BOSTON - Po tom, ako jeho žena utrpela silný astmatický záchvat, v dôsledku ktorého neskôr zomrela, Peter DeMarco napísal list venovaný zamestnancom oddelenia intenzívnej starostlivosti v bostonskej nemocnici.
Minulý mesiac utrpela tridsaťštyriročná Laura Levisová ťažký a rozsiahly astmatický záchvat. Jej manžel Peter DeMarco po jej smrti napísal dojemný list, ktorý adresoval všetkým ľuďom pracujúcim na oddelení nemocnice Cambridge Hospital v Bostone, kde bola jeho žena hospitalizovaná. Poďakoval v ňom za to, ako príkladne sa o ňu starali a pomohli mu prekonať najťažšie a najsmutnejšie chvíle v jeho živote.
"Ako tak začínam svojej rodine a priateľom písať o siedmich dňoch, ktoré sa ukázali byť poslednými v živote mojej manželky, spomínam na všetkých, ktorí sa o ňu starali. Na zozname sú lekári, sestričky, sociálni pracovníci a dokonca aj upratovačky. Pýtate sa, ako to, že si pamätám vaše mená? Odpovedám, akoby som si nemohol. Každý z vás sa staral o Lauru maximálne profesionálne, s láskavosťou a dôstojnosťou. Keď ste ju vyšetrovali, ospravedlnili ste sa jej, bez ohľadu na to, či vás počula alebo nie, že to môže bolieť. Keď ste ju počúvali stetoskopom a nechtiac sa jej zošmykol župan, s rešpektom ste ju opäť zakryli.
Príkladne ste sa starali aj o Lauriných rodičov. Pomohli ste im do izby preniesť kreslo, zásobovali ste ich čerstvou vodou každú hodinu a trpezlivo odpovedali na všetkyc ich otázky. A nakoniec, starali ste sa aj o mňa. Bez vašej pomoci by som v sebe nenašiel silu prežiť najhorší týždeň v mojom živote. Toľkokrát ste ma našli v izbe plakať, s hlavou sklonenou dolu a držiac Lauru za ruku, tak ste potichu len vykonali to, pre čo ste prišli a boli prakticky neviditeľnými, aby ste ma nerušili. Toľkokrát ste sa ma opýtali, či niečo nepotrebujem, od jedla až po čisté oblečenie či sprchu. Toľkokrát ste ma objali a utešovali, keď som sa zrútil, pozerali sa so mnou na jej fotografie a počúvali o tom, aký je to človek. Toľkokrát ste mi museli oznámiť zlé správy o jej zdravotnom stave s nesmiernym súcitom a smútkom vo vašich hlasoch.
Matka (†36), ktorá zomrela na rakovinu, po sebe zanechala srdcervúci list na rozlúčku
Keď som súrne potreboval počítač, aby som si vybavil pracovné veci, zaobstrali ste mi ho. Keď som vás poprosil, či by som mohol priniesť našu mačku Colu, aby sa mohla rozlúčiť s Laurou, tvárili ste sa, že nič nevidíte. A v jeden veľmi výnimočný večer ste mi dovolili do Laurinej izby prepašovať viac ako päťdesiat ľudí, jej priateľov, príbuzných aj kolegov.
Je tu ešte jeden moment - hodina - na ktorú nikdy nezabudnem. Posledný deň, keď mali Lauru operovať kvôli darcovstvu orgánov, som chcel byť s ňou osamote. Niekto za ňou ale neustále chodil, aby sa s ňou rozlúčil. Čas ubiehal a koniec sa blížil. O štvrtej popoludní, keď konečne všetci odišli, som bol absolútne fyzicky aj emocionálne vyčerpaný a potreboval som si zdriemnuť. Tak som poprosil sestričky Donnu a Jen, aby mi pomohli nastaviť kreslo, aby som si naň mohol ľahnúť. No ony dostali lepší nápad. Požiadali ma, aby som na chvíľu odišiel z izby. Keď som sa vrátil, videl som, že Lauru posunuli na pravú stranu postele, aby som si k nej naposledy mohol ľahnúť. Poprosil som ich, či by nás nemohli na hodinu nechať samých bez akéhokoľvek vyrušenia. Tak zatiahli žalúzie, zhasli svetlo a zavreli za sebou dvere. Pritúlil som sa k Laure, vyzerala tak nádherne, hladkal som ju po vlasoch a tvári. Nadvihol som jej župan, pobozkal na prsia a položil hlavu na jej hrudník, vnímajúc, ako dýcha. Bol to náš posledný spoločný moment ako manžela a manželky. Bolo to prirodzenejšie a čistejšie ako čokoľvek, čo som kedy v živote cítil. A potom som zaspal. Našu poslednú hodinu si budem pamätať do konca života. Bol to ten najkrajší dar, za ktorý ďakujem vám, Donna a Jen.
Všetkým vám ďakujem. S vďačnosťou a láskou Peter De Marco.
