BRATISLAVA – O tom, čo sa skrýva pod bratislavským Námestím SNP, až do 90. rokov minulého storočia nikto netušil. Keď tu zhruba pred 20 rokmi robili výkopové práce kvôli elektrickému vedeniu, narazili na ľudské kosti. Archeológovia čoskoro zistili, že malá plocha pri Starej tržnici je doslova posiata ostatkami ľudských tiel.
Vysvetlenie záhady ľudských kostí pod Námestím SNP je pre medievalistov učebnicovým príkladom znovuobjavenia kúska histórie, ktorú pochoval čas. Staré historické záznamy spomínajú, že sa na mieste dnešného Námestia SNP kedysi nachádzala osada, akési predmestie, ktorej centrum tvoril Kostol sv. Vavrinca a jeho okolie tvoril cintorín. Pri kostole stála Kaplnka sv. Jakuba, do ktorej osadníci ukladali kosti zomretých. Tá bola v 16. storočí zbúraná a spolu s ňou upadol do zabudnutia aj obsah, ktorý pod zemou ukrývala.
Telo mumifikovanej barónky z Betliara odhalilo 300-ročnú záhadu: FOTO skutočnej tváre
Podľa archeológa Branislava Resutíka z bratislavského Mestského ústavu ochrany pamiatok, ktorý nás odhalenými priestormi Kaplnky sv. Jakuba sprevádzal, bola niekdajšia Osada sv. Vavrinca súčasťou stredovekého mestského predmestia spolu s ďalšími podobnými osadami. Tie boli z vonkajšej strany opevnené valom a mali svoj vlastný kostol s pohrebiskom.
Po tom, ako robotníci pri výkopových prácach v 90. rokoch narazili pod Námestím SNP na ľudské kosti, začali sa o priestor intenzívne zaujímať pamiatkari a archeológovia. Podarilo sa im odkryť množstvo hrobových miest, ale aj základy Kaplnky sv. Jakuba, ktorú archívne materiály prvýkrát spomínajú až v 15. storočí. Avšak, najstaršie predmety, ktoré archeológovia na pohrebisku objavili, dokazujú, že miesto bolo osídlené už koncom 11. storočia, kaplnka je teda oveľa staršia.
Kostol sv. Vavrinca pramene spomínajú približne od roku 1300. Bol pomerne veľký, trojloďový. Predstavoval centrálny bod relatívne prosperujúcej osady, v ktorej sa vždy pred a po oslave dňa sv. Vavrinca konali výročné trhy. Bohužiaľ, o tom, ako mohla osada vyzerať, nemáme zmienky. Rozsiahlejší archeologický výskum sa totiž v lokalite nikdy nerobil.
„Samotná kaplnka bola malým románskym kostolíkom s priemerom 8,5 metra, pri ktorej sa už krátko po jej vzniku pochovávalo. Malý cintorín okolo kostola sa totiž rýchlo zaplnil, čo bolo typické pre všetky vtedajšie stredoveké mestá. Keďže priestor sa nedal rozširovať, obyvatelia museli rušiť staršie hrobové miesta a vytvárať karnery, ktoré mali v spodnej časti priestor na ukladanie kostí,“ ozrejmil Resutík. Okolo roku 1200 teda osadníci rotundu prestavali na karner – v podzemných priestoroch vytvorili kostnicu, do ktorej ukladali kosti zo starších zrušených hrobov, pričom horné priestory slúžili ako kaplnka na pietne úkony. Aj tie však neskôr zaplnili ľudskými kosťami, tesne poukladanými na seba.
„Okolo roku 1400 dostala kaplnka gotickú podobu,“ opisuje archeológ. Kostnica sa stala miestom posledného odpočinku osadníkov, medzi ktorými mohli byť aj bohatší mešťania. Či dodnes uchováva kosti niekoho známeho alebo význačného, nevieme. Bohatých zvykli stredovekí Bratislavčania pochovávať pri Dóme sv. Martina alebo do krýpt v kostole, ktoré boli považované za najlukratívnejšie miesta. V lokalite bývalého Kostola sv. Vavrinca však archeológovia objavili náhrobný kameň s vyobrazením maltézskeho kríža, čo je dôkazom, že na cintoríne zrejme pochovávali aj rytierov.
Osud kostola a kaplnky z Osady sv. Vavrinca bol smutný. „Keď v roku 1529 hrozilo, že budú mesto obliehať Turci, obrancovia mesta nariadili strhnúť všetky kamenné stavby v blízkosti hradieb. Báli sa, že by mohli byť Turci stavbami krytí a vnútorná časť mesta by tak mohla byť ostreľovaná,“ priblížil Resutík. „Kaplnku teda zbúrali a z jej materiálu potom spevňovali hradby, o čom svedčia aj výskumy pozostatkov opevnenia na Laurinskej ulici. Murivo obsahovalo použité zvyšky kamenných článkov s dekoratívnymi výjavmi,“ dodal.
K stáročnému miestu, ktoré ľuďom niekedy naháňa strach, sa viažu aj legendy. Najznámejšia hovorí o tom, že išlo o morové pohrebisko, čo však archeológ vyvracia. Obete moru totiž nesmeli byť pochovávané v centre miest, ale až za hradbami mesta. „Priestor je zaujímavý aj výrazným nárastom úrovne terénu počas stáročí,“ dopĺňa odborník s vysvetlením, že územie bolo v minulosti veľmi nízko položené, kvôli čomu ho postihovali záplavy z Dunaja. Obyvatelia teda miesto zámerne zvyšovali, aby ho vyzdvihli a chránili pred povodňami.
Na cintoríne pod Námestím SNP sa pochovávalo až do 18. storočia, teda až do zákazu pochovávania v centrách miest, ktorý vydala osvietenská Mária Terézia z hygienických dôvodov. Kosti, ktoré karner ukrýva, môžu odhaliť mnoho tajomstiev o živote pôvodných obyvateľov Bratislavy. Ako dodal Resutík, dôkladný výskum ostatkov a náleziska by mohol priniesť veľa historicky zaujímavých informácií, ale aj doplniť chýbajúce články v dejinách slovenských miest.
