LONDÝN - Železničná trať Brookwood Necropolis Railway bola najstrašidelnejším a najpodivnejším vlakovým spojením v britských dejinách - aj keď bolo možná zároveň tým najužitočnejším. Prevážali sa po nej mŕtvi na cintorín, napísal spravodajský server BBC News.
Po dobu 87 rokov prakticky každý deň vyšiel rovnaký vlak z Londýna a zase sa vrátil späť. Odchádzal zo zastávky neďaleko Waterloo, ktorá bola vybudovaná špeciálne pre tento vlak a jeho pasažierov. Trať dlho 37 kilometrov, na ktorej po vyjdení z anglickej metropoly nebola žiadna zastávka, vlak prešiel za štyridsať minút. Cestou na miesto určenia mohli cestujúci sledovať malebnú krajinu Westminsteru, Richmond Parku a Hampton Courtu. To nebola náhoda, pretože trať bola vybraná čiastočne aj pre svoju upokojujúcu scenériu.
Koľko útechy môže krajina okolo trate cestujúcim poskytnúť - to nebýva faktor, ktorý sa bežne pri plánovaní trasy zvažuje. Ale toto nebola bežná vlaková linka. Mnohí z cestujúcich vo vlaku boli veľmi rozrušení. A tí zvyšní - ich blízki a milovaní - boli mŕtvi. A vlak s nimi išiel na cintorín.
Brookwood Necropolis Railway bola v prevádzke v rokoch 1954 až 1941 a prevážala mŕtvych na juhozápad na Brookwoodský cintorín neďaleko Wokingu v Surrey. Cintorín bol postavený zároveň so železničnou traťou a v časoch svojej najväčšej slávy v rokoch 1894 až 1903 vlak previezol vyše dvetisíc tiel ročne. Príbuzní či priatelia zosnulých nastúpili spoločne s naloženou rakvou do vlaku odchádzajúceho o 11:40, zúčastnili sa pohrebu, usporiadali kar v jednej z dvoch železničných staníc cintorína, kde si mohli dopriať napríklad sendviče z domácej šunky alebo zákusky či pivo, a potom nastúpili do vlaku idúceho späť, ktorý ich do Londýna doviezol o pol štvrtej popoludní.
Toto spojenie smútku a trúchlenia s presne stanoveným cestovným poriadom sa môže zdať trochu bizarné. Kritikom sa vlak zdal príliš mechanický v porovnaní s vážnosťou smútočného obradu. Napriek výhradám mu ale vláda dala zelenú. Nemala totiž príliš na výber; v polovici 19. storočia boli londýnske cintoríny preplnené. Populácia mesta sa neustále rozrastala; v období od roku 1801 do 1851 sa viac ako zdvojnásobila. Každý rok Londýn pochovával ďalších 50-tisíc mŕtvych, ale cintorínsky priestor zostával rovnaký - mal rozlohu zhruba 120 hektárov. To nútilo hrobárov uchyľovať sa dosť nechutným praktikám - napríklad vykopávať v noci pochované telá a páliť ich.
Každý rok Londýn pochovával ďalších 50.000 mŕtvych - ale cintorínske priestor zostával rovnaký - je o málo viac ako 120 hektárov. To nútilo hrobár uchyľovať sa k dosť nechutným praktikám; napríklad vykopávať v noci pochované tela a páliť ich. Iba tí, ktorí si mohli dovoliť miesto posledného odpočinku na nových, exkluzívnych cintorínoch, ako bol napr. Highgate Cemetery, boli uchránení od možnosti, že ich po pohrebe bude čakať exhumácia a nedôstojná kremácia. Nakoniec parlament nechal cintoríny vo vnútornom Londýne uzavrieť a otvoril sedem veľkých cintorínov na predmestí. Samotný Brookwoodsky cintorín mal rozlohu viac ako 600 hektárov a vyslúžil si prezývku Londýnska nekropola. V tom čase to bol najväčší cintorín na svete.
Problém ale bolo, ako sa sem dostať. Cestujúci mohli prísť na stanicu Brookwood, ktorá je dodnes v prevádzke. S mŕtvymi to už ale bolo inak; prevážať ich telá na takú vzdialenosť v tradičných vozoch ťahaných koňmi bolo pomalé a navyše príliš drahé. Privážať telá vlakom spolu s trúchliacimi sa preto zdalo byť elegantným riešením. K tomu prispeili aj také detaily, ako márnica v cieľovej železničnej stanici, popruhy vo vlaku, ktoré istili rakvy na mieste, či parlamentom stanovená výška cestovného, ktoré zostalo rovnaké po celý čas prevádzky trate. Napriek tomu sa ale pohrebá železničná trať ani prímestský cintorín nikdy neujali tak, ako bolo v pláne. Ľuďom sa nechcelo nechávať sa pochovať tak ďaleko od miesta, kde žili a pracovali. Navyše voľno vtedy bolo len v nedeľu, čiže ak sa pohreb alebo návšteva hrobu konala v iný deň, potreboval človek deň voľňa, čo si mnohí nemohli dovoliť a iní to mali vyslovene zakázané.
V roku 1909 sa na scéne objavili motorové pohrebné vozy, ktoré do dvadsiatych rokov prevzali úlohu pohrebných vozov ťahaných koňmi. A skutočná smrť pohrebnej linky prišla v roku 1941.
Pri jednom z najhorších dní bombardovania Londýna 16. apríla zabili bomby viac ako tisíc ľudí a spôsobili viac ako dvetisíc požiarov. A jeden z nich zničil aj londýnsku železničnú stanicu slúžiacu pre potreby nekropoly. V tom čase už vlaky do nej jazdili len raz alebo dvakrát týždenne. A tak namiesto obnovy sa oficiálni činitelia radšej rozhodli trať úplne zrušiť.
