Premyslený a zaujímavý príbeh o téme, ktorá tu už bola veľakrát, no šikovný autor ju vie vždy uchopiť inak, pútavo a netradične. Michaela Ella Hajduková ponúka príbeh o cestovateľke v čase Nii, ktorá je svedkom rôznych udalostí. Romantických, dojímavých, ale aj hrozivých, keď smrť kosí doslova na každom kroku.
Nájdem ťa v čase má štedrú dávku fantasy, sci-fi a romantiky. Ako sme si už u tejto autorky zvykli – najmä pri knihe Nemecké dievča neplače, či Zákon krvi – je to opäť veľmi pútavý a čítavý príbeh.
Ako spieva skupina Him v pesničke Love´s Requiem (použitej aj v príbehu), „Srdce temnoty je nádej, že ťa tam nájdem a tá nádej bude rekviem našej lásky...“
Hlavná hrdinka Nia žije v meste Sirisan. Nevie sa vyrovnať s večnou zimou a ťažkou stratou, ktorú jej priniesla. Budúcnosť totiž nie je ružová, ale ani čierna. Má bielu farbu. Svet už celé roky leží pod záľahou snehu, a tí, čo prežili, našli svoj nový domov v moderných podzemných mestách.
Niin svet chytí stratené farby, keď sa stane súčasťou tajného výskumu cestovania v čase.
Ďaleko v minulosti spoznáva muža, ktorý dokáže roztopiť jej zamrznuté srdce a prebudiť v nej city, o ktorých netušila, že ich je ešte schopná.
Cestovanie v čase má však svoje pravidlá. Práve Niinou úlohou je zabezpečiť, aby výskumníci nevzbudzovali pozornosť. Lenže osud má často zvláštny zmysel pre humor.
Čo sa stane, ak sa pravidlá porušia?
A môže vôbec prežiť láska, ktorú delí hmla tisícročí?
Začítajte sa do novinky Nájdem ťa v čase:
Prológ
Prišlo to pomaly, postupne a nenápadne. Videli, ale ignorovali sme signály. Stačil jeden rok a náš život sa zmenil. Už nikdy nebude nič ako predtým. Ostalo nám jedno ročné obdobie. Zima. Doniesla so sebou strach a bielu smrť. Zahnala nás pod zem, kde sme sami mali v pláne odísť, keď globálne otepľovanie zodvihne teplotu tak vysoko, že na zemskom povrchu nebude možné žiť. Lenže zem mala iný plán. Zobrala si naspäť, čo bolo jej.
„Počúvaš to?“ Moju samotu prerušila Ivia. S rozžiarenou tvárou vystrčila obe ruky v tričku s krátkymi rukávmi do dažďa. „Čosi fantastické,“ dodala, s pohľadom upreným pred seba. Vstala som a tiež som nastavila ruky padajúcej vode.
Odrazu sme sa obe rozosmiali ako deti. Vnútri však nami lomcoval plač.
1.
Putá
Prvé, čo si okolo seba uvedomujem, je spev vtákov a vzápätí moje zmysly zachytia vône. Les… Pod bosými nohami mi šuští lístie, keď pomaly kráčam pomedzi stromy. Cítim, ako voňajú. Stromy i tráva. Zvuky lesa mi znejú v ušiach tak sladko. Z diaľky počujem hučanie vodopádu.
Je to čarovný zvuk. Slnečné lúče si ľahko kliesnia cestu pomedzi konáre a ja… dýcham. Vdychujem vzduch. Taký čistý, až sa mi zdá, že nemôže byť skutočný. Nie je… Odrazu sa lúče zmenia na sneh. Môj dych sa zrýchľuje a je mi zima. Nenávidím sneh, nenávidím sneh, nenávidím…
Vankúš. Moja posteľ. Chvíľu trvá, kým sa zorientujem.
Pohľad do okna. Ako každé ráno. Sneh. Zamračím sa a zatvorím oči. Snažím sa predstaviť si les a slnko, ale nejde to. Sny sú živé, iba kým trvajú. Keď sa ich však po prebudení snažíme zachytiť, blednú, vysmievajúc sa skutočnosti. Vonku je bielo. Ani neviem, prečo sa takto týram. Z okna som zhodila závesy v nádeji, že ma raz ráno zobudí slnko, hoci viem, že je to nemožné. Čakám naň pridlho. Posadím sa na posteli a kolená pritiahnem k brade. Už som celkom prebudená a viem, že ani dnes neuvidím slnko. Som si istá, že tam je. Kdesi veľmi vysoko nad hustou spleťou mrakov, ktoré sú do seba akoby všité. Bojím sa, že navždy. Pripadám si ako v snehovej krajine. Moje meno je Nia (číta satvrdo) a už sedem rokov čakám, kým sa vyjasní. Som jedna z mála, ktorá zostala hore a čaká na zázrak.
•
Ľahla som si späť do postele a zatvorila oči. Vždy keď sa zobudím, želám si, aby som videla aspoň náznak zmeny k lepšiemu. Aby teplota prestala lietať hore-dole, aby sa ustálila a začala stúpať. Ešte som nechcela byť hore. Tisla som k sebe viečka a snažila sa vybaviť si Damina. Bolo to už tak dávno. Keď som však zistila, že jeho tvár v mojich spomienkach bledne, zamračila som sa. Škrípala som zubami a v duchu nadávala na zimu, na sneh, na vedcov, že to nepredvídali, na… to je jedno. Ani najväčšia nenávisť mi ho nevráti. Vstala som a odkopla paplón.
Sedela som vo svojej Rannej miestnosti a chlipkala jazmínový čaj. Každé ráno som trávila rovnako. Pila som prvý nápoj v ten deň a sledovala správy. Pípnutie prudko preniklo do mojich myšlienok a pripomenulo mi, že je čas.
„Ahoj, mami!“ snažila som sa o silený úsmev, keď som na obrazovke na stene zbadala maminu tvár. Je presná, ako každé ráno. A starostlivá. Vždy sa ozve, chce vedieť to isté – ako sa mám, ako sa cítim a či nechcem radšej prísť za nimi. Žijú v podzemí. Mama si hore nezvykla. Ani otec.
Radšej budú mať umelé slnko ako žiadne. Boli u mňa len raz. Keď ma prišli osobne prehovoriť, aby som vyšla zo svojej dobrovoľnej hrobky. Jediný pohľad na mamu, ako sa díva z okna, mi spôsobil zimomriavky. Tá sivosť dňa ju zarazila a nemohla ju rozdýchať. Nevidela svet vonku rok a nejaký čas jej trvalo, kým sa spamätala. Nerozumie mi, nechápe, ako môžem žiť hore a dívať sa na to každé ráno.
Občas sa čudujem aj sama sebe. Je možné, že sa svojím pobytom hore len týram za Daminovu smrť?
Rozlúčili sme sa a ja som dopila čaj. Vstala som. Bolo osem a ja som musela ísť do práce. Kráčala som k výťahu, ktorý ma odvezie do podzemnej časti môjho domu a odtiaľ von, do nášho nového sveta, ktorý sa budoval dlhé desaťročia práve kvôli možnosti, že sa vonku tak oteplí, že nebude možné žiť na vzduchu.
Výťah zastal a ja som vyšla na ulicu. Možno to spôsobil sen a spomienky, ale zamierila som opačným smerom k budove, ktorá niesla názov Sklenený raj. Kedysi, keď sme žili na zemskom povrchu, sme našich blízkych pochovávali do zeme. V lese, v tichu a vo vlastných myšlienkach. Tento rituál sme volali Obrad posledného puta.
Obstúpili sme v kruhu miesto, kde sme uložili nášho drahého a každý položil pravú ruku na plece človeku stojacemu vedľa neho, až sme uzavreli kruh. Boli sme prepojení. Navzájom aj s tým, ktorý nás opustil. V tichu sme vnímali les, jeho život a potom sme sa nahlas rozlúčili a odišli.
Odpojili sme sa.
Tu sme pochovávali podobne. Mali sme vyhradený kúsok zeme na konci mesta. Na znak puta s minulosťou sme ho volali Lúka.
Lenže zima, ktorá prišla, spôsobila, že mnoho nájdených blízkych vplyvom zamrznutia vyzeralo, že len spia. Preto vznikol Sklenený raj – miesto tesne pod povrchom zeme, kde sú uložení v rakvách zo skla. Nechali si ich tí, ktorí sa nevedeli zmieriť s tým, čo sa stalo a odmietali si pripustiť, že svoj žiaľ iba zbytočne predlžujú.
Vošla som dovnútra, lebo som jedna z nich.
Pri vstupe do chodby s chladnými komorami som si musela obliecť mrazuvzdorné oblečenie. Tá Daminova bola blízko pri vchode. Miestnosť osvetľovali večné lampy, bolo tu však šero. Vďaka vizualizačným stenám som mohla v malom priestore navoliť čokoľvek od lesa cez vodopády až po mesto či vesmír. Neurobila som to, nič by sa na veci nezmenilo. Miestnosť vyzerala ako strohé laboratórium s podstavcom uprostred. Viem však, že mnohí túto možnosť využili. Spomínam si, že všetci, ktorých otvorené komory som náhodou zahliadla, mali na stenách les. Udržiavali si puto s naším starým svetom.
Vykročila som k nemu pomaly. Ruky v rukaviciach som položila na sklo a do očí mi vstúpili slzy. Neprekonala som to. Viem, že počet obsadených komôr sa zmenšuje. Vždy keď prídem, ďalšia zíva prázdnotou. Znamená to, že dotyčný sa rozhodol zmieriť sa so skutočnosťou. Nikdy som nad tým neuvažovala, nepozastavovala sa. Stále som patrila k hŕstke tých, ktorí sem chodili a nezmierili sa.
Dali sme ich sem uložiť v slepej a naivnej viere, že naša veda je dostatočne múdra na to, aby vyvinula sérum, ktoré ich dokáže oživiť. Pritom však nemáme dosť odvahy na to, aby sme zistili, či sa taký liek začal vôbec vyrábať.
Novinka Nájdem ťa v čase je už v predaji v internetovom obchode iPark.sk.
