Meno Jennifer Niven v našich končinách nie je až také známe. Napísala niekoľko románov pre dospelých, vďaka ktorým si v zahraničí získala pevnú pôdu na území autorov. K našim čitateľom sa prihovára prostredníctvom celkom iného románu, v ktorom námet čerpala aj z vlastných skúseností.
Theodore Finch je netradičný, no skvostne vykreslený hrdina, ktorého si buď okamžite zamilujete, alebo sa pre vás po zvyšok čítania stane tŕňom v oku. V kolektíve neobľúbený, otcom pohŕdaný, matkou prehliadaný. Rád vyhľadáva samotu, rád hrá na gitaru, pričom sa snaží opakovane zložiť pieseň a rád premýšľa o samovražde. Aké by to bolo, len tak sa svetu otočiť chrbtom a vydať sa po diaľnici smrti. Túžba zistiť to ho privedie až na vrchol školskej zvonice, kde stojí a počúva spolužiakov, ako ho povzbudzujú, aby skočil. Čudák Finch zasa vymýšľa. Čudák Finch sa zasa snaží upútať pozornosť. Čudák Finch by mal skočiť. Díva sa na tie pokrytecké tváre a v duchu sa im vysmieva. Potom sa však otočí a zbadá ju.
Violet Markeyová je dievča, akým by sa chcela stať nejedna stredoškoláčka. Obľúbená spolužiakmi, milovaná rodičmi, obletovaná milým a pekným chlapcom. Stačí to však na to, aby sa cítila dokonale šťastná a spokojná? Možno áno. Kedysi to stačilo. Stačilo sa ukázať v škole, odtrpieť si zopár hodín vyučovania, na ktorých mohla ukázať, aká svedomitá študentka vie byť a potom večer ísť na párty a vysmievať sa outsiderom, ktorí nemali to privilégium byť súčasťou oslnivého sveta populárnych. Keď však pri autonehode stratí svoju sestru, musí čeliť krutej realite, ktorá sa jej ako zlovestný tieň pridŕža a nechce pustiť. Nepomáha dobrota rodičov, ktorí by urobili čokoľvek, aby videli svoju už jedinú dcéru opäť sa usmievať. Nepomáhajú sedenia u psychológa, ktorý veľa teoretizuje, no málo chápe. Nikto ju nechápe. Všetci len očakávajú, že sa ako šibnutím čarovného prútika zmení na Violet, akou bola predtým. Učitelia čakajú, kedy sa zhostí miesta vinikajúcej študentky, ktoré jej patrilo. Priatelia čakajú, že sa jedného dňa objaví a spôbude sa usmievať rovnakým spôsobom, ako ju videli už hádam tisíckrát. Ona len mlčí. Rovesníkom sa vyhýba, učiteľom je každý deň pripravená zopakovať zázračnú vetu, ktorú keď vysloví, dajú jej pokoj: Ešte nie som pripravená. Pod ťarchou smútku sa vyberie na školskú zvonicu, no sama nevie, prečo. Pri čítaní som nadobudla dojem, že ona nechcela skočiť. V skutočnosti nad samovraždou neuvažovala, len sa cítila stratená a tak hľadala spôsob, ako sa nájsť.
Keď sa ich pohľady na zvonici stretnú, Finch v nej vidí niečo, čo ho núti dožadovať sa jej spoločnosti. Aby ju uchránil pred klebetami, všetkých nechá, aby si mysleli, že Violet ho zachránila a len preto vyliezla na zvonicu. Nikto ani len netuší, že to on zachránil ju.
Predtým si jeden druhého nevšímali a zrazu kamkoľvek sa Finch pozrie, vidí ju. Čokoľvek robí, dáva si to do súvislosti s ňou. Jediným problémom sa ukázalo správne načasovanie a vhodná príležitosť, ktorá nakoniec aj prichádza. Profesor geografie zadá na hodine úlohu, ktorá si vyžaduje prácu v dvojiciach. Študenti sa majú vybrať cestou naprieč Indianou a objaviť tak všetky skvelé miesta. Spočiatku je Violet voči Finchovi odmeraná. S postupom času a každým novým miestom, ktoré objavujú, však nachádza aj čosi celkom iné ako len čudáka Fincha. Nazerá pod povrch, na miesta, ktoré sú ukryté pred zrakmi okolia. Nazerá na jeho život, ktorý nie je ľahký a v ktorom Finch neraz reaguje nepredvídateľne.
Nájdu napokon obaja dôvody, aby zostali na tomto, často tak zložitom svete? Prišla Violet do Finchovho života neskoro, alebo v ten pravý čas?
Nechcem a nemôžem prezradiť, ako sa ich príbeh skončí. Môžem povedať len toľko, že Všetky skvelé miesta sú dielom, napísaným majstrovsky, podané s dávkou emócií, ktoré však nepôsobia prehnane, ani nanútene. Ak by som mala knihu opísať jedným slovom, napísala by som, že je výnimočná. Je o zázrakoch, ktoré nevidíme a predsa sú. Je o smútku, ktorý spája nespojiteľné. Je o chlapcovi a dievčati, ktorí sa navzájom mnohému priučili. A mnohému priučili aj mňa, ako čitateľa.
Naučila som sa veriť na rozprávky, i keď nie toho druhu, na aký sme zvyknutí, pretože rozprávka je niekedy ukrytá hlbšie a my sa musíme pozrieť až na dno, aby sme ju videli.. Naučila som sa, že nezáleží na počte spomienok, ktoré nás spájajú s ľuďmi nám blízkymi, pretože skutočne dôležitá je len intenzita našich spoločných zážitkov.
"Len vďaka tebe som šťastný, tvoj úsmev je pre mňa otvoreným náručím. Len vďaka tebe som krásny, aj keď mám pocit, že môj nos je príliš guľatý. Len vďaka tebe som výnimočný... "
