Chlapec menom Seth zomiera. Život mu vezmú besniace morské vlny. No potom sa prebudí. Nahý, smädný a hladný. Ale živý. Ako je to možné? Spomína si na vlastnú smrť, ako sa mu trieštili kosti, ako si rozlámal lebku o kamenné morské dno. A ako to, že sa prebral? A kde sa vlastne nachádza?
Patrick Ness patrí k najtalentovanejším autorom súčasnosti. V slovenčine už vyšli dve knihy a teraz prichádza tretia. V príbehu Niečo viac búra hranice medzi žánrami a otvára tínedžerskú literatúru všetkým vekovým kategóriám.
Mladý Seth sa teda prebral.
Ulice sú mu povedomé, ale všetko je opustené a zničené. Čo sa to deje? A prečo vždy keď zatvorí oči, podľahne spomienkam, ktoré mu pripadajú reálnejšie ako svet okolo. Čo je skutočné?
Seth hľadá odpovede a dúfa, že tu nie je sám, že toto predsa len nebude jeho osobné peklo... A čoho sa najviac desí? Že tu je ešte niečo viac...
„Tínedžeri o samovražde často rozmýšľajú a najmä tí, ktorí sa cítia odlišne. Z LGBT komunity. Moja kniha je o tom, že človek niekedy prežíva ťažké momenty, nedá sa im vyhnúť, ale vždy nás v živote čaká aj veľa nežnosti, humoru a ľudskej blízkosti,“ povedal počas svojej bratislavskej návštevy Patrick Ness. Rád píše o ťažkých témach, nevyhýba sa smrti, bolesti, strachu. Preňho obludy nemajú rohy, pazúry a svietiace oči.
On si uvedomuje, že zlo sa skrýva skôr v ľuďoch!
Napríklad v novele Sedem minút po polnoci hlavného hrdinu Conora síce každý večer navštevuje tajuplné stvorenie pripomínajúce strom a je na prvý pohľad desivé, no správa sa chápavo a ľudsky. Skutočnými zloduchmi sú tu deti, ktoré Connora šikanujú, a zloba, ktorú hlboko ukrýva vo svojom srdci.
V slovenčine vyšla od Patricka Nessa ešte jedna kniha – My ostatní tu len tak žijeme. Je to príbeh o výnimočnosti, inakosti, o bizarnosti. Nezávisláci, vyvolení, nemŕtvi, duchovia požierajúci duše... Hlavný hrdina Mikey chce len zmaturovať, ísť na maturitný ples a konečne nabrať odvahu a pozvať dievča na rande, skôr ako niekomu zasa napadne vyhodiť ich školu do vzduchu. Pretože niekedy sú proste aj dôležitejšie problémy ako tohtotýždňový koniec sveta. Dokonca aj vtedy, ak Mikeyho najlepšieho kamoša pokladajú všetky mačky z okolia za svojho boha...
Obr na http://www.ipark.sk/345905-nieco-viac/?utm_source=topky.sk&utm_medium=referral&utm_campaign=knihy &utm_content=clanokNiecoViac
Ale späť k novinke Niečo viac – prečítajte si úryvok:
Chlapec sa topí.
V posledných okamihoch ho však nezlomí voda, ale chlad. Z tela mu vycical všetku energiu a nepoužiteľné svaly stiahol v bolestivom kŕči, takže chlapec sa márne pokúša udržať hlavu nad hladinou. Je silný a mladý, má už takmer sedemnásť, ale mrazivé vlny neprestávajú dorážať a každá sa zdá väčšia ako tá pred ňou.
Zvŕtajú ho, prevracajú, sťahujú čoraz hlbšie pod vodu. A aj keď sa mu na niekoľko desivo krátkych sekúnd podarí dostať tvár nad hladinu a nadýchnuť sa, tak veľmi sa trasie, že sotva sa mu pľúca naplnia do polovice, už je zasa dolu. Kyslík mu nestačí a každý nádych je o čosi plytší, hruď mu zviera strašná túžba, ako sa dožaduje vzduchu.
Naplno ho zachváti panika. Vie, že ľadový odliv ho odvliekol príliš ďaleko od brehu, aby sa dokázal vrátiť, a každá nová vlna ho tlačí bližšie ku skalám, pre ktoré je táto časť pobrežia taká zradná.
Vie aj to, že jeho zmiznutie si nikto včas nevšimne, nik nevyhlási poplach ešte predtým, ako ho mokrý živel definitívne porazí. Ani na náhodu sa nemôže spoliehať. V tomto ročnom období a mrazivých teplotách nik neprečesáva pláž v nádeji, že objaví niečo cenné, nie sú tu turisti, ktorí by za ním skočili a zachránili ho.
Jeho čas je prikrátky.
Zomrie.
A navyše sám.
Toto náhle hrozivé poznanie ho ešte väčšmi vydesí. Opäť sa pokúša vyplávať na povrch, neodvažuje sa myslieť na to, že je to možno naposledy, ba pre istotu nemyslí vôbec na nič. Nohy núti kopať, ruky zaberať nahor, usiluje sa aspoň dostať telo do správnej polohy a uchmatnúť si ďalší nádych, ktorý je vzdialený iba niekoľko centimetrov...
Lenže prúd je príliš silný. Dovolí mu priblížiť sa mučivo blízko k hladine, ale tesne pred vynorením ho prevráti dolu hlavou a ťahá bližšie ku skaliskám.
Vlny sa s ním zahrávajú, no predsa to skúsi znova.
Opäť nadarmo.
A potom sa hra, ktorú s ním hrá more, krutá hra s jednoduchými pravidlami – udržať ho pri živote iba natoľko, aby uveril, že sa z toho dostane –, bez varovania končí.
Vlna ho zdvihne a hodí na vražedne tvrdé skaly. Pravá lopatka sa zlomí tak hlasno, že prasknutie počuje aj pod vodou a cez hukot príboja. Utrpenie je také neznesiteľné, že chlapec vykríkne a ústa mu okamžite zaleje ľadová slaná morská voda. Vykašliava ju, ale iba čo jej viac naberie do pľúc. Krúti sa od bolesti, je taká prenikavá, že ho oslepuje a ochromuje. Už nemá silu ani pokúsiť sa plávať, nevládze vzdorovať, keď ho vlny znova prevrátia.
Prosím. V hlave sa mu odráža iba jediné slovo.
Prosím.
Prúd ho naposledy schmatne. Stiahne sa, akoby sa naťahoval, a hodí ho hlavou rovno na skaliská. Chlapec na ne dopadne plnou váhou, ktorou sa doňho opiera besniace more. Nemá ani toľko sily, aby zdvihol ruky a zmiernil náraz.
Výčnelok skaly sa mu zaborí tesne za ľavé ucho. Roztriešti mu lebku, úlomky kostí vtlačí do mozgu a zároveň mu rozdrví druhý a tretí stavec a pretrhne mozgovú tepnu aj miechu. Spamätať sa z takého zranenia je nemožné. Nemá šancu.
Chlapec zomiera.
