Láska si ťa nájde, keď si na dne

Autorka Ivana Lacková podsúva čitateľovi vo svoje knihe Muž na úteku, žena dolu hlavou  úvahu o tom, aké dôležité je rozhodovať sa správne v tej ktorej chvíli života. Reparát totiž už nemusí prísť nikdy. „Dej čerpá aj zo skutočných osudov ľudí, ktorých som stretla a z dôvodu zachovania ich súkromia som fakty upravila. Žena dolu hlavou je mi veľmi blízka tým, že sa ocitá na dne svojich síl a bojuje. To som musela neraz v svojom živote aj ja,  keďže som sa viackrát ocitla v situácií, keď bol život môjho dieťaťa ohrozený. Raz ho takmer prehralo a ja som cítila, ako sa ocitám niekde v suteréne života a na dne svojich síl,“ približuje Ivana Lacková.

Kniha Muž na úteku, žena dolu hlavou sa nachádza v ponuke internetového kníhkupectva iPark. Osobný odber po celej SR zdarma>>

Príbeh Muž na úteku, žena dolu hlavou je popretkávaný osudmi zaujímavých postavičiek a ukazuje, že v určitých životných momentoch sme zraniteľnejší a možno aj prístupnejší láske.

Ivana Lacková je autorkou príbehov Zametanie vody , Vínne mušky  a Horúco, miláčik. Do svojich kníh vkladá to, čo považuje za dôležité.
Zametanie vody je o prekonávaní životných problémov a vytrvalom hľadaní  šťastia, vo Vínnych muškách smerovala k úvahám o tom, aby bol človek čestný a pomáhal druhým aj vtedy, keď to nik nevidí a v Horúco, miláčik tvrdí, že život dokážeme zmeniť k lepšiemu v akomkoľvek veku.

Ivana sa riadi krédom, ktoré si osvojila, keď bojovala o život svojej dcéry: „Aj keď všetci urobia pre vás všetko, čo je v ich silách a stále to nepomáha, ešte je tu Božia pomoc  a vy....“  Tvrdí, že práve tieto slová jej pomáhajú vždy, keď prídu ťažké chvíle a keď je potrebné bojovať o niečo, čo dáva ľudskému životu zmysel.

Kniha Muž na úteku, žena dolu hlavou sa nachádza v ponuke internetového kníhkupectva iPark. Osobný odber po celej SR zdarma>>

Začítajte sa do novinky Muž na úteku, žena dolu hlavou:

1.kapitola
Dan mal odjakživa rád schody. Akékoľvek, aj keď najradšej také, na ktorých sa sedí komfortne, pretože na každé schody sa dá nielen stúpiť, ale aj sadnúť, no len na niektorých sa sedí pohodlne. Tento obľúbený zvyk mal korene v detstve.

Jeho rodičia mali podľa slov iných pekne zariadený dom. Hovorievali to dokonca aj Danielovi kamaráti, aj keď jemu hromada prezdobeného nábytku, sadrových či porcelánových sošiek, najčastejšie anjelov, a tiež sviečok, ktoré nikdy nedali svetlo, pretože boli len dekoratívne, a iných čačiek-sračiek rozložených všade, kde bola voľná plocha, išla hrozne na nervy. To nebol dom, to bolo múzeum gýču, maminho úsilia ukázať svetu svoj vkus, pričom ukazovala skôr nevkus, a dom nebol zariadený, ale ako tomu hovorieval Dan, skôr „doriadený.“ Ale tak to chcela mama, jej sa to zdalo romantické a s absenciou zmyslu pre estetiku sa vrhala na všetko extravagantné.

Daniel najradšej sedával na drevených schodoch. Bolo to obyčajné vŕzgajúce schodište. Chýbala mu okázalosť a zbytočné dekoratívne haraburdie, akoby matka zabudla, že schodisko je tiež súčasťou domu. Vrstva laku na dreve bola na niektorých miestach poškriabaná od ostrých hrán predmetov, ktoré si občas vyskúšali pre nešikovnosť chodcov spoľahlivosť gravitácie, argumentácia bola zrejme tvrdšia než lak. Na druhom a štvrtom schode boli biele fľaky od rozliatej agresívnej tekutiny. Dan tipoval na slivovicu, ktorá vyšplechla z pohárov oslávencov, alebo odlakovač, s ktorým bojovala mama proti laku na nechtoch. Kompozične zapadali do čiernych šmúh neznámeho pôvodu, boli také picassovské, aj keď pri upratovaní nevzbudzovali u mamy žiaden umelecký dojem, skôr zlosť. To ho zakaždým pobavilo, pretože on ich mal z neznámych dôvodov rád a tešil sa z ich odolnosti proti farebným čistidlám z reklám. Kovové zábradlie bral ako nevyhnutnú súčasť schodov, a aj keď medzi nimi nevládla sympatia, veď sám cítil, že zábradlie býva k nemu chladné, vedel, že by ho v kritickej chvíli podržalo, a to bolo dôvodom na to, aby ho nepovažoval za nepriateľa a rešpektoval ho. Niekedy sa oň oprel dúfajúc, že nepovolí a Dan sa môže pozerať na svet zo všetkých možných uhlov, ktoré mu výška schodiska dovoľovala.

Na schodoch sedel vždy, keď sa rodičia dolu pri kozube hádali, urážali  a formulovali jeden na druhého čo najoriginálnejšie nadávky. Krik sa strhol zakaždým, keď sa otec vzbúril a pokúšal sa zbaviť manželkinej diktatúry, čo sa mu nikdy nepodarilo. Skončilo sa to tým, že matka sa teatrálne rozplakala, otec sa psychicky zložil a vtedy sa s ním dala vytrieť aj podlaha. Dan bol naňho naštvaný, keď ho potom videl ísť so sklonenou hlavou kupovať menštruačné vložky, najradšej by mu vzal volebné právo.

Sedával na schodisku aj vtedy, keď si matka privliekla hromadu priateliek, sedela s nimi pri čaji, ohovárali spolu manželov, ich lenivosť, mužskú samoľúbosť a iné vlastnosti, pritom zabúdali na fakt, že väčšina z nich bola od manželov finančne závislá. Šiel tam aj vtedy, keď otec prišiel domov spoločensky unavený a vynadal mu do pubertiakov, čo hovno rozumejú svetu. Odteperil sa na schody, schúlený pred svetom schovával tlačiace sa slzy, a pritom by najradšej otcovi vykričal, že sa na ňom zbytočne ventiluje, aj tak je pre matku handra. 

Raz presedel na schodoch celú noc. To vtedy, keď umrela babka, otcova mama. Mal ju veľmi rád. Bola to obyčajná dedinská žena, bývala sama v chalupe, kde kedysi porodila deti a kde zomrel aj jej jediný manžel. Ten dom bol pre ňu všetkým, a aj keď sa už nevládala starať ani o seba, ani o domácnosť, nedokázala dom dlho opustiť. Nikdy nereptala na osud, bola láskavá, a vždy keď mu bolo nanič, pohladila ho po hlave tak, až cítil, ako sa z jej dlane rozlieva ukrutne príjemné teplo.

„Babka pôjde k nám, postaráme sa o ňu a dom predáme,“ rozhodla matka, keď prišli na Oravu po Dana. V stareckých očiach sa zaligotali slzy a otec sa tváril ako na pohrebe.

„Má ten dom rada, chce tam zomrieť,“ snažil sa vzoprieť.

„To je riadna kravina, veď je to stará haraburda, treba to predať, kým sa dá!“ rozčúlila sa matka a dodala niečo v tom zmysle, že babka aj tak nemá veľa života pred sebou, takže diskusia o dome je zbytočná, predá sa a basta.

Vtedy babka sklopila hlavu, a kým matka chodila po dome a nadávala, aká je tá barabizňa škaredá a stará, vytratila sa von a nevrátila sa ani vtedy, keď šli obedovať.

            „Nuž čo, najeme sa aj bez nej, však ju hlad donúti vrátiť sa domov. Beriem to ako jej truc a poviem ti, babku bude treba dať do laty,“ prízvukovala matka nad tanierom s Danielovou obľúbenou fazuľovou polievkou.

            Vtedy mu polievka nechutila. Myslel na to, že zrejme ani babke sa nechce ísť do ich vyčačkaného domu a počúvať hádky rodičov, určite by radšej sedela v tej drevenej chalupe, plnej ticha a zaujímavých vecičiek, a on by tam bol najradšej s ňou celý rok, nielen cez prázdniny.

            Zvečerievalo sa, keď rodičom došla trpezlivosť. Mama vykrikovala niečo v tom zmysle, že babka je stará bláznivá ženská a toto je ďalší dôkaz toho, že nutne potrebuje nad sebou dozor. Potom prehľadali celý dom, humno a záhradu, no a nakoniec všetci traja prešli celú dedinu a každého sa pýtali, či nevidel babku, či už živú, alebo mŕtvu. Mama pri slove „mŕtva“ vždy len pohodila plecom, akože bolo by to smutné, keby to mala babka už za sebou, ale nie tragické, lebo v jej veku a zdravotnom stave... Zastavili sa aj u starej Petričovej, bývalej pekárky. Tetka bola tak ako jej koláče trochu „pripečená“, ale babka u nej rada vysedávala. Pekárka však kategoricky pokrútila hlavou, že veru babka u nej nie je.

            Keď ju nikde nenašli, sedeli bezradne v chalupe, tma hustla a otec podotkol, že možno je predsa len u tej Petričovej, lebo kde inde by bola.

            „Petričová je príliš jednoduchá. Jej primitívny mozog by nedokázal vyprodukovať klamstvo, proste hlupáci neklamú,“ vyhlásila mama. 

            „Čo teda budeme robiť? Bojím sa o mamu,“ zúfal si otec.

            Dan mal pocit, že tá Petričová predsa len nehovorila pravdu. Niečo v hlave mu stále signalizovalo, že veci sa majú celkom inak.

            Neskôr, keď ohlásili miestnym policajtom, že sa im stratila babka, Dan pošepkal otcovi, nech idú znovu k tej pekárke zistiť, či neklamala. Otec sa toho chytil a už aj kráčali na druhý koniec dediny k dverám hlúpučkej Petričovej, za ktorými sa babka naozaj skrývala.

            „Preboha, stvora Božia, ja vás zahrdúsim! Prečo ste mi klamali?!“ vykrikovala po pekárke neskôr mama. Stará žena vyvaľovala od strachu oči, celá sa triasla a vysvetľovala, že ona vlastne neklamala.

            „Tuná starenka mi prikázali, aby som povedala, že nie je u mňa. Tak som ju poslúchla a povedala, čo mi kázali. Čo som urobila zle?“ koktala nešťastnica.

            Danovi sa celá situácia zdala zábavná. Babka bola šťastná, že ju našli a báli sa o ňu, Petričová nechápala, čo také zle urobila, a mama nadávala na všetkých debilov, ktorí jej ničia nervy a život. A otec sa len usmieval,  ako povedala mama, tiež ako taký debil. V Danovi uviazla okrem tejto spomienky aj túžba pochopiť ľudí a ich myslenie, vedieť, prečo robia zúfalé činy a prečo klamú, aj keď si myslia, že neklamú.

            Babka si neužila veľa ich vyčačkaného domu. Chodila hore-dole, modlila sa a vzdychala, pozerala cez okná a občas vnuka pohladila po hlave. Dlane však mala čoraz studenšie a už to nebola tá energia, ktorú poznal.

            Keď ich držal mŕtve v ruke, boli už také chladné, že mu pripadali cudzie, ako keby ani neboli babkine. Otec pri truhle vzlykal a mama doňho občas štuchla, nech sa ovláda, nemusí robiť cirkus pre celý kostol. Dan nechápal, prečo jej otcov žiaľ tak prekáža a prečo by mal prekážať aj ostatným, ktorí sa prišli rozlúčiť s babkou. Ale potom si povedal, že to je možno len preto, lebo tomu nerozumie, a definitívne v ňom dozrelo rozhodnutie ísť raz študovať ľudské duše.

            Celú noc presedel na schodoch a čakal, či nebude počuť babku odchádzať, lebo otec mu povedal, že duše sa zvyčajne ešte predtým, než odletia do neba, rozlúčia, no v dome bolo ticho, porcelánové tváre anjelov boli meravé a jemu sa chcelo strašne plakať. Nechápal, prečo ho vôbec neutešili reči pána farára o tom, že človek žije aj po smrti, pretože on žil a chcel mať pri sebe živú babku.

             Po pohrebe matka vyhádzala všetky babkine veci, hosťovskú izbu zariadila celú nanovo a dokúpila ďalšie čačky. Otec to nekomentoval, ešte väčšmi sa uzavrel do seba a už sa mu nechcelo s mamou ani hádať.

Dan väčšmi znenávidel svoj domov. Vnímal nedostatok citu a prebytok zbytočností. Myslel si, že tak ako jemu pripadá dom škaredý, musia ho takto vidieť aj iní. Keď si neskôr začal vodiť domov frajerky, bol prekvapený, že híkajú od nadšenia a hovoria o vysnívanom rozprávkovom dome. Jeho milované schody ostávali, samozrejme, zakaždým bez komentára. Čo ho však prekvapilo najviac, bol fakt, že zariadením sa nadchýnali takmer všetky, dovtedy bol presvedčený, že moderné mladé ženy snívajú o praktickejších domácnostiach. Jeho frajerky však chválili každý trblietavý kúsok v ich dome, až nadobudol dojem, že šibe asi jemu. Našťastie, zrazu sa v jeho živote zjavila Jana. Nádherná mladá žena, do ktorej sa zamiloval až po uši. Niekoľko mesiacov jej nadbiehal, kým si ho vôbec všimla. Ďalších pár mesiacov trvalo, kým ju získal. Po roku chodenia ju šiel predstaviť rodine ako prvú vážnu známosť. 

Keď vošli do domu, bol napätý, ako sa u nich bude Jana cítiť a čo povie, aj keď vedel, že to nebude mať dosah na ich vzťah. Bolo mu s ňou dobre a jeho minulosť, detstvo, všetko, čo bolo predtým, než sa spoznali, bola uzavretá kapitola rovnako ako jeho vzťah k domu. Raz bude mať vlastný domov a vybuduje ho podľa vlastných predstáv a predstáv svojej partnerky.

Jana sa po celý čas mlčky usmievala a tvárila sa zdvorilo.

„Ako sa ti tu páči?“ spýtal. Slušne pokývala hlavou, že všetko je v najlepšom poriadku.

„Naozaj sa tu cítiš dobre?“ spýtal sa jej nedôverčivo.

„Cítim sa tu dobre, lebo som tu s tebou,“ druhú polovicu vety zdôraznila. Konečne pochopil. Objal ju a dlho držal v náručí. Pustil ju až vtedy, keď matka autoritatívne zakričala, že dokončila úpravu jedálenského stola a láskavo sa môžu presunúť, lebo sa bude podávať slávnostná večera. V hlase mala zvyčajnú hrdosť na niečo, čo sa vymykalo jeho chápaniu, a keď sa Jana v jeho náručí pobavene zachichotala a spojenecky mu pohladkala líce, vedel, že toto raz bude jeho manželka.

Život s Janou bol spočiatku nekomplikovaný. Panelákový byt nemal schodisko, ak by nejaké chcel, musel by vyjsť na spoločnú chodbu, ale to nebolo treba. V tejto etape života schody nepotreboval.

Všetko sa začalo kaziť, keď sa pre schody rozhodla Jana. A to nie pre hocijaké, ale pre tie, ktorými sa stúpa ku kariére. Dan býval po večeroch doma sám, sprvu telefonoval žene do práce, kedy príde domov, ale keď mu prestávala dvíhať mobil, pochopil, že ju to obťažuje. Chodieval hore-dole po byte, nič ho nebavilo, detská izba, ktorú začal nedávno zariaďovať, hoci Jana mu opatrne naznačila, že je to príliš skoro, ostala nedorobená. Stihol vybieliť steny, namaľoval na ne veselé medvedíky a kúpil koberec. Hneď si naň ľahol a v prázdnej izbe premýšľal, čo bude s nimi ďalej a ako môže zmeniť terajší stav. Bol psychológ, mal by vedieť. Nevedel.

Rána v kuchyni boli ukážkou vývoja ich vzťahu.

Prvé mesiace mu varievala jeho obľúbený čierny čaj Assam. Pre seba si uvarila kávu s mliekom a cukrom, sadla si k nemu, na tanierik položila hrianky, k nim v mištičke maslo a domáci marhuľový džem, čo zavárala spolu s mamou, a inokedy koláče, ktoré napiekla večer predtým. Raňajkovali a rozprávali sa.

„Musíme si rána vychutnávať, kým nemáme deti. Tie nám prevrátia život a zrejme aj celý byt vrátane kuchyne,“ hovorievala.

„Nech prevrátia, aspoň budeme vedieť, že ich máme.“

Neskôr ho ráno vyčkával jeho Assam pri šálke s kávou bez mlieka a cukru. Na tanieriku chladli hrianky. Jana telefonovala do práce asistentke, či už pootvárala rannú poštu a čo je v nej súrne. Stala sa šéfkou maličkého oddelenia, pre ňu to znamenalo veľa – prísľub rozbiehajúcej sa kariéry.

„Mám stále kopu roboty. Keby teraz prišli deti, no tak to sa už môžem rovno obesiť,“ vzdychala nad kávou.

„Nech len prídu, určite sa neobesíš,“ zhovievavo povedal Dan.

            Nakoniec prišlo obdobie, keď si Jana nestihla ani uvariť kávu. Nachystala jej ju sekretárka a čakala ju vo firme. Dan pil svoj obľúbený Assam smutný a sám.

            „Nestihla som ti urobiť raňajky. Veď hrianky si vieš urobiť aj sám, nie? Keď raz budeme mať deti, budeš robiť hrianky aj im, tak sa cvič,“ kričala odo dverí.

            „Ja som už nacvičený nielen na naše deti, ale na všetky deti v meste,“ zahundral.

            Zasmiala sa, znovu vytočila asistentku a ku káve si objednala croissant.

            Bál sa, že jedného dňa ju ráno už ani nezastihne doma. Rána bez Jany by boli černejšie než Assam. Stále ju miloval a bránil sa takémuto stavu ich vzťahu. Pokúšal sa preto o konštruktívne rozhovory, ktoré sa končievali banálnymi hádkami. V hlave mu blikali všetky poučky – hlavne neurážať partnera, nehovoriť o ňom negatíva, sústrediť sa na vyjadrenie svojich pocitov.

            Zadržal v sebe vetu, čo sa mu drala na jazyk: „Čo sa to s tebou stalo, Janka, že si odrazu taká egoistická karieristka?“ Namiesto nej obratne sformuloval:

            „Jani, cítim sa v našej domácnosti zbytočný a opustený... “

            „Tvoj problém, Dan. Nájdi si nejakého koníčka, keď sa doma nudíš.“

            Zadržal vetu o tom, že je necitlivá a egocentrická. Vo vzduchu zaznelo:

            „Janka, mám pocit, že ma nechápeš...“

            „Teba nikto nikdy nechápal. Už ako chalan si vysedával na schodoch a ľutoval sa. Ani štúdium psychológie ti nepomohlo v tom, aby si pochopil sám seba. Dan, nehraj sa mi tu na obeť, to je úbohé.“

            Znovu prišli na rad schody. Sedávať na únikovom schodisku paneláka by bolo bláznivé, a tak tam chodieval fajčiť. Cigarety mu nikdy nechutili, väčšinou mu aj tak len horeli medzi prstami a on sa pohrával v duchu s metaforami o tom, ako mu horí medzi prstami život a on si ho nevie vychutnať.

            Keď prišla Jana domov, sadla si za počítač a dorábala, čo nestihla v práci, popritom četovala s úplne cudzími ľuďmi, akoby Dan v byte ani nebol.

            Zatiaľ on ležal na koberci v prázdnej detskej izbe a medvede zo stien posmešne bručali. Premýšľal o tom, že by mohol viac pracovať, ale keby zvýšil množstvo klientov, mohlo by ho to psychicky preťažiť a načo by komu bol psychológ unavený z ľudí?

            Premýšľal, prečo sa Jana tak upla na budovanie kariéry, a prišiel k jednoznačnému záveru, že za to môže jej rodina. Janina mama bola dcérou disidenta. Pre otca, ktorý ušiel za hranice, sa nielenže nedostala na vytúženú vysokú školu, ale už na gymnáziu, hoci patrila medzi najlepších žiakov, jej robili také problémy, až ju nakoniec odtiaľ vyrazili a skončila na učňovskej škole. S výučným listom nastúpila do továrne, drela pri páse a ľutovala sa. Jana teda poznala svoju matku ako zatrpknutú ženu, ktorá každému pri otázke, kde pracuje, vysvetľovala, že je síce robotníčka, ale chcela robiť niečo celkom iné, zahraničný obchod, financie, no bývalý režim jej to znemožnil. Dnes by bola možno manažérkou vo firme alebo dôležitou bankárkou, pretože číslam odjakživa výborne rozumela. Učiteľky boli nadšené z jej logického myslenia, bola vodcovský typ a na matematiku mala talent, takto môže ako vedúca zmeny porátať akurát vyrobené matice. Ale dcéra je po nej a Janke už nikto nesmie pokaziť kariéru. 

            Aj Dan ľutoval Janinu mamu, že sa na nej bývalý režim takto podpísal, pretože inak to bola dobrá obetavá žena, pracovitá a ochotná pomáhať ostatným, ale najviac mu bolo ľúto to, že sa nepokúsila v novom režime zabojovať o novú šancu. Zostala zatrpknutá a presvedčená o tom, že za iných okolností by bola niekde veľmi vysoko, čo nemusela byť pravda. Keby sa s ňou nebol osud tak nepekne zahral, bola by úspešne ukončila gymnázium, neskôr vysokú školu, ale možno by bola napriek svojim vlohám skončila niekde pri kancelárskom stole ako radový referent. Ukradnutá šanca dávala možnosť snívať o tom, čo by bolo, keby bolo, a to sa Danovi nepáčilo, pretože práve to hnalo Janinu matku k tomu, aby očakávala u dcéry kariérny úspech, ktorý by bol akýmsi zadosťučinením. A keď povedal Jane, čo si myslí o jej úsilí byť za každú cenu úspešná, vysmiala ho. Samozrejme, že to robí aj pre mamu. Veď čo je na tom zlé splniť matke sen a zároveň si dokázať, že je rovnako šikovná ako ona?

            „Ako rovnako šikovná? Kde je dôkaz? Robí si diaľkovo školu? Študuje jazyky? Snaží sa niečo dobehnúť?“ zadrapol do nej, ale skončilo sa to ďalšou hádkou a plačom.

            „Na mamu mi nesiahaj, nemôže za svoj osud. Lebo keď ja začnem vyťahovať, čo dokázala v živote tá tvoja, nebude sa ti to dobre počúvať,“ zaťala do živého. Viac sa už nikdy nepokúšal rozprávať na túto tému. Ku svojej matke nemal dobrý vzťah a radšej sa o nej s nikým nerozprával, bolo by to príliš bolestivé.

            Keď mu otec oznámil, že matka je v nemocnici a čaká na operáciu žlčníka, prišlo mu ľúto, že si k nej cez tú hromadu čačiek nikdy nehľadal cestu. Keby sa bol väčšmi snažil, možno by si napokon boli porozumeli. A možno teraz nastal čas, keď by sa ich vzájomný vzťah mohol vylepšiť, chorí ľudia sú niekedy vnímavejší a ústretovejší.

            „Mám prácu vo firme, nemôžem ísť do nemocnice, však sa to hádam odo mňa ani nečaká, či?“ obrátila sa k nemu Jana.

            „Akože nečaká? Myslel som si, že je to samozrejmé...“

            Prehltol výčitky a mykol plecami na znak toho, že je to v poriadku. Ale nebolo to v poriadku. Mal niečo povedať, mal sa trebárs aj pohádať, ale nemal mlčať. Takto si vyrobil zo svojej hlavy tlakový hrniec a poriadne pod ním prikúril.

            Jeho očakávania o zlepšení vzájomných vzťahov sa nesplnili. Mama ležala v nemocničnej posteli v najkrajšej nočnej košeli s výšivkami, saténovými stužkami, na vešiaku mala zavesený značkový župan, na nočnom stolíku porcelánového anjela, kvetinovú šálku s čajom,  pudrenku a zrkadielko. Celý čas bola nervózna a podráždená, že musí byť v takej hnusnej nemocnici, kde na ňu „tie mizerné sestričky kašlú“, a toto hovorila dobre nahlas, aby to personál počul, Dan sa hanbil, venoval sestričkám previnilý pohľad, oplatili mu ho úsmevom, akože bez obáv, my ju už poznáme, nič si z nej nerobíme.

            Keď prišiel domov, šiel rovno na schody. Zapaľoval si cigarety jednu od druhej, občas z  nich potiahol a cez nos vyfúkol štipľavú samotu.

            Neskôr sa vrátil do bytu a zistil, že Jana prišla z práce. Sedela pri počítači a s niekým si písala cez skype, na obrazovku naskakovali samé vyškerené a bozkávajúce smajlíky, zrejme to bol duchaplný rozhovor.

            „Už si sa vrátil? Ako sa má? Nezahrala zomieranie pre zvýšenie efektu dramatickosti, aby si sa o ňu viac bál?“ spýtala sa posmešne.

            „Mala si za ňou ísť, videla by si,“ povedal Dan stroho.

            „Ale prosím ťa, netvár sa tak tragicky. Nikto ju nemá rád. Raz dá tvoj otec na náhrobný kameň vytesať – Tu leží moja žena, studená rovnako ako za života.“

            Tlakový hrniec zasyčal. Poistný ventil vyletel spolu s jeho rukou.

Kniha Muž na úteku, žena dolu hlavou sa nachádza v ponuke internetového kníhkupectva iPark. Osobný odber po celej SR zdarma>>