Piata loď Moniky Kompaníkovej spravila zo svojej autorky víťazku prestížnej literárnej súťaže a dodala jej menu lesk originálnej rozprávačky „silného príbehu, ktorý ťaží z napätia a očakávania čitateľov“. O Monike Kompaníkovej odvtedy vie aj širšia verejnosť, a nielen úzky okruh teoretikov, že dokáže dať románu „tvar svojimi vynikajúcimi pozorovacími schopnosťami s dôrazom na detail“ a že „popri príbehu rozohráva psychologickú experimentálnu štúdiu človeka“.
V Piatej lodi sa stala renomovanou spisovateľkou, ktorej dominujúcou témou je „vzťah detí a rodičov poznamenaný nedostatkom blízkosti, intimity a lásky. Modifikuje ho situácia, keď niekto, kto fakticky nie je pripravený niesť zodpovednosť sám za seba, musí prijať alebo dobrovoľne prijíma zodpovednosť za životy iných“. Ak sa vám zdá, že citácií a parafráz vyjadrení Ivany Taranenkovej a porotcov súťaže Anasoft litera 2011 je v mojich postrehoch venovaných autorkinej najnovšej próze Na sútoku akosi priveľa, máte pravdu, ale tak trochu ju aj nemáte. Všetky použité poznámky na margo úspešnej Piatej lode totiž dokumentujú aj autorskú stratégiu v knihe Na sútoku.
Narácia v aktuálnom knižnom titule spisovateľky má vyššiu mieru štylizácie, je štruktúrovanejšia a sofistikovanejšia, tlmený výraz je zrelší, i tu však platia konštantné prívlastky Kompaníkovej písania ako komornej platformy pre psychologicky prepracované portréty protagonistiek, determinovaných absenciou „blízkosti, intimity a lásky“. Teda, aspoň v ich východiskovej pozícii, keďže sa na sútoku dvoch paralelne plynúcich príbehov mnohé zmení a – povedané rečou anotácie – „koniec je začiatkom čohosi nového“. Pokračujme však v analógiách s poetikou Piatej lode ďalej: aj próza Na sútoku prináša motívy predčasne vyspelého dieťaťa a jeho zodpovednosti za seba i za životy iných a neobchádza v Kompaníkovej prípade takmer obligátnu reflexiu vzťahu detí a rodičov. Aj v próze Na sútoku sa rozpráva – rovnako ako v Piatej lodi – bez hluku. Namiesto bohatej orchestrácie využíva autorka precíznu prácu s detailom a odôvodnene nám aj tu prichádza na myseľ prívlastok výrazovej úspornosti, ba priam minimalizmu. A napokon – aj prózu Na sútoku má čitateľ tendenciu vnímať ako drámu, ako niečo znepokojujúce, niečo bez veľkých šancí na záverečnú katarziu.
Toľko pokus o sumár paralel dvoch autorkiných kníh, azda dostatočne demonštruje aj nebezpečenstvo, vyplývajúce z faktu, že sa čitateľ bude pri stretnutí s novinkou Na sútoku mimovoľne obracať k oceňovanej staršej Piatej lodi. Bude porovnávať. Zvažovať. Špekulovať, či náhodou Kompaníková nevykráda Kompaníkovú. Čudovať sa, prečo je v hľadáčiku spisovateľky zasa raz smutné dieťa, prečo neschopnosť vyjadrovať pocity, či prečo sa s obsedantnou naliehavosťou opakuje motív záhrady (tentoraz v podobe presádzania rastlín zo susedovej zdevastovanej záhrady do záhrady hrdinky Hany). Píšem o fiktívnom podozrievavom čitateľovi. O takom, ktorý by odmietal uveriť, že čaro štýlu nemusí spočívať v radikálnej zmene charakteru a inštrumentácie rozprávania v každej ďalšej knihe spisovateľa a že literatúra nie sú preteky vo výpravnosti a inovatívnosti ozvláštňujúcich efektov. Bezpredsudkový čitateľ si Piatu loď síce pamätá, nebráni mu to však v interakcii s príbehom nezabudnuteľných dní na sútoku udalostí, počas ktorých sa človek o sebe veľa dozvie.
O drobných osobných tragédiách protagonistiek prózy Na sútoku sa dozvedáme len postupne. V hre sú zdanlivo banálne nedorozumenia, strach, neschopnosť vzoprieť sa generačne zreťazenému vzorcu, či celkom obyčajná izolácia, ktorá plodí sivú rezignáciu i železné odhodlanie – podľa toho, ako sa jej aktéri nakoniec rozhodnú. Dospelú Hanu so školáčkou Aničkou spája nemožnosť pochopenia celej šírky emócií, ale aj pocit „ťažoby veľkých zlomov a premien, prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev či čistá radosť a vášeň“. Mlčanlivo (a s hrčou v krku) plynie Hanin príbeh s chorým otcom a malým synom, nehlučne sa k sútoku posúva aj nedetsky opatrné spolužitie Aničky s nevravným otcom v dome na okraji mesta.
Po celý čas je zrejmé, že čítame text autorky schopnej „pozrieť sa na svet prenikavými, všímavými očami“. Vety sú konkrétne, vecné, vizuálne presné, nie však bez metafory života ochudobneného o celé registre tónov, života, ktorý je príliš chladný a prázdny na to, aby netlačil protagonistky k reakcii na neradostne rozdané karty: „Vidí obraz nad posteľou. Zaostrí, oko ju trochu reže, žmurkne, zaostrí. Smutná krajina s jeleňom v popraskanom sadrovom ráme visí už roky v otcovej izbe na klinci oproti dverám“ (s. 8). Chlad je prítomný ako priam hmatateľná entita v Haninej i Aničkinej príbehovej línii: „Zobudí ma pocit zimy. Pošúcham studené palce na nohách jeden o druhý, zašmátram po paplóne, nájdem ho a potiahnem“ (s. 9). Bolestivo tvrdé kontúry nadobúda fenomén ticha: „Anička len nemo civie a nemo chodí po dome, v ktorom sa to ťaživé ticho znásobuje ako v ozvučnici. Keby bol doma sám, bez Aničky, bolo by mu jedno, ako vyzerá a ako sa správa a možno by mu bolo v tej ľahostajnosti tiež dobre, lepšie“ (s. 16).
Bezútešnosť sa nad príbehmi stelie ako smog nad krajinou počas inverzie, no pod povrchom sa už rodí transformácia: „Zmenil sa tvar kostí a konzistencia krvi a ona je zrazu niekým celkom iným. Dievčaťom v organzových šatách, ktoré nemajú druhú kópiu a sú zázračné, lebo z neurčitého robia presné, zo škaredého krásne, zo sivého farebné a zo skutočného zázračné“ (s. 33). Kompaníková v próze opakovane manifestuje tézu o potrebe odchodu niečoho či niekoho, aby reálne prišlo čosi nové. Odchádzanie Haninho otca sprevádza zúfalstvo komunikačných bariér: „Posledné mesiace niekoľkokrát do týždňa sedím na otcovej posteli v niektorom zo zdravotníckych zariadení a kladiem mu otázky, no žiaden zvuk zo mňa nevychádza“ (s. 37).
Postupne sa olupujú vrchné vrstvy všednodennosti, na povrch sa prediera budúce precitnutie: „V tej banálnej, každé ráno sa opakujúcej chvíli stojím v samom strede času, ktorý sa krúti okolo svojej osi ako detský vĺčik a práve ja jediná som jeho osou, stojacou s rukami vo vreckách kabáta na okraji mokrého chodníka“ (s. 50). Koktail emócií, ktoré uštedruje svojim postavám Kompaníková, už tradične osciluje medzi úzkosťou a eufóriou a na jeho vyjadrenie autorke stačí strohá, nepreexponovaná, konkrétna lexika: „Cítim akúsi úzkosť. Zároveň mám radosť. Cítim úzkosť a túžbu, miešajú sa ako špaky s lístím na dvorčeku“ (s. 96).
Medzi dospelou Hanou a dieťaťom Aničkou v konečnom dôsledku nie je toľko rozdielov, ako by sme čakali, obe sú v predsieni životnej zmeny a navyše – s Kompaníkovou sa spája niečo ako kult detstva, text je priestorom pre opätovné návraty k pocitovému mikrovesmíru, glorifikujúcemu detskú nevinnosť: „Cítim sa ako malé dieťa, ako môj syn spiaci v mojej posteli s rozhodenými rukami a odhaleným bruškom, zraniteľný a krehký, a predsa pokojný“ (s. 101). Zdanlivo pokojných scén je v knihe veľa. Ešte viac je však napätia za ich kulisami. Čo dodať na záver? Fajnšmekri si pochutia na alúzii na Andersenovu Snehovú kráľovnú, mysle pohodlnejších čitateľov zamestná otázka zrozumiteľnosti striedavého sledovania dvoch príbehov s naraz prebiehajúcim (nie však v klasickom zmysle spoločným) finále. Zvolený postup sa však napriek istému čitateľskému diskomfortu ukazuje ako funkčný: Kompaníkovej príspevku k témam nešťastnej rodiny, problematického detstva, oklieštenej emocionality a ruptúr v komunikácii rodičov a detí nechýba naliehavosť a autenticita. Narúša stereotypy a hlási sa k ambícii vytrvať v poetike „príbehu z detailov príbytkov, rastlín aj zvierat, pričom najpravdivejšia je vo chvíľach, keď sa z krajiny v neustálom pohybe stáva krajina mysle“.
Zuzana Belková
- reklamná správa -
