36 ľudí - 13 z 36 cestujúcich, 22 z 61 členov posádky a jeden muž pozemného personálu. Celú skazu zaznamenali kamery filmových týždenníkov. Ako zázrakom nehodu prežilo 62 osôb na palube, niektorí z nich ale utrpeli vážne popáleniny. "Zrazu horel vzduch, bol to len okamih a celé to všetko horelo," spomínal neskôr Werner Doehner, ktorý mal v čase nešťastia osem rokov a vracal sa s rodičmi a súrodencami domov do Mexika. Pri nehode prišiel o otca a sestru.
O presných príčinách tragédie, ktorá okrem iného ukončila éru dopravných vzducholodí, sa dodnes špekuluje. Už pred osemdesiatimi rokmi sa objavili špekulácie o tom, že sa pýcha Hitlerovej ríše stala obeťou sabotáže. Dôkazy ale neexistujú a navyše sa pravdepodobnejšie javia prirodzenejšie príčiny katastrofy. Počas prudkých manévrov pred pristátím pravdepodobne prasklo jedno z lán výstuhy, ktoré pretrhlo plynový vak na zadku a vysoko horľavú zmes vodíka so vzduchom potom zapálil výboj nahromadenej statickej elektriny.
