BRATISLAVA – Asi pred 11 miliónmi rokov sa časť územia našej krajiny nachádzala pod vodou. Zaplavovalo ju veľké slané jazero ako pamiatka na obrovské prehistorické more. Trvalo tisíce rokov, kým sa voda v ňom zmenila na sladkú a ďalšie tisíce rokov, kým zaniklo úplne. Dôkazy, ktoré vedcom vyrážajú dych, sa však vynárajú na povrch v podobe unikátnych fosílií dodnes.
„Počas skorého oligocénu, teda asi pred 32 miliónmi rokov, došlo v oblasti Európy dôsledkom pohybu afrického kontinentu smerom na sever k vzniku dvoch navzájom oddelených morí, ktoré vytvorili dva veľké celky morských paniev,“ hovorí geológ a paleontológ Matúš Hyžný z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. More na juhu podľa jeho ďalších slov možno označiť za predchodcu dnešného Stredozemného mora, zatiaľ čo more na severe označujeme termínom Paratetýda. „Paratetýdne more sa tiahlo od Švajčiarska cez celú strednú Európu až po oblasť dnešného Kaspického mora, ktoré je posledným zvyškom niekdajšej slávy Paratetýdy,“ pokračuje slovenský vedec.
Paratetýda zalievala okraje kontinentov a výrazne sa líšila od oceánov, ktorých dná tvorí ťažká oceánska kôra. Morské spojenia medzi Stredozemným morom a Paratetýdou umožňovali vzájomnú výmenu morských organizmov, predovšetkým v smere do Paratetýdy. Ďalšie spojenia existovali medzi tzv. Centrálnou a Východnou Paratetýdou. „Zatiaľ čo z Centrálnej Paretetýdy dodnes neostalo nič, posledné zvyšky Východnej Paratetýdy predstavujú Čierne a Kaspické more,“ prízvukuje.
Počas neskorého miocénu, asi pred 11 miliónmi rokov, došlo k úplnej izolácii Centrálnej Paratetýdy, ktorá pokrývala aj územie Slovenska, od ostatných morských paniev. Po niekdajšom mori ostalo iba veľké slané jazero, do ktorého ústilo veľa riek, takže voda sa v ňom postupne zmenila na sladkú. Vtedy už hovoríme o Panónskom jazere, ktorého rozsah sa postupne zmenšoval, až úplne zaniklo.
Ráčiky zo Záhoria ako dôkaz
„Svedkami Paratetýdneho mora a Panónskeho jazera sú dnes u nás všetky nížiny a kotliny v južných častiach Slovenska, ktoré odhaľujú sedimenty s fosíliami dávno vyhynutých organizmov. Keďže množstvo morských organizmov neprežije vo vode s nižším obsahom soli, typické morské živočíchy postupne vyhynuli,“ vysvetľuje Hyžný. Niektoré sa však dokázali prispôsobiť na nové prostredie a medzi nimi boli aj ráčiky z čeľade Callianassidae, na ktorých nory v sedimentoch slovenský výskumný tím nedávno narazil. „Tieto živočíchy dnes obývajú predovšetkým prímorské prostredia a sú schopné znášať aj výkyvy slanosti vody. Žijú tiež v oblasti ústí riek, kde sa obsah vody často dramaticky mení aj počas dňa kombináciou vplyvu prílivu a odlivu a prísunu sladkej vody z vnútrozemia,“ uviedol.
„Prítomnosť ráčikov dokladujú aj výliatky a nálezy staré 10 miliónov rokov, ktoré sme našli neďaleko obce Gbely na Záhorí. Dnes už callianassidné ráčiky v jazerách nenájdeme a dokonca nie sú prítomné ani v Kaspickom mori. V Panónskom jazere sa im však darilo, aj keď zjavne nie dlho. Voda sa postupne zmenila na sladkú, čo znamenalo ich zánik,“ ozrejmil Hyžný.
Callianassidné ráčiky sú typické svojou neúnavnou hrabavou činnosťou, hovorí vedec. Žijú v ohromných systémoch tunelov a chodbičiek, ktoré môžu siahať až do hĺbky vyše dvoch metrov. „Prakticky celý život prežijú vnútri svojho kráľovstva, takže ich je možné zhliadnuť iba málokedy. Výhraby objavené v tehelni neďaleko Gbelov majú zložitý tvar chodieb s poschodovitou štruktúrou, komôrky a skrutkovité tvary. Sú natoľko unikátne, že umožnili vytýčenie nového rodu a druhu fosílnych stôp,“ dodal úspešný objaviteľ s tým, že meno Egbellichnus jordidegiberti odkazuje na miesto nálezu stopy (Egbell = Gbely), pričom „druhový názov pripomína pamiatku nášho nedávno zosnulého kolegu zo Španielska Jordi de Giberta.“
