Po škandále, ktorý pobúril celú smotánku, je lady Jeannette Brantfordová nútená opustiť rodinné sídlo v Anglicku a presťahovať sa k príbuzným na írsky vidiek. Čoskoro však vysvitne, že ani vo vyhnanstve jej nuda nehrozí...
Po čarovnej regentskej romanci Podvedený vojvoda si teraz môžete vychutnať novinku obľúbenej autorky Tracy Anne Warrenovej. Zvodný gróf je ďalší vzrušujúci ľúbostný príbeh, ktorý vás zavedie na začiatok 19.storočia do zeleného Írska.
Cestou do nového domova sa Jeannette zoznámi s diabolsky príťažlivým architektom Darraghom O´Brienom a vďaka nemu sa jej trest zmení na vzrušujúce dni plné erotického iskrenia, ktoré zakrátko prerastie do spaľujúcej vášne. A hoci má Jeannette v pláne vydať sa jedine za vojvodu, nedokáže v sebe potlačiť túžbu po Darraghových bozkoch.
„Priamočiare ženy mu vo všeobecnosti neprekážali. Ako by mohli, keď vyrástol v dome plnom výbušných žien? Žien, ktoré ho dávno naučili mať v úcte ich dôvtip a zabávať sa aj na tých najuštipačnejších poznámkach. Pravdaže, nezaškodilo, že sa im občas dokázal aj vyhýbať...“
Pritom Jeannette netuší, že očarujúci Ír je v skutočnosti gróf z Mulhollandu, ktorého nesmierne baví hrať sa na nedosiahnuteľného. A tak skôr než odhalí vlastnú pravú totožnosť, rozhodne sa pre menšiu lesť, aby dal svojej vyvolenej lekciu z lásky.
Začítajte sa do novinky Zvodný gróf:
Lady Jeannette Rose Brantfordová si jemne vysmrkala nos do vreckovky, úhľadne zložila štvorec hodvábu s peknou výšivkou konvaliniek na okraji a utrela si slzy, ktoré sa jej kotúľali po lícach.
Už musím prestať plakať, povedala si. Jednoducho musím potlačiť ten vytrvalý smútok.
Cestou po mori sa jej zdalo, že má svoje emócie pevne pod kontrolou. Zmierila sa so svojím potupným osudom. No dnes ráno, keď sa koč vydal na cestu do sídla jej príbuzných, situácia, v ktorej sa ocitla, ju privalila ako obrovský balvan, akých sa na írskom vidieku povaľovalo množstvo.
Ako mi to rodičia mohli urobiť? fňukala v duchu. Ako mohli byť takí krutí, že ma poslali do vyhnanstva do tejto Bohom zabudnutej divočiny? Bože dobrý, oveľa radšej by skončila v Škótsku! To aspoň susedilo s drahým Anglickom. Škótsko delila od domova dlhá cesta v koči, no Írsko oddeľovalo more!
Ale mama a otec sa rozhodli poslať ju práve sem a nedali sa ničím obmäkčiť. Prvý raz za tých dvadsaťjeden rokov, čo bola na svete, ich nedokázala prehovoriť, uprosiť ani plačom presvedčiť, aby zmenili názor.
Necestovala s ňou dokonca ani dlhoročná slúžka Jacobsová, ktorá by ju mohla v týchto ťažkých chvíľach utešiť. Hoci jej podsunula drobnú lož o svojej totožnosti, keď sa minulé leto s dvojičkou Violet rozhodli vymeniť si miesta, Jacobsová ju predsa nemusela hneď opustiť. A hoci ju rodičia potrestali za škandál tým, že ju poslali do vyhnanstva do neznesiteľného Írska, Jacobsová si predsa nemusela hneď hľadať inú prácu. Oddaná slúžka by nasledovala svoju paniu aj do vyhnanstva!
Jeannette si utrela ďalšiu slzu a zadívala sa na novú slúžku Betsy. Hoci bola veľmi prívetivá a milá, predsa len jej bola cudzia. A navyše úplne neskúsená. Ešte vždy sa len učila, ako sa správne starať o šaty, ako robiť účesy a rozoznávať najnovšie módne trendy. Jacobsová už vedela všetko.
Jeannette si vzdychla.
Nuž, pomyslela si, výučba Betsy sa stane novým zmyslom jej života. Pri pomyslení na nový život jej do očí opäť vhŕkli slzy.
Sama. Pripadala si taká osamotená.
Koč zrazu prudko zastal. Jeannette skĺzla zo sedadla a takmer sa ocitla na zemi obklopená širokými sukňami.
Betsy ju zachytila – presnejšie, chytili sa navzájom a pomaly si sadli naspäť na miesta.
„Božemôj, čo to bolo?“ Jeannette si napravila klobúk, ktorý jej skĺzol na oči, takže cez striešku takmer nič nevidela.
„Tuším sme do niečoho narazili, milady.“ Betsy sa obrátila a vykukla z okienka na pochmúrnu krajinu.
„Dúfam, že sme nemali nehodu.“
Kočiš a sluha zoskočili z koča na zem, a ten sa zakýval. Doľahli k nim tlmené mužské hlasy.
Jeannette zovrela vreckovku v dlani.
Dočerta, čo teraz? Akoby situácia beztak nebola dosť zlá.
O chvíľu sa v okne zjavila kočišova vycivená tvár a zhrbené plecia. „Prepáčte, milady, no zdá sa, že sme zapadli.“
„Čo tým chcete povedať?“ opýtala sa Jeannette so zdvihnutým obočím.
„Môže za to počasie, milady. V poslednom čase veľa pršalo a cesta je celá rozbahnená.“
Rozbahnená? Teda plná blatistých jám, do ktorých zapadajú kolesá?
Z hrdla sa jej dral vzlyk, no prehltla ho a zovrela pery, aby sa jej ani trocha nezachveli.
„Jem, Samuel a ja urobíme všetko, aby sme sa odtiaľto dostali,“ pokračoval kočiš, „no možno chvíľu potrvá, kým sa znova vydáme na cestu. Azda by ste mohli vystúpiť, kým...“
Zhrozene naňho pozrela. Tak zhrozene, že radšej ihneď stíchol.
Čo mu preskočilo? pomyslela si. Je úplne sprostý? Alebo slepý? Nevšimol si, že má na sebe krásne sýtooranžové cestovné šaty? Nádherný sýty odtieň pripomínajúci mandarínku. A tie štýlové čižmičky z kozľaciny, ktoré si pred odchodom z Londýna špeciálne nafarbila, aby s nimi ladili? Kočiš očividne nemal zdravý rozum a nevedel oceniť najnovší štýl. Ale možno naňho bola príliš prísna. Koniec koncov, čo vie chlap o dámskej móde?
„Kam mám vystúpiť? Do toho blata?“ Dôrazne pokrútila hlavou. „Počkám tu, kde som.“
„Možno to bude nepríjemné, keď začneme tlačiť, milady. Musím myslieť na vaše bezpečie.“
„O moje bezpečie sa nestrachuj. V koči mi bude dobre. Ak ho treba odľahčiť, dovoľujem ti zložiť z neho moje kufre. Daj však pozor, aby si ich nepostavil do blata. Nepáčilo by sa mi, keby sa zašpinili alebo poškodili.“ Mávla rukou v rukavičke. „Betsy môže vystúpiť, ak chce.“
Slúžka sa zatvárila zaskočene. „Ste si istá, milady? Podľa mňa by som vás nemala nechávať osamote.“
„To nič, Betsy. Tu mi aj tak nijako nepomôžeš, takže pokojne choď s Johnom.“
Okrem toho, zastonala v duchu, to nebude nič nové. V poslednom čase som si zvykla byť ustavične opustená.
Sivovlasý muž uprel na slúžku láskavý pohľad. „Najlepšie bude, ak pôjdeš so mnou. Odvediem ťa do bezpečia.“
Len čo Betsy vystúpila z koča a dostala sa z najhoršieho blata, dvierka sa znova zatvorili. Sluhovia zložili z koča batožinu, a potom sa pokúsili vyslobodiť zaseknuté kolesá.
Prešla polhodina, no nedočkali sa nijakého úspechu. Jeannette tvrdohlavo sedela na svojom mieste, hoci jej od toľkého prudkého hojdania prišlo trocha nevoľno. Muži a kone sa snažili dostať zapadnutý koč z jamy. Vidiecke ticho prerušovali znechutené a podráždené výkriky, takže jej bolo jasné, že sa im nedarí, a kolesá koča sa zabárali čoraz hlbšie do blata.
Z kabelky vytiahla čistú vreckovku a utrela si pot z čela. Slnko na bezoblačnom nebi poriadne pálilo, no nedarilo sa mu vysušiť bahno navôkol. Horúci popoludňajší vzduch bol vlhký a lepkavý, čo bolo vraj v tejto časti krajiny nezvyčajné dokonca aj uprostred leta.
Aspoňže už neplakala. Ešteže tak. Nebolo by vhodné, keby k príbuzným prišla celá červená a opuchnutá s uplakanými očami. (Teda ak sa jej vôbec podarí prísť.) Hanbila sa pri predstave, čo si asi pomyslia o jej vyhnanstve, a bolo by ešte horšie, keby pri prvom stretnutí s nimi nevyzerala dokonale.
Do koča vletela odporná tučná čierna mucha. Jeannette znechutene vykrivila pery. Zahnala sa po nej vreckovkou v nádeji, že vyletí cez druhé okno, tá sa však namiesto toho obrátila a zamierila rovno k jej hlave. Jeannette zapišťala a znova sa po nej zahnala.
Mucha jej preletela popri nose a pristála na okienku. Jej priehľadné krídla sa zaleskli na jasnom slnku. Po chvíli sa začala na tenkých nôžkach nenútene prechádzať po nafarbenom drevenom okennom ráme.
Jeannette sa rovnako nenútene načiahla po vejár.
Chvíľu čakala a palcom hladkala jemné pozlátené slonovinové držadlo. Len čo mucha zastala, zasiahla ju vejárom. Plesk!
Veľká čierna mucha sa v okamihu zmenila na veľkú čiernu škvrnu. Jeannette, spokojná so svojím víťazstvom, prezrela vejár v nádeji, že nepoškodila krehkú konštrukciu. Práve tento patril medzi jej obľúbené.
Prizrela sa rozpučenej muche a znova znechutene vykrivila pery. Vzápätí do nej štuchla prstom, aby ju nemala na očiach.
„Máte výbornú mušku, dievčatko,“ poznamenal mäkký mužský hlas s príjemnou intonáciou, ktorá pripomínala peknú lyrickú írsku baladu. „Tá mucha nemala najmenšiu šancu. Viete tak isto narábať aj s ozajstnou zbraňou?“
Ohromene obrátila tvár a zistila, že na ňu cez protiľahlé okno hľadí neznámy muž. Mocným predlaktím sa bezočivo opieral o rám.
Ako dlho tam už stojí? uvažovala.
Očividne dosť dlho, keďže bol svedkom jej stretnutia s muchou.
Muž bol vysoký, šľachovitý, s nakrátko ostrihanými vlnitými gaštanovými vlasmi, svetlou pokožkou a prenikavým pohľadom sýtomodrých očí s fialkastým nádychom, ktoré mu zasvietili, akoby nemal v úmysle skrývať svoj záujem. Pobavene nadvihol kútiky úst.
Bol pekelne pekný.
To slovné spojenie sa jej nechtiac vkradlo do mysle. Nemohla poprieť, že je príťažlivý. Srdce jej poskočilo, hruď sa prudko dvíhala a klesala, akoby nemohla lapiť dych.
Bože dobrý.
Snažila sa nedať najavo, ako naňho zareagovala. Obzrela si ho pozornejšie a prinútila sa uznať, že jeho črty nie sú celkom dokonalé. Mal hranaté a dosť obyčajné čelo, pridlhý orlí nos, tvrdohlavo vystrčenú bradu a trocha tenké pery.
No ako celok bol nepochybne veľmi pekný. Žiadna žena by nemohla tvrdiť, že ju ničím nezaujal. A keď sa k tomu pridala príťažlivosť, ktorá z neho vyžarovala v takmer viditeľných vlnách, bol hotovým stelesnením hriechu.
Večná škoda, pomyslela si sklamane, že očividne nie je džentlmen. Drsné nemoderné oblečene (obyčajná plátenná košeľa, šatka okolo krku a hrubý hnedý kabát) prezrádzalo jeho plebejský pôvod rovnako ako nedostatok dobrých spôsobov v spoločnosti dámy. Stačilo naňho len pozrieť, a hneď to bolo jasné. Opieral sa o dvierka koča ako dáky lotor alebo zlodej.
Pri tej myšlienke stuhla. Zrazu si uvedomila, že možno práve tým je. Nuž, ak ju chce okradnúť, nedopraje mu tú radosť a nedá najavo strach. Občas sa síce rozplakala, no nebola nijaká slaboška. Nijaká krehká slečinka, čo aj pri najmenšom náznaku problémov vzlyká, že potrebuje vonné soli.
„Viem sa ubrániť,“ vyhlásila rozhodne, „ak sa pýtate na to. Mali by ste vedieť, že ak si to budú vyžadovať okolnosti, pokojne vás prevŕtam guľkou.“
Aká lož, pomyslela si, no vedela, že bude najmúdrejšie nespomínať, že nikdy v živote nestrieľala zo zbrane a v koči nemá pištoľ. Tú pri sebe nosil kočiš.
Kde vlastne trčí? Dúfala, že chlapi neležia niekde doslova so zviazanými rukami.
Mužovi od prekvapenia opäť zasvietili oči. „A prečo si myslíte, že by sa našiel dôvod, aby ste ma zastrelili?“
„Čo iné si mám myslieť, keď ma nejaký cudzí chlap obťažuje v mojom vlastnom koči?“
„Mohli by ste predpokladať, že vám prišiel pomôcť.“
„Pomôcť s čím? S ukradnutím mojich vecí?“
Prižmúril oči, v ktorých sa mihla nebezpečná kombinácia podráždenia a pobavenia. „Ste veľmi podozrievavá, dievčatko. Ihneď ste odhadli, že som zlodej.“ Naklonil sa k nej a prehovoril trocha zachrípnutým hlasom. „Keby som ním bol, máte pri sebe niečo, čo by mohlo mať pre mňa cenu?“
Nevedomky otvorila ústa. Srdce sa jej rozbúchalo od strachu, no aj od iného, zradnejšieho pocitu. „Mám so sebou len šaty a zopár šperkov, nič viac. Ak ich chcete, sú v kufroch pri koči.“
