Diablov denník je výnimočným pohľadom na druhú svetovú vojnu doplnený o strhujúci detektívny príbeh. Autori knihy nielenže pátrajú po zmiznutom súkromnom denníku Hitlerovho „hlavného ideológa“ Alfreda Rosenberga, ale vďaka objavu týchto dlhé roky nezvestných zápisov ponúkajú aj nový pohľad na obdobie nástupu nacistov k moci a na genézu holokaustu.
Alfred Rosenberg patril od samého začiatku do najužšieho okruhu Hitlerových spolupracovníkov. Meno si získal jedovatými teóriami o Židoch, ktoré šíril po celom Nemecku.
Už v ranom období Tretej ríše sa jeho dielo Mýtus 20. storočia stalo najpredávanejšou knihou v krajine a bolo „skúšobným kameňom“ nacistického myslenia.
Päťsto strán Rosenbergovho denníka, ktorý ponúka otrasný pohľad do myslenia tohto „intelektuálneho veľkňaza ,nadradenej rasy‘“, našli Spojenci po vojne v istom bavorskom zámku. Počas norimberského procesu s vojnovými zločincami denník poslúžil prokurátorom pri príprave Rosenbergovej obžaloby, ale po jeho odsúdení a poprave záhadne zmizol.
Robert K. Wittman – jeden z najpredávanejších autorov New York Times a bývalý agent FBI, ktorý sa špecializoval na pátranie po zmiznutých umeleckých dielach nevyčísliteľnej historickej hodnoty – sa o zmiznutom denníku dozvedel v roku 2001. Kontaktoval ho hlavný archivár Múzea holokaustu vo Washingtone s tým, že niekto sa snaží predať denník za viac ako milión dolárov.
Tento telefonát odštartoval desaťročie komplikovaného pátrania plného zvratov, v ktorom zohrali úlohu dve osemdesiatročné sekretárky, excentrický profesor aj oportunistický šéf smetiarskej firmy. Všetci, ktorí prišli s denníkom do kontaktu – od norimberského žalobcu, ktorého život pripomínal križiacku výpravu proti nacizmu a ktorý denník prepašoval von z Nemecka, až po muža, ktorý ho nakoniec odovzdal agentovi Ministerstva pre vnútornú bezpečnosť USA –, mali dôvod skrývať pravdu.
Zápisy v Diablovom denníku, kde Rosenberg opísal svoju úlohu pri krádeži umeleckých diel nevyčísliteľnej ceny aj zverstvá, čo nacisti páchali počas okupácie Sovietskeho zväzu, zachytil svoje rozhovory s Hitlerom aj svoje nekonečné súperenie s Göringom, Goebbelsom a Himmlerom, poskytujú mimoriadne široký a intímny pohľad do najvnútornejšieho mechanizmu fungovania nacistického režimu a do psychiky muža, ktorého radikálne vízie splodili „konečné riešenie“ židovskej otázky.
Začítajte sa do knihy Diablov denník:
1
Križiak
Štyri roky po skončení vojny čakal istý žalobca v norimberskom Justičnom paláci v súdnej sieni číslo 600 na vynesenie verdiktu. Mali odznieť konečné rozsudky pre nacistických vojnových zločincov obžalovaných Američanmi a žalobca Robert Kempner investoval do výsledku všetko.
Dravý štyridsaťdeväťročný právnik, zaťatý a neúnavný pracant so záľubou v intrigách, ktorý kráčal životom s bojovne vystrčenou bradou, akoby vyzýval nepriateľov – a tých nebolo málo –, aby si udreli. Hoci Kempner z fyzickej stránky svojimi stosedemdesiatimi dvomi centimetrami a rednúcimi vlasmi na temene hlavy nevyčnieval z radu, vyžarovala z neho autorita, vďaka ktorej mu ľudia ustupovali z cesty. Záviselo od uhla pohľadu, či ho ľudia vnímali ako človeka s charizmou alebo ako vyzývavého horlivca či dogmatika, obhajcu spravodlivosti alebo malicherného neotesanca.
Kempner strávil väčšiu časť z dvadsiatich rokov svojho profesionálneho života v boji proti Hitlerovi a nacistom, pričom posledné štyri roky prežil v tomto meste zničenom vodcovým megalomanstvom a bombami Spojencov. Jeho zápas bol ojedinelým osobným príbehom a zároveň aj univerzálnym naratívom – bojom o život a čiastočne aj malým partom v globálnom zápase svojej doby. Začiatkom tridsiatych rokov mladý Kempner pracoval ako právny poradca na ministerstve vnútra v Berlíne a tvrdil, že Nemecko by malo Hitlera a jeho stúpencov postaviť pred súd za vlastizradu skôr, než rozvrátia republiku a prenesú svoje hrozivé plány z papiera do reality. Krátko po tom, čo sa v roku 1933 nacistická strana dostala k moci, Kempner – Žid, liberál a otvorený oponent – prišiel o svoje miesto v štátnej správe. V roku 1935 po tom, čo ho na krátky čas uväznili a vypočúvalo ho gestapo, utiekol do Talianska, potom do Francúzska a nakoniec odišiel do Spojených štátov, kde pokračoval vo svojej kampani. Kempner získal veľké množstvo interných nemeckých dokumentov aj sieť informátorov. V Spojených štátoch pomáhal Ministerstvu spravodlivosti usvedčiť nacistických propagandistov operujúcich na území USA a informácie o Tretej ríši odovzdal americkému Ministerstvu vojny, tajnému Úradu pre strategické služby (Office of Strategic Services – vojenská spravodajská služba s pôsobnosťou mimo USA, predchodkyňa CIA – pozn. prekl.) a Federálnemu úradu pre vyšetrovanie vedenému J. Edgarom Hooverom.
Potom nastal radikálny obrat ako vystrihnutý z hollywoodskeho scenára: Kempner sa vrátil do vlasti a pomáhal obžalovať mužov, ktorí ho pred rokmi vyhodili z práce, prenasledovali za jeho židovský pôvod, odobrali mu nemecké občianstvo a spôsobili, že musel utiecť, aby si zachránil život.
Po tom, čo Göringa, Rosenberga a ďalších pohlavárov porazenej Ríše obžalovali a usvedčili z vojnových zločinov, Kempner zostal v Norimbergu, lebo sa následne konalo dvanásť procesov – Američania obvinili ďalších 177 osôb, ktoré spolupracovali s nacistami. Boli to lekári, čo robili surové pokusy na zajatcoch v koncentračných táboroch, príslušníci SS, ktorí ich nútili pracovať do vyčerpania až smrti, riaditelia firiem profitujúcich z nútených prác, velitelia kománd, čo v čase vojny vraždili civilné obyvateľstvo po celej východnej Európe.
Kempner osobne dozoroval posledný a najdlhší súdny proces – Prípad 11, ktorý je známy aj pod názvom Ministerský proces, lebo väčšina z obžalovaných zastávala vedúce funkcie vo vládnych úradoch na Wilhelmstrasse v Berlíne. Najprominentnejšou postavou tohto súdu bol Ernst von Weizsäcker, štátny tajomník na Ministerstve zahraničných vecí v období 1938 – 1943, ktorý vydláždil cestu okupácii Československa, a ako sa ukázalo, osobne vydal súhlas na transport viac ako šesťtisíc Židov z Francúzska do koncentračného tábora Osvienčim. Neslávne známym obžalovaným bol veliteľ Waffen SS Gottlob Berger, ktorý sa veľkou mierou podieľal na vzniku lúpežných kománd (Wilddiebkommandos) známych svojou brutalitou. „Radšej zastrelia o dvoch Poliakov viac, než o dvoch menej14,“ napísal o nich Berger. Najväčšmi znepokojení medzi obžalovanými boli bankári, ktorí nielenže financovali výstavbu koncentračných táborov, ale aj zhromaždili celé tony zlatých zubných protéz, šperkov a okuliarov, čo patrili obetiam vo vyhladzovacích táboroch.
Súdny proces sa začal koncom roku 1947 a 12. apríla 1949 sa chýlil ku koncu.15 Traja americkí sudcovia vošli do súdnej siene, postavili sa na svoje vyvýšené miesta a začali nahlas čítať rozsudok. Mal osemsto strán a trvalo im to tri dni. Nacisti v súdnej sieni – strážení vojenskými policajtmi vystretými ako sviece s ligotavými striebornými prilbami na hlavách – počúvali so slúchadlami na ušiach tlmočníkov, ktorí prekladali rozsudok do nemčiny. Devätnásti z dvadsaťjeden obžalovaných boli odsúdení – piati z nich za účasť na spáchaní zločinu proti mieru. Weizsäcker dostal sedem rokov, Berger dvadsaťpäť a troch bankárov odsúdili na päť až desať rokov.
Pre obžalobu to znamenalo veľké víťazstvo. Celé štyri roky sa vŕtali v nacistických dokumentoch, vypočúvali stovky svedkov a dosiahli, že najväčší zločinci boli obvinení a išli do väzenia. Žalobcovia ukázali svetu, ako hlboko bola spoluvina na holokauste zakorenená v celej nemeckej štátnej správe. Podľa Kempnerovho vyjadrenia namaľovali „kompletnú zločineckú fresku“16 Tretej ríše a zaslúžili sa o to, že Norimberg vošiel do dejín ako „pevnosť, ktorá je zárukou medzinárodného práva“17. Týmto posilnili argument na energické trestné stíhanie vojnových zločinov.
Rozsudky boli vyvrcholením Kempnerovho dlhodobého ťaženia proti nacistickej strane.
Alebo ním prinajmenšom mali byť.
O pár rokov sa tento norimberský sľub dočkal spochybnenia.
Už počas súdnych pojednávaní sa vynorili ohovárači v Nemecku a v Amerike. Tvrdili, že podstatou žalôb nie je len spravodlivosť, ale aj pomstychtivosť, a Kempner ako človek drsnej nátury a najmä agresívny vyšetrovateľ sa stal symbolom tohto pocitu neférovosti. Ako príklad im poslúžil Kempnerov tvrdý výsluch bývalého nacistického diplomata Friedricha Gausa, počas ktorého sa svedkovi vyhrážal, že ho odovzdá Rusom, tí ho postavia pred súd a obžalujú z vojnových zločinov. Jeden z Kempnerových amerických kolegov konštatoval, že jeho taktika je „pritiahnutá za vlasy“, a vyjadril obavy, že takýmto spôsobom by Kempner „mohol na norimberskom súde vyrobiť z obyčajných zločincov mučeníkov“18. Ďalší svedok, ktorého Kempner podrobil krížovému výsluchu, o ňom povedal, že „nemal ďaleko od gestapáka“19.
V roku 1948 sa Kempner dal zatiahnuť do ostrej verejnej diskusie s protestantským biskupom Theophilom Wurmom, ktorá sa týkala férovosti vedenia procesov. Wurm napísal Kempnerovi otvorený protestný list; Kempner mu naň odpovedal, že tí, čo spochybňujú norimberské procesy, sú v skutočnosti „nepriatelia nemeckého národa“. Roztržka sa ďalej rozmazávala v tlači a Kempnera začali pranierovať nemecké noviny. Objavili sa v nich karikatúry, ktoré ho zobrazovali ako pokryteckého židovského exulanta túžiaceho po odplate.20
Ostrá kritika prišla dokonca aj od amerického senátora Josepha McCarthyho, ktorý mal medzi svojimi voličmi vo Wisconsine aj veľký počet nemeckých Američanov. Senátor napadol žalobu na Weizsäckera s tým, že podľa nemenovaných zdrojov bol tento nacista cenným agentom v utajení, ktorý počas vojny pracoval pre Američanov. McCarthy tvrdil, že Norimberg brzdí Američanov v zhromažďovaní spravodajských informácií v Nemecku, a na jar 1949 požiadal Výbor Senátu pre ozbrojené služby, aby sa vyšetrila „tá kompletná neschopnosť“ okolo súdneho procesu s Weizsäckerom.
„Myslím, že výbor by sa mal presvedčiť,“ povedal McCarthy, „akí hlupáci21 – a toto slovo som použil zámerne – vedú tamojší vojenský súd.“
Americké súdy pre vojnové zločiny odsúdili viac ako tisíc nacistov na tresty odňatia slobody. Väčšina z nich skončila vo väznici v Landsbergu západne od Mníchova. Napriek tomu mnohí západní Nemci odmietali uznať platnosť rozsudkov vynesených americkými vojenskými súdmi a uväznených nacistov nepokladali za vojnových zločincov, ale skôr za obete nelegitímneho justičného systému. Z tejto záležitosti sa stal zásadný sporný bod, keď si v roku 1949 občania Spolkovej republiky Nemecko zvolili svojho prvého kancelára. V tom čase totiž USA znepokojené plánmi Sovietov v Európe, už pracovali na tom, ako z porazeného nepriateľa urobiť lojálneho a remilitarizovaného spojenca.
Realita studenej vojny rýchlo anulovala výsledky práce žalobcov v súdnych procesoch s vojnovými zločincami.
V roku 1951 v rámci revízie rozsudkov vysoký komisár USA pre Nemecko oslobodil jednu tretinu norimberských väzňov a okrem piatich zmenil všetky rozsudky smrti na dlhoročné väzenie. Koncom roka boli prepustení na slobodu všetci nacisti z Prípadu 11, ktorých Kempner dostal za mreže. Hoci zmiernenie trestov bolo ohlásené ako prejav zhovievavosti, Nemci to vnímali inak: Američania konečne uznali, že vojenské tribunály boli nespravodlivé. Kempner okamžite prešiel do útoku. „Dnes chcem verejne varovať22, že predčasným otvorením brán v Landsbergu sa dostanú na slobodu totalitné protispoločenské podvratné sily, ktoré ohrozia slobodný svet.“
Jeho varovanie zostalo nepovšimnuté. Americkí predstavitelia uprednostnili politický pragmatizmus a do roku 1958 boli takmer všetci vojnoví zločinci oslobodení.23
