Podľa Daily Mail je to úžasné čítanie, v ktorom napätie pulzuje doslova na každej stránke. Ak sa vám páčil psychotriler Stratené dievča, alebo knihy Elizabeth Haynesovej Pomsta prílivu, či Do najtemnejšieho kúta, určite siahnite aj po novinke Mŕtve tajomstvo.
Jodiino detstvo určite nebolo z tých najšťastnejších: Rodičia jej zomreli mladí a ju vychovali v pestúnskej rodine.
Ani manželstvo s dominantným Ethanom McCallom jej neprinieslo vytúžený pokoj a šťastie. A keď jedného dňa príde o svoju trojročnú dcérky Abby, nemá už prečo žiť. Je rozhodnutá vziať si život, no ešte predtým musí vykonať jednu vec.
A to zabiť muža, ktorý je podľa nej zodpovedný za smrť jej dcéry.
Musí zabiť Ethana. Svojho zdanlivo dokonalého manžela, ktorý však skrýva viac než len svoju skutočnú povahu. A len čo vyjde na povrch najdesivejšie tajomstvo z jeho minulosti, Jodie sa ocitne na pokraji síl...
Budú to iba dva rýchle výstrely – jeden pre neho, druhý pre ňu...
Lenže situácia sa jej trocha vymkne spod kontroly a séria šokujúcich odhalení akoby nemala konca-kraja.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Alfréd Swan:
Od prvej chvíle si budete užívať čítanie a doslova budete sedieť na kraji stoličky. Od napätia. Od netrpezlivosti. Jodie stratila všetko, chce sa len pomstiť, ale najskôr musí spoznať úplnú pravdu. A táto cesta za najtemnejším tajomstvom jej rodiny, jej manžela vás bude hnať ďalej, aby ste prevracali jednu stranu za druhou. Nečakané zvraty, šokujúce odhalenia a jedno veľké sprisahanie...
Začítajte sa do novinky Mŕtve tajomstvo:
PRVÁ ČASŤ
1
Jodie nabila zbraň, ako videla nabíjať Ethana – prstami prebehla po nábojoch, potom zasunula zásobník.
Ruky sa jej tak triasli, až to takmer zbabrala. Pevne zovrela zbraň a natiahla náboj do komory.
Cvak-cvak.
V zbrani bolo deväť nábojov, ale bude potrebovať iba dva.
Jeden pre Ethana.
Druhý pre seba.
V duchu si predstavila manželovu tvár, jeho upretý pohľad a zvrátené hry, ktoré sa mu rodili v hlave. Po chrbte jej stekal pot. Možno sa mýli, možno na zabitie Ethana bude treba viac ako jeden náboj.
Vonku okolo auta syčal a praskal ohňostroj a obloha vybuchovala, až sa podobala na smútočnú vŕbu svetla. Jodie pozrela cez predné sklo, prebehla pohľadom davy lemujúce obvod jazera a osvetlené blikajúcimi svetlami. Ethan bol kdesi vonku, dnes sa hral na pána Milého, potľapkával ľudí po chrbte, potriasal si s nimi ruky pri príležitosti osláv Štvrtého júla.
Strčila zbraň do kabelky, potom vzala do ruky skicár zo sedadla vedľa, položila si ho do lona a naposledy v ňom zalistovala.
Detské kresby svedčili o veľkej predstavivosti, prezrádzali skôr jednoduché pocity než predmety: čierna machuľa, to mal byť čudesný rodinný kocúr, žiarivo žltá machuľa jarný piknik – výbuchy farieb vytláčaných z výšky rovno z tuby na stránky.
„Pozri, čo dokážem, mami!“
Jodie prešla končekmi prstov po guľatých písmenách na spodku každej strany: Abby McCallová, 3 roky.
Hrdlo jej zovrelo. Preglgla, ale bolesť zosilnela, tlačila jej na hruď, dusila ju, až sa jej krútila hlava.
Dýchaj!
Sklonila hlavu, zhlboka, trasľavo dýchala. Kdesi vo svojom vnútri našla mŕtve miesto a vítala tú otupenosť.
Pomaly sa vystrela. Dotkla sa rukou skicára, obrátila stránku.
Machule. Celá rodina pokope. Abby držala čierneho kocúra Badgera, po bokoch jej stáli Jodie a Ethan. Široké krivky úst, žiarivo červené a žlté oblečenie. Odtlačok Abbinho prsta.
Ďalších pár stránok bolo rovnakých, ale na posledných stránkach boli farby tlmené – vyblednutá modrá, fádna hnedá. Na každom obrázku stála Ethanova machuľovitá postava ďalej od ostatných, ústa mal rovnejšie, črty bezvýraznejšie, až napokon nemal tvár.
Jodie sa zachvela. Aj malá Abby to videla.
Zatvorila skicár, potom ho preložila z lona na zadné sedadlo. Zdvihla bradu, prehodila si remeň kabelky cez plece a vystúpila z auta.
Tvár jej ovial studený vzduch. Rakety so syčaním vyletovali na oblohu a vybuchovali nad jazerom ako hviezdne roje. Pohľadom prebehla divákov na brehu, pátrala po manželovej štíhlej, elegantnej postave.
Predierala sa davom, vo vzduchu cítila pach vyhorených rakiet. Pretlačila sa bližšie ku kraju jazera, voda, inokedy farby čaju, pôsobila v tme ako čierny olej.
Vpredu zbadala známu postavu – kyprú siluetu Nancy Adamsovej. Jodie stuhla. Na okamih zachytila jej pohľad, potom Nancy odvrátila zrak.
Jodie pichlo pri srdci. Dokonca aj Nancy sa jej teraz vyhýbala. Ľudia hovorili, že Jodie to prehnala. Pod „ľuďmi“ myslela Ethana.
Ona a Nancy sa usadili v okrese Hillsborough zhruba v rovnakom čase – Jodie ako Ethanova írska nevesta, Nancy ako nová majiteľka Attic Corneru, malebnej kaviarničky v umeleckej galérii v Peterboroughe. Práve Nancy priniesla Jodine maľby do galérie a postarala sa, aby videli jej potenciál.
„My priviate vetrom musíme spolu držať v tomto bohom zabudnutom kraji,“ vyhlásila raz Nancy a vytiahla z pece plech so škoricovými rožkami. „Najmä v zime, keď zúria snehové fujavice, vypadáva prúd a predné dvere máme zabarikádované snehovými závejmi. Vtedy je tu človek skutočne odrezaný od sveta a môže zošalieť.“ Skúmavo pozrela na Jodie a tá pocítila vôňu hnedého korenia. „Najmä v tej divočine, kde bývaš.“
Jodie sa usmiala, len mykla plecom, v duchu sa vyhýbala svojim obavám. Až neskôr priznala, že život v lesoch na ňu nepríjemne doliehal.
Od jazera sa ozvalo cvrlikanie svrčkov.
Pomaly odvrátila pohľad od Nancy, blúdila zrakom po brehu. Ešte vždy pátrala po Ethanovi.
„Nečakal som vás tu, Jodie.“
Prudko sa zvrtla. Kráčala k nej mohutná postava. Chlap upieral tmavé oči do jej očí. Srdce sa jej rozbúšilo.
Zach Caruso, šerif hillsborouského okresu.
Strčila ruku do kabelky. Dotkla sa zbrane ako talizmanu.
Caruso zastal pri nej, statným telom jej zablokoval cestu. „Ste si istá, že to bol dobrý nápad prísť sem?“
„Len sa dívam na ohňostroj, Zach, ako všetci ostatní.“
Pozorne sa na ňu zahľadel. „Ethan sa nezmienil, že prídete.“
„Ethan o tom nevie.“
Nad hlavami im vybuchoval ohňostroj a osvetľoval Carusa. Na tvári sa mu zračil tvrdý, podozrievavý výraz. Musí mať okolo päťdesiat rokov, je o vyše dvadsať rokov starší od Jodie, ale vlasy má ešte vždy husté a tmavé. Vlasy a nos svedčili o jeho talianskom pôvode, no prízvuk mal výrazne bostonský.
Prižmúril oči. „Možno by som mu to mal povedať. Nevyzeráte veľmi dobre.“
„Nič mi nie je.“
Jodie vedela, ako vyzerá – v džínsoch a tričku bola tenká ako trstina, pokožku mala napätú, bez mejkapu, šikmé oči prázdne, rovné tmavé vlasy neupravené, zastrčené za uši. Jej svet bol zničený, nezáležalo jej na tom, ako vyzerá.
Caruso podišiel bližšie. „Mali ste možnosť znova zvážiť tú záležitosť?“
Jodie zaťala sánku pri spomienke na ich ranné stretnutie, keď sa dopustila chyby a myslela si, že zákon by mohol byť na jej strane.
Caruso pokračoval: „Boli ste preťažená, to chápem. Po všetkom, čo ste prekonali.“ Výraz súcitu sa nehodil k ostražitému výrazu v jeho tvári. „Ethan hovoril, že sa to usilujete spolu vyriešiť. Povedal som mu, že ak vám môžem pomôcť, stačí povedať.“
„Určite je rád, keď vie, že mu kryjete chrbát.“
„Mali by ste to chápať, že nie je dobré obviňovať človeka bezdôvodne. Toho človeka sa to môže dotknúť.“
Jeho blízkosť ju dusila. Dotkla sa kabelky.
„Neprišla som preto, aby som robila problémy, Zach. Len potrebujem dať niečo Ethanovi.“
Caruso na ňu ostražito pozrel. Jodie sa usilovala tváriť bezvýrazne a pokračovala: „Po ohňostroji sadne na lietadlo, o pol jedenástej odlieta.“
„Viem, hovoril mi.“
„Vravel vám, že si zabudol vziať pas?“
Pozrel na ňu, akoby skúmal, či klame. Výbuchy nad hlavami stíchli, Jodie zabzučal pri uchu komár. Caruso ani nežmurkol.
„To sa na Ethana nepodobá, nezabúda na detaily,“ vyhlásil. „Zvyčajne má všetko pod kontrolou.“
„Každý sa z času na čas pošmykne.“
Caruso uprel pohľad na jej kabelku. Usilovala sa odpútať jeho pozornosť, ukázala na jazero.
„Nie ste mimo svojho pôsobiska, Zach?“
Vrhol pohľad na druhú stranu jazera, ktorá geograficky patrila do cheshirského okresu a susedila s jeho miestom pôsobnosti. Pokrčil plecami.
„Nezaškodí rozšíriť si obzory, nemyslíte?“
Jodie blúdila pohľadom po dave, novej várke ľudí, ktorí mohli hlasovať za Carusa. Nech už pečie čokoľvek, Ethan mu v tom pravdepodobne pomáha. Neraz rozmýšľala, čím si Ethana získal, prečo sa spojil s takým darebákom. Ale teraz už na tom nezáležalo.
Caruso vystrel ruku. „Čo keby som mu ja dal ten pas? Vy choďte domov a oddýchnite si.“
Zovrela kabelku, srdce jej búšilo ostošesť. „Ďakujem, ale radšej by som mu ho dala sama.“
Odstúpila od neho.
„Rada by som sa s ním rozlúčila.“
--
Jodie chodila okolo jazera. Teraz už prezrela väčšiu časť severného brehu, no Ethana ešte vždy nenašla.
Pozrela na hodinky. Každú chvíľu by mal odísť na letisko. Možno už odišiel.
Hlava sa jej krútila. Po stretnutí s Carusom bola otrasená, ale horšie bolo pomyslenie, že zmeškala príležitosť. Ethan jej unikol. Blúdila ďalej po brehu.
Zbraň ju ťažila. Doteraz ju použila iba raz, pred pol rokom. Prvý raz v živote strieľala zo zbrane.
Bola v dome sama a dokončovala ďalšiu maľbu pre galériu. Dobre si spomínala na hrobové ticho v izbách, snehové záveje po pás ho len zvýrazňovali. Jodie sa zachvela.
Keď pred piatimi rokmi prvý raz prišla do New Hampshiru, Ethanov dom ju očaril. Aj írske miestne názvy ju očarili, dávali jej falošný pocit, akoby ich dobre poznala: Kulkenny, Antrim, Dublinské jazero.
Nikdy nemala ozajstný domov. Vyrástla za pochodu v írskych náhradných rodinách, za osemnásť rokov sa dvanásť ráz sťahovala na miesta, kde jej nič nepatrilo. A zakaždým jej povedali, že v ďalšej rodine jej bude dobre. Ale nebolo.
No zdalo sa jej, že pri Ethanovi bude mať zázemie. Podmanil si ju staromódnou pozornosťou a jeho koloniálny dom v ústraní len posilnil celkový dojem. Možno konečne našla domov.
V skutočnosti všetko bolo klamlivé.
Ohňostroj jej stále vybuchoval nad hlavou, na oblohe rozkvitli červené chryzantémy svetla. Predierala sa cez jasajúce davy, vykoľajená normálnym životom.
Znova si spomenula na Ethanov dom v lesoch, desať kilometrov od najbližšieho mesta, nikde nijakí susedia, hranice, záhrada bez varovania prechádzala do tmavého, hustého lesa. Nebol to les, aký poznala, dom z troch strán obklopoval hotový prales.
Väzenie.
Ešte vždy počula Ethanov hlas znejúci vo veľkých izbách.
„Ak mamička chce pracovať, znamená to, že ťa neľúbi, Abby.“
„Je to mamičkina vina, že nemáš bratov ani sestry.“
„Ak mamička odíde, už nebudeme šťastná rodina.“
Stislo jej srdce. Zovrela prstami zbraň v kabelke, znova prežívala deň pred polrokom, keď z nej prvý raz vystrelila.
Maľovala tri hodiny v kuse a chrbát ju už bolel ako vždy, keď dlho stála. Odstúpila od maliarskeho stojanu, aby si obzrela svoje dielo, živú krajinku, na ktorej zobrazila miestnu rieku Contoocook. Tak ako všetky obrazy, ktoré predala, aj tento ponúkal množstvo divých, nepravdepodobných farieb, ale takmer nič z nej samej.
Utrela si ruky do handry nasiaknutej terpentínom, do nosa jej udrel prenikavý zápach. Potom vzala do ruky tenký štetec a obraz podpísala: Jodie Garrettová.
S výčitkou pozrela na podpis. Ďalší boj s Ethanom. Ešte vždy používala rodné meno, podpisovala sa tak odmalička. Ethan na ňu naliehal, aby používala jeho meno, akoby to druhé meno bolo zastretou hrozbou, symbolom vzdoru.
A možno naozaj bolo.
Odhodila štetec a chystala sa poupratovať. Vtedy ticho preťal desivý škrek.
Prenikavý, neľudský.
Jodie priskočila k oknu. Stuhla, keď uvidela na ich zadnom dvore striehnuť lesné zviera.
Na pozadí bieleho snehu pôsobilo temne ako diabol. Malo ligotavú srsť, vyzeralo ako hlodavec, od nosa k huňatému chvostu mohlo merať meter dvadsať, veľké ako domáci pes.
Obrovská kuna rybárska.
Bolo to obrovské zviera z čeľade lasicovitých, ale Jodie sa zdalo, že vyzerá diabolsky.
Kuna zmeravela, hľadela hore na brezu pri zadnom vchode. Jodie zovrelo žalúdok. Na konári sa triasol Abbin kocúr Badger.
Jodie skríkla, zabúchala na sklo. Kuna si ju nevšímala, len vrtela chvostom. Potom vyskočila na strom a stiahla Badgera na zem.
Pri prenikavých škrekoch kuny až tuhla krv v žilách. Badger zamňaukal, usiloval sa vyslobodiť. Jodie zvrieskla a bežala do pracovne. Nechcela si ani predstaviť, aká bude Abby smutná, keď jej milovaného kocúra zaškrtí toto divé zviera.
Jodie otvárala zásuvky, vybrala kľúče, odomkla skrinku, kde mal Ethan zamknutú zbraň. Trasúcimi sa prstami ju nabila, dúfala, že to robí dobre, a potom bežala na zadnú verandu.
Kuna zahryzla Badgerovi do krku a metala ním po snehu. Kocúr úpenlivo zamraučal. Jodie vystrelila do vzduchu, ale kuna si ju nevšímala. Badger teraz už stíchol, hrdlo mal rozďavené. Tentoraz zamierila a vystrelila na kunu, no vedela, že už je neskoro. Ďalej strieľala náboj za nábojom, až kým kuna neležala nehybná na Badgerovom tele.
Večer nedokázala Abby utíšiť. Kocúr bol jej spojencom v tichom dome, hodil sa k jej divej povahe. Jodie sedela na posteli, kolísala ju na kolenách. Ethan gánil na Jodie, v tmavých očiach výčitka. A tie oči vyzerali celkom ako Abbine.
„Ty si pustila toho kocúra von? Čo ti to napadlo? Dobre vieš, že tie potvorské kuny útočia na domáce zvieratá.“
Jodie naňho len neveriacky hľadela. Ona vždy chcela držať Badgera v dome. Ethan nástojil, aby ho pustila von, on sa vysmieval z jej opatrnosti a tvrdil, že kún sa netreba báť, vraj sú to len povedačky, nie sú nebezpečné. Koniec koncov on je tu doma, tak by to mal vedieť.
Pohľadom ju vyzýval, aby sa proti nemu postavila, a úškrn na jeho tvári prezrádzal, aký si je istý, určite by jej nikto neuveril. S hrôzou si uvedomila čosi iné – Ethan chcel, aby sa Badgerovi niečo stalo.
Ohromene hľadela, ako vzal Abby na ruky, sklonil k nej hlavu – tí dvaja vyzerali úplne rovnako. Mali tie isté tmavé vlasy, výrazné obočie, tvrdohlavo zaťatú sánku. Ethan pobozkal Abby na mokré bucľaté líčko.
„To je mamina vina, že chudák starý Badger zomrel.“
--
Nad jazerom vybuchla ohnivá guľa.
Záblesk osvetlil divákov na brehu a Jodie skoro srdce vyskočilo z hrude. V dave zbadala Ethanov dokonalý profil.
Pretláčala sa dopredu. Bol od nej necelých dvesto metrov. Dosť blízko, aby videla jeho vandykovskú briadku, jej vertikálna línia sa ťahala od spodnej pery k brade. Nebola to veľmi hustá brada – len náznak mužnosti v pirátskom štýle.
Pulz cítila až v hrdle. Dublinské jazero za Ethanom akoby horelo, rozžiarená obloha sa odrážala na vode ako maliarska farba. Dramatické pozadie Ethanovej pirátskej tváre, akoby sa tak postavil naschvál. A možno to aj urobil.
Blížila sa po centimetroch k nemu, obzerala si jeho spoločníkov. Boli to väčšinou muži a ich reč tela prezrádzala, že vnímajú Ethana ako dominantnú osobnosť. Vždy to tak bolo, vedel ľudí ovládať.
Videla, ako sa jeden z mužov naklonil k nemu, aby čosi poznamenal, a zbadal, ako ostatní po ňom pokukujú. Jodie si všimla, že Ethan je o hlavu vyšší od ostatných, a bolo jej jasné, že sa náročky postavil vyššie než oni.
Moc a ovládanie – toho odjakživa jeho motivovalo.
Jodie zovrela kabelku, cítila tvrdú zbraň. Pokúšala sa predstaviť si, čo sa stane, keď to urobí. Keď bude Ethan mŕtvy a konečne príde čas, aby obrátila zbraň proti sebe.
Bude váhať?
Bude to bolieť?
Skúmala svoju psychiku, ponorila sa do svojej duše.
Nenašla tam strach.
Bolesť bude očistou. Posledným výkrikom vyslobodenia.
Zhlboka sa nadýchla, sledovala okolie. Zmocnil sa jej nepokoj. Brehy jazera už mali byť dávno prázdne, ale ešte vždy tam bolo veľa ľudí. Nemohla riskovať. Čo keby zasiahla niekoho iného?
Musí podísť bližšie. Ale toľko ľudí! Niekto by jej v tom mohol zabrániť a Ethan by mal znova všetko pod kontrolou.
Rozbolel ju chrbát. Ani nie o dve hodiny bude Ethan letieť do New Yorku a vráti sa až o tri týždne. Nevydržala by to. Musí to urobiť dnes.
Blúdila pohľadom po brehu, po ceste, rozmýšľala, kde by ho zastihla samého. Vtedy jej zrak padol na autá pri obrubníku a zameral sa na veľký čierny sedan, pri ktorom jeho susedia vyzerali malí.
Ethanov bentley.
Jodie zamrazilo.
Naposledy pozrela na Ethana, zamierila na cestu – pevne verila, že auto bude odomknuté. Nikdy jej nedal kľúč. Nemá to zmysel, tvrdil, aj tak ti nedovolím, aby si ho riadila. Stúpala do kopca, spoliehala sa na jeho zvyk nechávať auto odomknuté. Vedela, že si myslí: Kto by sa odvážil ukradnúť auto miestnemu právnikovi, najmä ak je jeho spojencom ambiciózny gauner Caruso?
Preliezla cez zábradlie na cestu, prikradla sa k bentleymu, skúsila kľučku.
Dvere sa otvorili.
Vydýchla si a až vtedy si uvedomila, že zatajila dych. Potom si sadla na pohodlné zadné sedadlo, zatvorila dvere a tým buchnutím zablokovala všetky zvuky. Čupla si na dlážku do priestoru medzi predným a zadným sedadlom. Na dlážke ležala cestovná deka, prikryla sa ňou. Potom vybrala z kabelky zbraň a pritisla si ju na hruď.
Dlho tam ležala skrčená, v nose ju šteklila vôňa koženého čalúnenia. Zvonka ju bude chrániť deka a tónované okná. Keď Ethan zistí, že je vnútri, už bude neskoro.
Únava na ňu doľahla ako ťažký náklad. Možno to bolo tým, že ležala, ale zrazu mala pocit, akoby sa svet nakláňal a vymkol sa jej z ruky. V duchu pátrala po pevnom bode. Spomenula si na Abby, ako celá strapatá, v džínsoch na traky, zamračene kefuje metajúceho sa Badgera. Nikdy neplakala, keď ju poškriabal a odbehol.
Jodie pocítila, ako jej z hrdla vychádza tlmené hmkanie, a zaťala zuby, aby ho nebolo počuť.
V hlave jej trešťalo od únavy. Už dlho sa s Ethanom hádali. Bojovala s ním o slobodu pracovať a byť nezávislá, chcela, aby aj Abby mala slobodu a mohla sa priateliť s deťmi mimo ich domu, aj sama túžila mať priateľky. Chcela mať slobodu, aby mohla predávať obrazy, maľovať.
A nedávno začala túžiť po slobode – aby mohla odísť.
Zatvorila oči, cítila, ako ju myšlienky unášajú.
Na tom všetkom teraz už nezáleží! Dnes vybojuje poslednú bitku. Potom už nebude mať o čo bojovať.
Teraz už nie, keď je Abby mŕtva.
