Manželstvo z rozumu. Bude fungovať?!

Ďalšia nádherná romanca z regentského Anglicka. „Gróf hľadá manželku je očarujúci ľúbostný príbeh, ktorý vás chytí za srdce a naplní radosťou...vrelo odporúčame!“, napísali All About Romance.

Ralph Stockwood sa vrátil z vojny na Pyrenejskom polostrove s ťažkými fyzickými zraneniami, po ktorých mu zostali nepekné jazvy, no ešte horšie sú jazvy na jeho duši. Ralf trpí pocitom viny, že presvedčil troch priateľov, aby šli do vojny spolu s ním, a na vlastné oči videl, ako padli v boji. Život však ide ďalej a Ralph, dedič titulu vojvodu, si musí splniť povinnosť voči rodine – čo najskôr sa oženiť a postarať sa o dediča.

Chloe Muirheadová dva roky dúfala, že sa jej počas spoločenskej sezóny v Londýne podarí nájsť si manžela, ale v dôsledku škandálov bola napokon nútená uchýliť sa do sídla maminej krstnej matky – Ralphovej starej mamy.

„Za posledných šesť rokov sa jej svet dva razy prevrátil naruby... Stratila všetko, po čom mladá žena túžila – nádeje a sny, prísľub lásky a manželstva, vidinu istoty a vlastného miesta v spoločnosti...“

Keď sa tam Chloe stretne s Ralphom, v hlave sa jej zrodí plán, ako uspokojiť vlastnú túžbu po vydaji a jeho potrebu nájsť si manželku. To, čo Ralphovi navrhne, je veľmi priamočiara dohoda: manželstvo z rozumu...

Začítajte sa do novinky Mary Baloghovej Gróf hľadá manželku:

Grófa Berwicka si Chloe predstavovala úplne inak.
Nebol to krásny chlapec, čo si o ňom vždy myslela, arogantný a priam magneticky príťažlivý, ktorý nebral ohľad na city iných ľudí... Samozrejme, už to nebol chlapec. Uplynulo osem rokov, odkedy s Grahamom skončili školu, a počas tých rokov bojoval vo vojne, stratil troch priateľov, sám bol ťažko ranený a zotavoval sa len veľmi pomaly. Nikdy sa veľmi nezamýšľala nad tým, čo vojna urobí s mužom, ak ho nezabije alebo nezmrzačí, predpokladala, že sa vráti domov milosrdne nedotknutý. V skutočnosti premýšľala iba o fyzických následkoch.
Lord Berwick patril do druhej kategórie – bol ranený, ale zotavil sa. To by malo byť všetko, ibaže jemu zostali jazvy. A jedna z nich bola hrozne viditeľná – jazva na tvári sa mu ťahala od sluchy popri oku a kútiku úst až k sánke, oko i ústa zostali mierne vykrivené. Musela to byť hlboká rana! Až do kosti! Jazva bola mierne vystúpená a tmavá a Chloe sa striasla pri pomyslení, ako musela vyzerať začerstva. Zázrak, že neprišiel o oko. Ale zrejme došlo k poškodeniu nejakého nervu, lebo keď hovoril, polovica tváre sa mu nepohybovala rovnako ako druhá polovica.
A ak má jazvu na tvári, určite má jazvy aj pod oblečením...
Ale od muža, akého si predstavovala, sa nelíšil len zjazvenou tvárou a možno aj telom, teraz rozmýšľala aj o tom, čo vojna urobí s mužom. Oči mal nádherne modré, zasadené v tvári zvláštne peknej napriek tej jazve. Ale pôsobili akosi... mŕtvo. Vlastne nie celkom. Nevedela si vysvetliť, čo vidí v ich hĺbke, iba ak to, že nevidí tú hĺbku. Boli to mrazivé, prázdne oči. A hoci sa k starým rodičom správal zdvorilo, ba priam láskavo, pôsobil akosi... odosobnene. Akoby jeho slová a správanie boli len maskou a za tou maskou sa skrýva muž, ktorý nič necíti.
Chloe získala tento dojem z bývalého spolužiaka svojho brata pri prvom stretnutí a uvedomila si, aká bola pochabá, keď očakávala, že bude presne taký, ako jej ho brat pred rokmi opísal. Už nebol ten chlapec a pravdepodobne nikdy nebol taký, ako si ho predstavovala. Koniec koncov videla ho len predpojatými očami svojho brata, ktorý sa od neho veľmi líšil a vždy mu závidel a nenávidel ho.
Chloe sa zdal tento muž znepokojujúco chladný a odosobnený, určite by bolo ťažké spoznať ho bližšie. A akoby vôbec nebral do úvahy, že je tu aj ona, hoci mu ju predstavili. Počas večere ju celkom neignoroval, no ani sa s ňou nepustil do reči a nejavil záujem o nič, čo vravela, i keď, pravdupovediac, toho veľa nenahovorila. Tak trochu ju odstrašoval.
Ľutovala, že nie je taký, ako si ho predstavovala. Bola by otvorene opovrhovala jeho arogantnou domnienkou, že práve on je dar od Boha, a nedovolila by mu, aby ju nútil cítiť sa akosi... menejcenne. Bože dobrý, naozaj sa cíti menejcenne? Znova? Ak v tom bude pokračovať, zmizne z povrchu zemského a stane sa pre tých, čo ju poznali, len spomienkou, na ktorú ľahko zabudnú. Pri tej predstave sa takmer nahlas zasmiala.
Vojvodkyňa vášnivo rada plietla. Vyrábala prikrývky a čepce, papučky a rukavičky pre všetky deti, čo sa narodili na rozľahlých majetkoch vojvodu po celom Anglicku. Raz Chloe vysvetlila, že pletenie ju upokojuje. Ale neznášala práce s tým spojené, ako namotávanie vlny do klbiek pred začiatkom pletenia a zošívanie hotových kúskov na záver.
Samozrejme, Chloe sa okamžite ponúkla na obe práce.
Keď po večeri vypili v salóne čaj, vojvoda ako zvyčajne vstal, obom dámam zaželal príjemný večer a utiahol sa do knižnice, svojej domény. Pozval vnuka, aby ho sprevádzal, ale gróf pozrel na vojvodkyňu, ktorá skláňala hlavu nad pletením, a poznamenal, že má v úmysle ešte chvíľu jej robiť spoločnosť.
Akoby na to nemala nikoho iného.
Vojvoda vyšiel o paličke z miestnosti, vnuk mu podržal otvorené dvere. Chloe vstala od kozuba – uhlie v ňom bolo zhrnuté na kopu, aby zahnalo večerný chlad, a rozhodla sa využiť akurátne vzdialené gule na skrinkách – zavesila na ne pradeno bledomodrej vlny, z ktorej vojvodkyňa momentálne niečo plietla, a stáčala vlnu do klbka. Sadla si chrbtom do miestnosti a bola rada, že má čo robiť, kým sa vojvodkyňa zhovárala s grófom.
„Iste si si všimol na starom otcovi rozdiel oproti Vianociam,“ nadhodila vojvodkyňa, keď sa dvere zatvorili.
„Mne sa zdá, že sa má dobre,“ odvetil gróf Berwick.
„Len preto, lebo to dobre zahral,“ vyhlásila, „tak to robí vždy, keď nie je v knižnici alebo vo svojom apartmáne.“
„A keď tam nie je?“ spýtal sa gróf.
„Starému otcovi slabne srdce,“ odvetila. „Hovoril mi to doktor Gregg. Ale on sa, samozrejme, nevzdá ani fajky, ani portského.“
„Tie pôžitky mu robia radosť,“ poznamenal gróf. „Keby si ich musel odrieknuť, asi by bol dosť nešťastný, a to by mu nezlepšilo zdravie ani nepredĺžilo život.“
„Presne to hovorí aj doktor Gregg,“ vzdychla vojvodkyňa. „Vôbec by ma neprekvapilo, Ralph, keby sa Worthingham nedožil ďalšej zimy. Po Vianociach bol prechladnutý a dlho sa zotavoval, a ktovie, či sa celkom zotavil. Pochybujem, že by prežil, keby znova zachorel.“
„Možno to iba vidíte prehnane čierno, stará mama,“ poznamenal gróf.
„A možno nie,“ odbila ho stará matka ostro. „Ide o to, Ralph, že v dohľadnom čase sa staneš vojvodom Worthinghamom so všetkými povinnosťami, ktoré s tým idú ruka v ruke.“
Chloe počula, ako sa gróf pomaly nadýchol. Tikanie hodín na kozubovej rímse znelo hlasnejšie než inokedy.
„Keď príde ten čas, budem pripravený, stará mama,“ uistil ju. „Ale nechcem, aby sa to stalo skoro. Želám si, aby starý otec žil večne.“
„Nikto z nás nemôže žiť večne,“ namietla vojvodkyňa. „Ani zajtrajšok nemáme zaručený. Každý z nás môže odísť kedykoľvek.“
„Áno, viem,“ prikývol.
Hlas mu znel pochmúrne. Chloe prestala zmotávať vlnu, obrátila hlavu a pozrela naňho. Stál pri kozube, lakťom opretý o kozubovú rímsu. Pôsobil tak meravo, až ju striaslo. Áno, on musí vedieť lepšie než iní, ako rýchlo a náhle môže človek prísť o život. Prečo mu vôbec dovolili, aby si kúpil dôstojnícku hodnosť, keď bol dedičom vojvodu a nemal bratov, ktorí by mohli nastúpiť na jeho miesto, keby zahynul? uvažovala.
Striaslo ju a ľutovala, že si nevzala so sebou štólu, nechala ju prehodenú cez opierku stoličky, na ktorej predtým sedela. Ale teraz veru nevstane, nechcela na seba upútať pozornosť. Ďalej namotávala vlnu.
„Aj ty,“ dodala jej milosť, hoci to nebolo treba.
„Áno, viem.“
V tichu, ktoré zavládlo, Chloe namotávala vlnu pomalšie. Už zmotala polovicu pradena a nechcela skončiť priskoro. Musela by sa vrátiť na svoju stoličku alebo tu len nečinne posedávať a hľadieť na nábytok. V každom prípade by na seba upútala pozornosť. Teraz ľutovala, že si nevymyslela nejakú výhovorku a neodišla s vojvodom.
„Je načase, aby si sa oženil, Ralph,“ vyhlásila vojvodkyňa do ticha.
„Áno, viem.“
„Vedel si to aj na Vianoce, keď sme sa rozprávali na tú istú tému,“ podotkla. „A predsa som nepočula, že by si dvoril nejakej konkrétnej dáme, Ralph, hoci mám svoje informačné zdroje. Povedz, že máš zálusk na nejakú mladú dámu, ktorá je pripravená a ochotná splniť si svoju povinnosť.“
„Musím sa priznať, že na nikoho takého nemám zálusk,“ odvetil. „Nestretol som nijakú dámu, s ktorou by som bol ochotný prežiť zvyšok života. Viem, že sa musím oženiť, ale akosi sa mi do toho nechce. Nemám žene čo ponúknuť. No uvedomujem si, že dôraz je na slove musím, nie chcem. Len čo sa vrátim do Londýna, začnem si hľadať ženu, stará mama. Vážne. Do konca sezóny si niekoho vyberiem – možno aj skôr. Tak. Sľubujem. Spokojná?“
„Ty že nemáš žene čo ponúknuť?“ zvolala vojvodkyňa neveriacky. „Ralph, pochybujem, že v celom Anglicku je žiaducejší slobodný muž.“
„Mal som na mysli, že tu jej nemám čo ponúknuť,“ zrejme si pritom ukázal na hruď. „Nič tu nie je, stará mama. Nič.“
„Nezmysel,“ namietla rázne. „Počas vojny si prežil ťažké časy, Ralph, tak ako tisícky iných mužov, ktorí bojovali proti Napoleonovi, tomu netvorovi. Ale patril si medzi tých šťastnejších. Prežil si. Máš všetky ruky aj nohy a môžeš ich používať, máš aj oči a zdravý rozum. Nechápem, prečo si musel stráviť tri roky v Cornwalle, ten pobyt ti viac ublížil, než prospel. Zabránil ti vrátiť sa na svoje miesto v spoločnosti a k sebe samému. Stal sa z teba sebaľútostivý zúfalec, a to ti nepristane. Najvyšší čas, aby si sa toho zbavil. Máš čo ponúknuť nejakej šťastnej mladej dáme. Vyber si čerstvú absolventku školy, aby sa vedela ľahko prispôsobiť úlohe, ktorá ju čaká. Mladú dámu bezchybného pôvodu. Požiadaj o pomoc svoju matku. Hoci s grófkou sa niekedy nezhodujeme v názoroch, má dobrú hlavu, ona ti poradí.“
Gróf Berwick sa zasmial, ale v tom smiechu nebol ani náznak pobavenia, takže sa to nedalo považovať za smiech.
„Máte pravdu, stará mama,“ pripustil. „Zrejme ma neodmietne nijaká dáma, o ktorú prejavím záujem, však? Chúďa dievča, nech to bude ktokoľvek. Nemienim sa radiť s mamou. Za jeden deň by spísala zoznam dlhší než moje ramená a do týždňa by mi predviedla celý zástup kandidátok. To by som rovno mohol zatvoriť oči a ukázať prstom na nejaké meno na zozname. Radšej si vyberiem sám. A aj to urobím, sľúbil som vám to. Mám sa hneď zajtra vrátiť do mesta?“
„Jeho milosť by bola sklamaná,“ podotkla. „Aj teraz bol starý otec sklamaný, keďže si sa rozhodol zostať pri mne, a nešiel si si s ním dať pohárik v knižnici.“
„Mám za ním zájsť teraz?“ spýtal sa.
„Teraz už určite chrápe v kresle,“ namietla. „Nechaj to na zajtra. Ale do týždňa by si sa mal vrátiť do mesta, Ralph. Už je máj a čoskoro si všetky najlepšie partie uchmatnú muži, ktorí im môžu ponúknuť oveľa menej než ty.“
„Vykonám,“ vyhlásil. „Čím skôr, tým lepšie. Život v meste je dosť únavný. Keď budem mať manželku, vrátim sa s ňou do Elmwoodu a zostanem tam. Možno mi život na vidieku pôjde k duhu. Možno sa konečne usadím.“
Hovoril takmer roztúžene.
„Uľavilo by sa všetkým, čo ťa majú radi,“ poznamenala vojvodkyňa. „Ach jaj, minulo sa mi klbko vlny a nemám nové.“
Chloe práve namotala posledné pramene pradena a teraz vstala.
„Mám pre vás klbko pripravené, vaša milosť,“ vykročila cez salón s klbkom v dlani.
„Ach, to je od vás naozaj milé, srdiečko,“ zvolala jej milosť. „A namotávali ste ho ďaleko od kozuba, však? Sadnite si bližšie a dajte si šálku čaju, aby ste sa zahriali. Hoci sa obávam, že zvyšný čaj v kanvici už vychladol. A veru by som si aj sama rada dala šálku čaju.“
„Zazvoním, aby priniesli čerstvý čaj,“ ponúkla sa Chloe, a keď prechádzala ku zvoncu, musela prejsť tesne okolo grófa.
Keď na chvíľu zdvihla oči, videla, že na ňu hľadí. Tváril sa prekvapene, akoby si až teraz uvedomil, že nie je v miestnosti so starou mamou sám.
To je osud všetkých spoločníčok, platených i neplatených, pomyslela si ľútostivo – zostávajú nepovšimnuté, nevidené. Ale ona sa preto nemienila poddávať smútku.
A ak sa mi nepáči môj život, premýšľala, potom ho jednoducho musí zmeniť.
Ha! Jednoducho!
V to popoludnie sa jej zdalo nemožné zmeniť svoj život. A zdalo sa to nemožné aj večer.
Ale nič predsa nie je nemožné.
Iba všetko.

Knihu nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber zdarma >>