LONDÝN - Mentálne postihnutá od narodenia, skrytá pred zrakmi verejnosti v rade internátnych škôl a podrobená nevydarenej lobotómii vo veku 23 rokov na príkaz jej neľútostného otca, ktorý bol unavený jej narastajúcu sexualitou. Život Rosemary Kennedyovej (sestry prezidenta USA Johna F. Kennedyho) bol dlho záhadou, ktorej zákutia teraz odkrývajú dve knižné novinky, z ktorých úryvky priniesol časopis People.
Svet žil 52 rokov v omyle: Marilyn Monroe zavraždili, neuveríte kto a ako to urobil!
V deň pôrodu, 13. septembra 1918, mala Rose Kennedyová veľkú smolu. V sále v ich rodinného domu v Brookline, v štáte Massachusetts, sa nachádzala iba zdravotná sestra. Privolaný lekár meškal, a tak sa zdravotná sestra rozhodla odložiť narodenie dieťaťa do jeho príchodu. Tehotnej žene prikázala držať nohy pevne spolu a prestať tlačiť.
Kým doktor konečne dorazil, prešli dlhé dve hodiny a novorodenec umelo držaný v pôrodnom kanáli nemal pravdepodobne dostatok kyslíka, čo spôsobilo poškodenie mozgu. Malá Rosemary sa tak na svet dostala s mentálnym poškodením, ktoré sa prejavilo v neskorších rokoch jej života. Za ostatnými deťmi zaostávala vo vývoji, mala problémy s vykonávaním jednoduchých úloh, s písaním aj športovaním. Bola oveľa nemotornejšia, ako jej bratia a sestry.
Keď Rosemary dosiahla školský vek, jej matka hľadala radu u odborníkov, ktorí jej povedali, že dcéra je "retardovaná", čo bol vtedajší obvyklý termín pre mentálne postihnutie. Kennedyovci sa zo všetkých síl snažili zakryť jej stav, ale počas dospievania, to bolo čoraz ťažšie. Vo veku 11 rokov poslali otec Jospeh a matka Rose svoju dcérku do prvej zo série internátnych škôl pre deti so špeciálnymi potrebami.
Odtiaľ písala otcovi srdcervúce listy, v ktorom mu ďakovala za návštevu a prosila ho, aby chodil častejšie, pretože sa inak cíti veľmi osamelá. Keď mala Rosemary 19 rokov, jej otca vymenovali za veľvyslanca USA vo Veľkej Británii. Veľký klan Kennedyovcov sa presunul do Londýna a Rosemary v miestnej kláštornej škole začala priberať na váhe, čo sa jej prísnemu otcovi vôbec nepáčilo.
Po prekročení dvadsiatky vyzerala Rosemary ako atraktívna, sexuálne príťažlivá mladá žena, čo rodičom robilo ďalšie vrásky na tvári. Joseph Kennedy zaneprázdnený budovaním svojej kariéry a politickej kariéry svojich synov, sa obával, že by jeho neovládateľná dcéra mohla spôsobiť poškvrnu na ich priezvisku, keby náhodou zostala tehotná.
V snahe udržať ju na uzde predostrel Kennedy svojej manželke plán experimentálnej operácie mozgu, známej ako lobotómia. Ich dcéra Kathleen, ktorá si na žiadosť matky kontroverzný zákrok pozerala, dospela k záveru, že to nie je nič, čo by mohli chcieť pre Rosemary. Despotický patriarcha ale ignoroval radu svojej dcéry a bez ďalšej konzultácie s kýmkoľvek operáciu schválil.
Výsledok bol podľa jedného z príbuzných zničujúci. Rosemary nedokázala hovoriť, došlo k poškodeniu pohyblivosti a na zvyšok svojho života prišla o nezávislosť. Vinou poznačený otec ju navyše odmietol navštíviť a jeho žena Rose neskôr tvrdila, že ju manžel držal v nevedomosti o dcérinej lobotómii dlhých 20 rokov.
Po smrti Josepha Kennedyho v roku 1961, ktorého skolila mŕtvica, jeho manželka cestovala do Wisconsinu navštíviť svoju dcéru prvýkrát od operácie. Pri pohľade na svoju matku sa Rosemary sprevádzaná dvoma mníškami dala do behu, vrhla sa na staršiu ženu, bila ju do hrude a kričala na ňu.
Jej súrodenci zrejme nevedel nič o jej skutočnom osude. Niektorí verili, že túžila po súkromí, preto sa presťahovala do Midwestu, kde pracovala ako učiteľka v škole pre postihnuté deti. Jej situácia sa výrazne zlepšila v roku 1970, keď ju príbuzní začali pozývať s sebe domov na krátke návštevy. Jej rečové schopnosti boli obmedzené, ale tešili ju prechádzky, plávanie a hranie kariet.
Rose a Jospeh Kennedyovci mali deväť detí. Najslávnejším z nich je John Fitzgerald Kennedy, prezident USA v rokoch 1961-63, na ktorého bol spáchaný atentát. Ani jeho súrodenci si však neviedli zle, či už v oblasti politiky, filmu, práva a diplomacie. Rosemary, ktorá sa narodila ako tretia v poradí, však toľko šťastia nemala.
Zomrela prirodzenou smrťou v januári 2005, vo veku 86 rokov v katolíckej inštitúcii pre osoby so zdravotným postihnutím v Jeffersone, v štáte Wisconsin, ktorý bol jej domovom viac ako päť desaťročí.
