TUAL - Napriek všetkej snahe, na svete ešte stále existuje otroctvo, napríklad aj v takej chudobnej krajine, akou je Mjanmarsko, teda bývalá Barma. Myint Naing sa však rozhodol, že radšej obetuje svoj život, aby sa mohol ešte aspoň na chvíľu stať slobodným a navštíviť svoju matku. Podobné osudy prežíva aj ďalších asi osemsto mužov. Myint sa to ale rozhodol zmeniť.
Keď sa Myint naposledy pokúsil presvedčiť kapitána rybárskej lode, na ktorej už osem rokov slúži, aby ho prepustil na slobodu, kapitán ho dal na tri dni spútať bez jedla a bez vody. Ak by sa pokúsil ujsť, kapitán by ho dal zabiť. Myint sa bál, že keby rovnako, ako stovky bezmenných mužov pred ním, skončil niekde v hlbinách, jeho matka by nikdy ani len nezistila, čo sa s ním stalo.
Na ryby bohaté thajské vody takto zamestnávajú približne 200-tisíc migrujúcich pracovníkov, mnohí z nich boli unesení alebo predaní do otroctva. Plody tejto otrockej práce pritom konzumujú Američania, Japonci, ale aj Európania. Otroci pochádzajú z tých najmenej rozvinutých ázijských krajín, akými sú okrem Mjanmarska aj Kambodža, Laos či samotné Thrajsko. Situáciu v týchto štátoch však civilizovaný svet rád ignoruje.
Klamstvá a krutosť
V roku 1993 Myintovu rodnú dedinu navštívil dohadzovač, ktorý vtedy ešte 18-ročnému mladíkovi sľuboval prácu. Rodina bola bez peňazí a aj keď Myintova matka nechcela chlapca bez skúseností pustiť z domu, nakoniec podvolila. Čo však Myintovu myseľ trápilo najviac, to bol pocit, že sa s matkou nerozlúčil. Keď totiž regrúti prišli po chlapcov z dediny, jeho matka akurát nebola doma.
Keď prvýkrát vstúpil na loď, kapitán ich neoslovil práve prívetivo: „Vy, Barmčania, už nikdy nepôjdete domov. Boli ste predaní a nikto vás už nikdy nepríde zachrániť.“ A tak začal Myintov útrpný život, ťažká práca na rybárskej lodi, a to za trošku ryže a polozhnité ryby, ktoré sa nepodarilo predať. Ak sa nedarilo, pracovali aj 24 hodín denne. Vtedy nemohli ísť ani do prístavu, tak pili skondenzovanú prevarenú slanú vodu. Lieky rozhodne nedostávali, ak ochoreli, proste ich hodili cez palubu.
V lepších časoch dostal Myint 10 dolárov na mesiac. Po troch rokoch požiadal o uvoľnenie prvýkrát. Kapitán ho zbil tak, až mal prasknutú lebku. A tak roky plynuli, až sa mu konečne podarilo utiecť. Prichýlila ho indonézska rodina, pri ktorej sa dal dokopy. Päť rokov pracoval u nich na farme, no na domov nevedel zabudnúť. V roku 2001 o jeho túžbe počul iný kapitán na lodi a rozhodol sa vziať Myinta domov. No nebolo to zadarmo. Otrocká práca opäť nemala konca kraja.
Existuje vôbec cesta domov?
Myintovi sa podarilo opäť utiecť a priplávať k brehu. Ukryl sa v džungli, na políciu ísť nemohol, dopravili by ho zase ku kapitánovi. Ak by šiel na veľvyslanectvo, označili by ho za nelegálneho migranta. Jediné šťastie bolo, keď sa dozvedel, že na ostrove Dobo býva malá skupina bývalých barmských otrokov, ktorá si pestuje zeleninu a na nej prežíva. Tak sa tam vydal, vďaka čomu sa mu konečne otvorila cesta domov.
Po 22 rokoch v Indonézii mu cestu domov konečne ponúkol niekto, kto ho nechcel vykorisťovať – reportéri tlačovej agentúry Associated Press, ktorí v krajine písali práve o otroctve. Myint má teraz 40, veľmi dobre si uvedomoval, že jeho sestra už bude dospelá žena. Bál sa zároveň, že svoju matku už nespozná. Keď však kráčal po rodnej dedine, spoznal ju okamžite. Slzy, objatia, nespútaná radosť, tak nejako vyzeralo ich stretnutie. Sestra svojimi slovami presne vyjadrila rodinnú tragédiu: „My nepotrebujeme peniaze! My potrebujeme rodinu!“
