Piková sedma

Jeho detstvo v náručí mladšieho brata – bol mu otcom i matkou – náhle preruší nezmyselná smrť… Aj sám bez brata si vybuduje kariéru a slušné postavenie, ale smrteľná choroba ho privedie späť do rodného mesta, aby dokončil to, čo si zaumienil kedysi dávno.

Prichádza k nezmyselným vraždám, ktoré však nejako navzájom súvisia – pri zavraždených zanechá páchateľ pikovú sedmu. Prípadu sa ujíma detektív Jablonský, ktorému spočiatku unikajú súvislosti, ale pátraním v minulosti obetí tuší, že ich kedysi spájala tupá neonacistická ideológia… zaujímavý prípad so zaujímavou modernou zápletkou, typickou pre Slovensko s rómskou menšinou...

Autorka napísala výbornú detektívku, v ktorej sa prelína viacero pohľadov – vraha, detektíva a jeho syna – ktoré vyskadajú obraz dnešného moderného sveta v jeho protirečeniach, ktoré Bartková nervne aj príťažlivo vykresľuje.

Úryvok knihy Piková sedma:

1.

Je jesenné ráno, slnečné lúče dopadajú cez farebné listy stromu pred domom, cez záclonu s bodkovaným vzorom, až na tvár jeho pána. V takomto čase cítiť v dome vôňu kávy a dym z rannej cigarety. Teraz všade cítiť čudný zápach. Pán mu už dlho nedal granule, ani nič iné. Aj voda v miske sa mu už dávno minula. Ťahá ho za nevládnu ruku, trhá košeľou, nohavicami, pokúša sa odtiahnuť ho o kus ďalej, no márne. Striedavo ťahá a breše. Olizuje mu tvár, trhá, breše, nič nepomáha. Jeho pán leží na zemi, má prázdny pohľad, nehýbe sa, nereaguje. Cíti niečo nedobré. Vyšpinil sa pred dverami, na ktoré predtým húževnato, no márne škriabal. Pobehuje sem a tam, z kuchyne do chodby, aj do obývačky, kam ho pán inak púšťa len málo, potom zase naspäť, aby sa o to pokúsil znova. Prebrať ho alebo privolať nejakú pomoc.

* * *

Chcel zanadávať, ale zarazil sa. Keď sa pozrel na svojich kolegov a na celú situáciu, zdalo sa mu to nevhodné. Aj keď v duchu nadáva už od rána. Vlastne v poslednom čase sa mu v mysli nijaké iné slová neobjavujú tak často ako nadávky. Inšpektor Jablonský zase dostal prípad, kde nie je jasné takmer nič. Dom v okrajovej časti mesta, susedných domov napočítal šesť, asi o kilometer je už len hustý les. Stojí nad mužom, ležiacim na boku medzi stolom a kuchynskou linkou. Suseda, ktorá privolala políciu, pretože muž jej už dva dni neotváral a jeho pes vo vnútri štekal ostošesť, tvrdí, že bol bezproblémový, milý, a netuší, kto by ho mohol zabiť. Ako inak. Že ho niekto zabil, je jednou z mála vecí, ktorá je jasná, pretože rana na hlave mu zdeformovala lebku. Zostala po nej malá priehlbina a veľký hematóm. Ale ani stopy po krvi. Našťastie. Na mláky zaschnutej či čerstvej krvi si už zvykol, ale stále na ne nerád pozerá. Tak to už bude vždy. Telo značne cítiť, čo tiež nie je príjemné. Lekár predpokladá, že tu môže ležať zo dva tri dni. Zobrali odtlačky z dverí, z okna, z pohárov na kuchynskej linke… staví sa, že budú patriť iba obeti. Všetko vyfotografovali, zaistili jeho telefón, ktorý sa medzičasom vybil, a telo už čaká zabalené v čier­nom igelite, aby ho previezli na patológiu. Od susedy vedia, že mŕtvy muž má päťdesiatdeväť rokov, žije sám, rodinu vraj nemá. Na to by sa však veľmi nespoliehal, pretože v takýchto prípadoch sa zvykne ukázať, že obeť má nejakého vzdialeného príbuzného, ktorý sa časom prihlási s nádejou, že niečo zdedí. Vek a meno, Samuel Lichý, sa potvrdili aj z dokladov, ktoré našli v jeho bunde zavesenej na vešiaku v chodbe. V interiéri nevidieť známky zápasu ani vlámania. Kuchyňa prevažne zo svetlého dreva je vo vidieckom štýle, ale už vynovená, obývačke v zemitých farbách kraľuje plastový televízor pred modernou sivou sedačkou, spálňa je neutrálna, obyčajná, manželská posteľ, vstavaná skriňa, nočný stolík… nič výnimočné, všade je čisto, o svoj príbytok sa staral. Nijaké zhodené stoličky, rozhádzané a rozsypané veci, ani vybrakované šuplíky a skrine. Suseda tiež potvrdila, že tu asi nič nechýba. Lúpežné prepadnutie to teda nebolo. Ten, kto ho zabil, sem musel vniknúť nenásilne, takže Samuel buď nezatvoril dvere a vrah ho prekvapil, alebo vraha poznal a pustil ho sám. A išlo mu iba o to, aby ho zabil. Vražedná zbraň sa, samozrejme, nenašla. Možno budú múdrejší, keď zapnú jeho mobil, preveria posledné volané čísla, posledné napísané esemesky… No možno aj nie. Ak sa nenájdu nejaké odtlačky, ktoré už majú v databáze, alebo ak nezistia, s kým mal nejaký konflikt, skrátka aspoň niečo podozrivé, nemajú sa čoho chytiť. Peter Jablonský neznáša nekonfliktných, milých a mŕtvych ľudí.

Z okolitých domov sa už začínajú schádzať susedia. Aspoň mu uľahčujú prácu, pretože ich musí aj tak jedného po druhom vypočuť, či nezaregistrovali niečo podozrivé. Za policajnou páskou sa tlačia piati ľudia, tri ženy a dvaja muži, jeden pár zavesený do seba. Keď kráčal k nim, všetci nahodili takmer rovnaký výraz, aký videl už najmenej stokrát. Sčasti ustarostené, nechápavé, šokované a sčasti zvedavé tváre naňho hľadeli a on stále nevedel, či to iba hrajú, lebo si myslia, že sa taký postoj od nich očakáva, alebo sa tak naozaj cítia.

„Inšpektor Jablonský,“ povedal a vytiahol odznak. To gesto sa mu vždy zdalo trochu zbytočné, pretože sa na odznak aj tak nikto nepozrie. „Vy ste susedia?“

Postupne sa všetci ozvú: „Hej.“ „Sme susedia.“

„Čo sa stalo Samovi?“ Prvý sa ozval muž, ktorého sa za rameno držala žena.

„Žiaľ, je mŕtvy.“

„To už vieme. Ale čo sa mu stalo?“

„To zatiaľ nemôžeme povedať s istotou, ale zdá sa, že bol zavraždený.“

„Čo?!“ Ozvalo sa takmer zborovo. Žena naľavo si už predtým zakrývala ústa rukou, no zdvihla k nim aj tú druhú. „To nemôže byť pravda. Kto by ho zabil?“

„To sa snažíme zistiť. Nevšimli ste si v poslednom čase niečo podozrivé?“

Najprv vyzerali, že sa snažia loviť v pamäti, potom sa pozerali jeden na druhého, aby napokon svorne povedali, že nie. Nevideli, nepočuli. Pretože vedel, že z nich teraz nič nedostane, a pravdepodobne ani inokedy, rozhodol sa, že sa ešte vráti do domu prezrieť povalu, ktorá často prezrádza o človeku viac ako priestor, ktorý bežne obýva.

„Dám vám svoje číslo. Ak si na niečo spomeniete, dajte mi vedieť. Hocikedy. Aj o polnoci.“ Rozdá im kartičky so svojím menom a číslom, ktoré si dal vyrobiť na vlastné náklady. Uľahčuje to prácu. Už dávno prosil šéfa o vizitky, no ten o tom nechcel ani počuť. Vraj ako by ich oddelenie dopadlo, keby také veci chceli všetci?! Už dlho nemajú ani na opravu záchodov! Teraz teda rozdáva jednoduché biele kartičky, ktoré si sám navrhol vo fotošope a dal vytlačiť na tvrdom papieri za niekoľko centov.

Jediný otvor na povalu je v strope na chodbe za kuchyňou. Vedie k nemu úzky skladací rebrík, ktorý rozložil, neistým krokom po ňom vystúpil, zaprel sa do drevených dvierok a odklopil ich. Nahliadne dnu, hlavu mu zahalí tma a jemná zatuchlina. Takéto priestory odmalička neznáša. Vlastne sa tmy trochu bojí. Nikdy to nikomu nepovedal, veď by sa mu smiali – hlavný vyšetrovateľ, a bojí sa tmy! Nikomu to na nos vešať nebude.

Keď mal asi sedem rokov, strávil na podobnom mieste takmer celý deň. To všetko kvôli jeho sprostému bratrancovi, ktorého doteraz považuje za idiota. Všetci boli na návšteve u akýchsi známych v obrovskom starom dome, pripomínajúcom kaštieľ. Obrovské priestory zívajúce prázdnotou vždy vábili malých chlapcov k husárskym kúskom. Marek, jeho hyperaktívny bratranec, rýchlo našiel schody na povalu, ktorú tvoril veľký priestor plný prachu, pavučín, starých harabúrd, drevených dosiek a trámov. Vo dverách bol kľúč, čo Marek hneď využil, a zamkol ho tam. Mohol búchať na dvere koľko chcel, nik ho nepočul. Celú miestnosť osvetľovali iba dve malé stropné okná, pokúšal sa nahmatať zapínač svetla kdesi na stene, ale nikde nič nenašiel. Všetky tie haraburdy hádzali čudné tiene, vyvolávali v ňom neistotu, strach, že spoza nich niekto alebo niečo vybehne a ublíži mu. Pamätá si, že ho každé ťuknutie, šuchot či zaškrípanie drevenej dosky pod nohami vystrašilo takmer na smrť. Slabé zvuky odkiaľsi z diaľky, ktoré ani nedokázal definovať, samovoľné pohyby všetkých tých rokmi nahromadených vecí, možno myši, možno vtáky hopsajúce po streche… Vo svojom živote už videl rozsekané mŕtvoly ľudí, oddelené hlavy, nafúknuté sivomodré telá po vytiahnutí z vody, telá po týždňoch rozkladu, krvavé jatky, červy lezúce z úst či z nosa obetí, v hlave sa mu doteraz ozýva nárek pozostalých píliaci uši, ale to vymknutie na povale v detstve považuje za najhorší zážitok svojho života. Nakoniec sa krčil v kúte celé hodiny, bol už takmer presvedčený, že tam zahynie, keď sa otvorili dvere a uslzená mama ho odtiaľ zobrala. Marek za to vtedy poriadne schytal, pretože povedal, že kamsi odbehol, že netuší, kde je. Po hodinách hľadania a vykrikovania jeho mena po záhrade a okolí a po rozhodnutí otca zavolať políciu, sa Marek priznal. Od toho dňa sa ich cesty rozišli.

Vyšiel na povalu, ktorú osvetľuje iba jedno stropné okno, rozsvieti svetlo, ktoré najprv zabliká, a potom osvieti kopu harabúrd. To sa dalo predpokladať. Nový nábytok dole nahradil starý nábytok, ktorý je tu. Všetok. Sedačka a kreslá, stôl, skrine… dokonca umývadlo a kúpeľňová skrinka so zrkadlom. Pozrel sa do zaprášeného zrkadla a uvidel svoj obraz, s ktorým je čoraz nespokojnejší. Kedysi čierne vlasy pomerne rýchlo striedajú šediny, predtým jasný pohľad je čoraz unavenejší, a ani nevie, kedy sa mu pod očami objavili tmavé kruhy, ktoré predtým nemal. Zišla by sa mu dovolenka.

Jemne sa prehrabe vo veciach, zasvieti baterkou do tmavých kútov, či tam náhodou nezazrie náznak niečoho nezvyčajného, ale nič také tam nevidí. Aj tak to tu dá vyfotiť. Zíde dole, ešte raz prezrie spálňu, budík na nočnom stolíku ukazuje 13.37, mal by už ísť na stanicu spísať zápisnicu. Vráti sa do kuchyne, zrak mu spadne na nedojedený sendvič – dva krajce chleba, z prostriedku trčí syr, šunka a akási zelenina. Uvedomí si, že je dosť hladný. Poberie sa na odchod, keď vtom z diaľky zbadá pod tanierom čosi zastrčené. Najprv si myslí, že je to smeť, kus chleba alebo syra, ale niečo ho nabáda, aby sa na to lepšie pozrel. Odsunie tanier, pod ktorým leží karta. V kartách sa veľmi nevyzná, ale marí sa mu, že karta, na ktorú práve pozerá, je piková sedma.

* * *

- reklamná správa -