Nikdy neviete, kedy sa vám alebo niekomu z vášho okolia stane podobná vec. Niečo, čo vás ovplyvní na ďalšie mesiace, dokonca roky...ak s tým nebudete bojovať a nepokúsite sa toho zbaviť. Melindu ten incident zmenil a stala sa úplne iným človekom. So svojou traumou sa vyrovnáva mlčaním...
„Len smelo hovor,
chceme vedieť, čo nám chceš o sebe povedať.“
Hovor! je veľmi pôsobivý príbeh študentky strednej školy Melindy. Po traumatickom zážitku na večierku na záver školského roka, na ktorý zavolala políciu, ju spolužiaci začnú ignorovať, lebo nechce vysvetliť, prečo to urobila. Mlčí. S nikým o tom nehovorí.
Svoje pocity dokáže Melinda vyjadriť iba na hodinách výtvarnej výchovy prostredníctvom prác, ktoré realizuje pre učiteľa Freemana.
Opäť však túži nájsť svoju identitu, zahodiť minulosť za hlavu, a keď sa jej to už-už darí, znova jej cestu skríži Andy. Lenže tentoraz sa už Melinda nedá, odmieta byť ďalej ticho, rozhodne sa postaviť čelom k svojim problémom a povedať, čo sa vlastne stalo.
Knihu nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma>>
Román Hovor! zaraďujú do kategórie problémovej literatúry. Hneď po vyjdení získal viacero cien a preložili ho do šestnástich svetových jazykov. V roku 1999 ašpiroval na Národnú cenu za literatúru pre dospievajúcu mládež a v roku 2004 bol sfilmovaný.
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy Hovor!
Číta Kristína Svarinská:
Laurie Halse Andersonová je americká spisovateľka, ktorá sa preslávila najmä svojimi románmi pre deti a mládež. Za svoj vklad do oblasti literatúry pre mládež získala v roku 2009 cenu Margaret A. Edwards Award z Americkej knižničnej asociácie.
Je autorkou viacerých kníh pre túto kategóriu čitateľov, napísala však aj viacero fiktívnych historických románov.
Za román Hovor! získala cenu Golden Kite, Cenu Edgara Allana Poea a knižnú cenu novín Los Angeles Times.
Začítajte sa do novinky Hovor!:
PRVÝ ŠTVRŤROK
VITAJTE NA MERRYWEATHERSKEJ STREDNEJ ŠKOLE
Dnes ma čaká prvý deň na strednej škole. V batohu mám sedem zošitov, na sebe sukňu, ktorú neznášam, a bolí ma hlava.
Školský autobus s chrapčaním zastal na rohu. Len čo sa otvoria dvere, nastúpim dnu. Zatiaľ je prázdny, očividne som tu prvá. Vodič pokračuje v ceste, no ja bezradne stojím v uličke. Kam si mám sadnúť? Nepatrím medzi pijanov, čo sa zvyknú vyvaľovať vzadu. Ak sa poberiem do stredu, mohol by si ku mne prisadnúť niekto cudzí. Vpredu budem vyzerať ako malé dievčatko, ale zároveň získam šancu nadviazať očný kontakt s kamoškami. Možno si to rozmysleli a budú sa so mnou zase rozprávať.
Po skupinkách nastupujú ďalší žiaci. Všetci moji niekdajší laboratórni partneri aj kamoši z telocviku na mňa zazerajú. Zavriem oči. Presne tohto som sa obávala. Keď autobus opustí poslednú zastávku, všetci okrem mňa majú spolusediaceho.
Vodič podradí, aby sme sa horko-ťažko vyšplhali do kopca. Motor tak zarachotí, že chalani zozadu začnú vykrikovať oplzlosti. Ktosi sa tu okúpal v kolínskej. Snažím sa otvoriť okno, no drobné západky sa ani nepohnú. Chlapec, čo sedí za mnou, si vytiahne raňajky. Hodí mi na hlavu obal, a ten mi vzápätí skĺzne do lona.
Prechádzame popri školníkovi, ktorý práve maľuje nový nápis pred školou. Školská rada sa rozhodla, že meno Trójania príliš pripomína slávnu značku kondómov, tak nás premenovali na Modrých diablov. Asi je to lepšie než čakať, kedy ten trójsky kôň vybuchne. Naše farby sa však nemenia – ostávame purpurovo-siví. Rade sa nechcelo vyhadzovať peniaze za nové uniformy.
Starší žiaci môžu až do zvonenia pobehovať po chodbách, ale nás nováčikov naženú do posluchárne, kde sa okamžite vytvoria skupinky – športovci, snobi, bifľoši, roztlieskavačky, feťáci, metroši, náckovia, barbíny, feministky, umelci, herci, goťáci a environmentalisti. Nemám sa kam zaradiť. Posledné augustové týždne som premárnila sledovaním kreslených filmov. Nechodila som do obchoďáku, k jazeru či na kúpalisko, dokonca som vôbec nedvíhala telefón. Nemám štýlové vlasy ani šaty a už vôbec nie ten správny prístup. A nemám si ku komu prisadnúť.
Som vyvrheľ.
Nemá zmysel hľadať moje bývalé kamošky. Kedysi sme tvorili vlastnú kliku obyčajných báb, no tá sa dávno rozpadla v prospech konkurenčných partií. Nicole sedí pri športovcoch, porovnávajú si jazvy, čo získali v letnej lige. Ivy pobehuje medzi umelcami a hercami. Taká osobnosť zvládne aj dve skupiny naraz. Jessica sa odsťahovala do Nevady, ale to nič. Priatelila sa hlavne s Ivy.
Ponad plece začujem hlasný smiech, takže viem, že sa na mne ktosi zabáva. Nemôžem si pomôcť, musím sa otočiť. Stojí tam Rachel obklopená deckami v drahých háboch. Rachel Bruinová bola kedysi moja najlepšia kamoška. Uprene mi hľadí nad ľavé ucho. Na jazyk sa mi derú slová. Poznáme sa odmalička – naučila ma plávať, chápala moje nezhody s rodičmi a neuťahovala si z mojej izby. Ak vôbec existuje osoba, ktorej by som sa chcela zdôveriť, je to práve Rachel. Páli ma v hrdle.
Na chvíľu mi pozrie do očí. „Neznášam ťa,“ naznačí potichu, obráti sa mi chrbtom a naďalej sa zabáva s priateľmi. Zahryznem si do pery. Nebudem na to myslieť. Bolo to príšerné, ale už je po tom a ja na to nemienim spomínať. V ústach zacítim kovovú pachuť krvi. Potrebujem si sadnúť.
Stojím v strednej uličke ako ranená zebra v prírodopisnom filme a hľadám niekoho, ku komu by som si prisadla. Blíži sa ku mne predátor – vystrihaný sivovlasý športovec s píšťalkou na hrubiznom krku, pravdepodobne učiteľ náuky o spoločnosti a krvilačný tréner v jednom.
Pán Hrubokrk: „Sadni si.“
Rýchlo sa zložím na najbližšie sedadlo. Zrazu sa ku mne otočí ďalšia ranená zebra a usmeje sa na mňa. Ústa jej zdobí minimálne päťtisícový strojček na zuby, no má skvelé topánky. „Ahoj, volám sa Heather a som z Ohia,“ vyhlási. „Som tu nová. Ty tiež?“ Nestihnem jej odpovedať. Ktosi stlmil svetlá, aby nás mohli náležite privítať.
PRVÝCH DESAŤ LŽÍ, KTORÉ VÁM NA STREDNEJ TLAČIA DO HLAVY
- Sme tu pre vás.
- Budete mať dosť času, aby ste sa pred zvonením dostali do triedy.
- Striktne dodržiavame nariadenia o vhodnom oblečení.
- Fajčenie na školskom pozemku je prísne zakázané.
- Naše futbalové mužstvo tento rok vyhrá šampionát.
- Štúdium je náročnejšie ako na základnej škole.
- Výchovní poradcovia si vás vždy radi vypočujú.
- Pri tvorbe rozvrhu sme pamätali na vaše potreby.
- Číselný kód vašej skrinky je tajný.
- Na tieto roky raz budete s radosťou spomínať.
Po zhromaždení mám biológiu. Keďže nemôžem nájsť učebňu, za potulovanie po chodbe dostanem prvú poznámku, a to ešte nie je ani deväť hodín ráno. Do maturity mi ostáva už len 699 dní a 7 hodín.
MÁME TÝCH NAJLEPŠÍCH UČITEĽOV
Moja učiteľka angličtiny vôbec nemá tvár. Strapaté vlasy jej visia až po ramená. Vrchná polovica je čierna, spodná zase krikľavo oranžová, až po rozštiepené končeky. Neviem, či len naštvala kaderníčku, alebo sa mení na motýľa. V duchu ju volám Vlasáčka.
Skontrolovať absenciu jej trvá celých dvadsať minúť, lebo sa na nás odmieta pozrieť. Skláňa sa nad stolom, takže jej vlasy visia do tváre. Zvyšok hodiny strávi písaním na tabuľu a rozpravou o povinnom čítaní. Chce, aby sme si každý deň písali denník, no sľubuje, že ho nebude čítať, tak pridám zopár poznámok o tom, aká je čudná.
Aj na náuke o spoločnosti dostaneme denníky – asi boli zlacnené. Už deviaty rok nás čakajú americké dejiny. Budeme pracovať s mapou, učiť sa o Indiánoch a Krištofovi Kolumbovi a pred Vďakyvzdaním prídu na rad Otcovia pútnici. Každý rok nám sľubujú, že prejdeme všetko až po súčasnosť, no takmer vždy sa zasekneme v priemyselnej revolúcii. V siedmej triede sme sa dostali po prvú svetovú vojnu – kto by to bol povedal, že kedysi bojoval celý svet? Potrebujeme viac štátnych sviatkov, možno by učiteľov donútili prebrať všetko, čo majú v osnovách.
Náuku o spoločnosti vyučuje pán Hrubokrk, ktorý na mňa v posluchárni zazeral. Očividne si ma zapamätal. „Dám si na teba pozor. Sadni si do prvého radu.“
Tiež vás rada vidím. Určite trpí posttraumatickou stresovou poruchou – následok Vietnamu, Iraku či inej televíznej vojny.
Knihu nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma>>
