Zabúdanie patrí k nešvárom ľudského rodu. O to viac treba oceňovať autorov ako Marián Pauer, ktorí dokážu našu pamäť prebúdzať a pre najširšiu verejnosť znovu objavovať významné osobnosti našej kultúry. Najnovšie sa tak stalo v prípade jedinečnej a mimoriadne pôsobivej monografie Karol Plicka (Slovart 2016).
„Dobrá fotografia i dobrá kniha musia mať dušu a príbeh,“ zdôrazňoval „náš pán profesor“, ako zvyklo Karola Plicku (1894 – 1987) oslovovať jeho okolie. Marián Pauer si tieto slová vzal k srdcu už dávno. Veď viac ako štyri desaťročia sa profesionálne venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav, člen odborných porôt doma i v zahraničí, vysokoškolský pedagóg, ale aj autor nejednej fotografickej publikácie. Z tých najznámejších spomeňme napríklad tie, ktoré sú venované Martinovi Martinčekovi či Dežovi Hoffmannovi. Publikácia o Karolovi Plickovi je však akýmsi vyvrcholením jeho práce v tejto oblasti.
Svojsky nadväzuje na Martina Slivku a jeho knihu z osemdesiatych rokov Karol Plicka – Básnik obrazu. Na rozdiel od neho sa však nezameriava na vedecký rozbor, ale ako skúsený publicista sa snaží nahliadnuť do zákulisia tvorby a novým pohľadom zmapovať umelcov životný príbeh. Nie je to však suché zaznamenávanie faktov a situácií, ale zaujímavé priblíženie kľukatých ciest osudu. Veď Plicka už ako žiak základnej školy hral na husliach a pokúšal sa na kolene vyrobiť si niečo ako fotoaparát. Rodina však rozhodla, že namiesto umeleckej školy študoval na učiteľskom ústave. Umeleckých snov sa však nevzdal.
Hovorí sa o ňom ako o „majstrovi deviatich remesiel“. Bol pedagógom na všetkých stupňoch škôl, zberateľom folklóru, fotografom, choreografom, zbormajstrom, hudobným vedcom, muzikantom, spisovateľom i filmárom. On sám vraj nedôveroval tým, ktorí. „fušujú“ do viacerých remesiel, zostalo však po ňom dielo, aké nemá vo svete obdobu: štyridsaťtisíc notových záznamov ľudových piesní, tisícky negatívov, ktoré nasnímal v službách Matice slovenskej na Slovensku, v Rumunsku, bývalej Juhoslávii, Rakúsku i v USA, štyri celovečerné filmy (najznámejší z nich Zem spieva získal Zlatého leva na festivale v Benátkach) a niekoľko krátkych filmov, desiatky obrazových publikácií, záznamy rozprávok, muzikologické štúdie, pedagogická aj osvetová činnosť.
M. Pauer sa venuje každej zo spomínaných oblastí v jednotlivých kapitolách úvodnej, viac ako stostránkovej eseje, ale Plicku približuje aj z ľudskej stránky. Vie nenápadne, bez mentorovania, upozorniť na súvislosti (napríklad keď píše o histórii Bauhausu, či v citáciách z korešpondencie). Napriek záplave faktov nemáte pocit neprehľadnosti. Kapitoly majú pútavé titulky, obsažné podtitulky a perexy, ktoré sú pre čitateľa akýmsi kompasom. (Jednej z kapitol kraľuje titul Pieseň ako inšpirácia obrazu a podtitul O hlinenom lampáši, rachotiacej kamere a neumieraní.)
Nechýbajú ani úsmevné historky. Hoci aj o tom, ako musel Plicka využívať diplomaciu, keď zbieral staré piesne a dedinčania sa hanbili spievať na verejnosti. Takže on, ktorý mal absolútny hudobný sluch, im „predspieval“ falošne, aby ich k spevu vyprovokoval.
Hlavnú časť knihy tvoria ukážky zo slávnych Plickových fotografických cyklov Bratislava, Portréty, Praha, Príroda, Okolo domu, Slovenské mestá, hrady a zámky, České mestá, hrady a zámky, Na poli a Hry. Neopakovateľné fotografie, ktoré vznikli z dnešného hľadiska s takmer primitívnou technikou a v nepredstaviteľných podmienkach, veď za mnohými objektmi musel putovať kilometre pešo a ťažké statívy a inú techniku vynášali za ním silnejší šuhaji na pleciach alebo viezli na voze. Samotná práca tiež nebola iba o stlačení spúšte. Pri fotografovaní oltára v Kežmarku museli jeho spolupracovníci namáhavo „maľovať svetlom“. Povestný bol jeho „svetelníček“, ale aj iné zošitky, do ktorých si starostlivo zaznamenával, v akom čase a z akého stanoviska sú najlepšie svetelné podmienky pre dobrý záber.
Nuž a portréty ľudí v krojoch sú básnicko-psychologickou výpoveďou o človeku i dobe.
V závere nechýba bohatý poznámkový materiál. Ktovie, či si čitateľ vôbec uvedomí, aká mravčia a až objaviteľská práca sa za všetkým skrýva. M. Pauer čerpal nie len z archívnych materiálov, korešpondencie, či z torza nepublikovaného Plickovho rukopisu Spomienky a rozhovory, ale i zo svojich osobných stretnutí s pánom profesorom a neskôr s jeho synmi Ivanom a Vladimírom, zo spomienok jeho spolupracovníkov, priateľov či žiakov. Nuž a do časti spomienok zaradil aj fotografie, ktoré neboli ešte nikdy publikované.
Vraví sa, že doma nie je nikto prorokom. Napríklad v zahraničí vysoko oceňovali Plickove filmové projekty, ale domáce publikum i kritika ich prijímala pomerne vlažne. Nikdy však nezatrpkol. Dokázal sa vyrovnať aj s pracovnými, aj so zdravotnými problémami. Muž, ktorý ku koncu života býval v Prahe v Slunnej ulici, bol naozaj slnečným človekom a nič ho nedokázalo pripraviť o jeho úžasnú pracovitosť a schopnosť objavovať aj v starom niečo nové.
Mimochodom, hovorieval o sebe: „Vo Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, na Slovensku som žil.“ Bolo to vari pätnásť rokov, počas ktorých sa tak naučil po slovensky, že si málokto uvedomoval jeho český pôvod, navyše sa aj podpisoval ako Karol a nie Karel. Čitateľa môže teda trochu miasť, že vydavateľ všetky české citáty zjednotil v slovenskom preklade. To však nič nemení na skutočnosti, že Marián Pauer a jeho spolupracovníci z vydavateľstva Slovart vytvorili krásnu a hodnotnú knihu. Priateľka, ktorá žila dlhé roky v zahraničí, nosila vraj všade so sebou ako spomienku už ošúchanú starú Plickovu knihu o Slovensku. Keď som jej teraz darovala Pauerovu monografiu, vyše hodiny nadšene hľadala a porovnávala niektoré zo svojich obľúbených fotografií. Lebo takéto diela nielen oživujú Slovensko spred desaťročí, ale prihovárajú sa aj duši moderného človeka. Prelína sa v nich minulosť a prítomnosť, pripomínajú to, čo bolo, ale zároveň v nás pretrváva, inšpirujú k hrdosti na náš domov a dávajú silu do budúcnosti.
Elena Ťapajová
- reklamná správa -
