LONDÝN - Medzinárodná ľudsko-právna organizácia Amnesty International upozornila na to, že mnohým rómskym deťom je upierané ich základné právo na vzdelanie, ktoré sa im nedostáva. Často sú obeťou šikanovania a sú nútené navštevovať školy pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím.
Diskriminácia, ktorú dáva do pozornosti Amnesty International, sa týka rómskych detí v českých školách. Zástupcovia organizácie zverejnili rozhovory s rómskou matkou a dvomi deťmi, ktoré segregáciu a diskrimináciu zažili na vlastnej koži.
Hovorili jej „Čierne ústa“
„Ja a moja malá sestra Jana sme boli jedny z mála rómskych detí na našej škole. Myslel som si, že je to dobrá škola, ale ostatné deti nás šikanovali, najmä Janu,“ zdôveril sa so svojím príbehom Karol. „Prezývali ju Čierne ústa, hovorili jej, že nič nevie, že vyzerá nechutne a tak podobne,“ opisuje 15-ročný mladík. Jedného dňa jej ukryli topánky a jej starší brat ju musel odniesť domov na chrbte, pretože vonku nasnežilo.
„Jana sa bála chodiť do školy. Mama nám vždy urobila raňajky a vzala nás do školy, ale Jana začala plakať a mala hysterické záchvaty. Tiež by som bol plakal. Každý deň to bolo rovnaké,“ povedal rómsky chlapec. Keď už bola situácia neúnosná, zašli za riaditeľkou školy, ale tá ich nepočúvala. Preto sa starší brat rozhodol konať sám, aby vybojoval aspoň zrnko spravodlivosti. Za to, že sa nebál reagovať, mu však vynadali ako vinníkovi.
Nasledovali problémy, na ktoré obe deti nerady spomínajú. Zo školy začali nosiť stále horšie známky a učitelia ich osočovali. Hovorili, že sú špinaví a smrdia. Napokon obaja prestali chodiť do školy a sociálni pracovníci ich vzali preč od rodičov do detského domova, kde sú doteraz.
Robili z nás idiotov
„Som zo Slovenska. V škole som hrával futbal a vyhral veľa trofejí. Sníval som o tom, že raz budem futbalista,“ spomína si 15-ročný Andrej. Potom sa však s rodinou presťahovali do Česka a musel nastúpiť do českej základnej školy, v ktorej všetky deti hovorili iným jazykom. Jeho prvé problémy sa týkali reči, pretože ostatným jednoducho nerozumel. Na základe toho ho poslali k školskému psychológovi na obrázkové testy, kde sa cítil ako idiot napriek tomu, že s nimi nemal problémy. Jeho ďalší osud je spojený s „praktickou“ školou , kde boli všetci jeho priatelia. „Najmenej polovica žiakov v triede sú Rómovia,“ vysvetľuje Andrej, ktorého zarmútilo, že ide o školu pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím. „Robia tam z nás idiotov. Učia nás pomalšie a nemyslím si, že by som odtiaľ mohol ísť na nejakú dobrú strednú školu,“ uzavrel.
Škola odmieta prijímať rómske deti
Posledným z príbehov je skúsenosť Eleny, matky dvoch rómskych chlapcov, Pavla a Františka, ktorých chcela umiestniť do klasickej základnej školy. V neďalekej škole ich však, na jej prekvapenie, odmietli prijať: „Povedali, že nechcú prijímať rómske deti,“
Odmietli ich s tým, že majú v rukách dokumenty, ktoré dokazujú, že František je mentálne postihnutý. „Samozrejme, že nie je. Zároveň povedali, že pre Pavla nemajú priestor,“ sťažuje sa matka. Pavla napokon prijali v škole na druhom konci mesta a Františka umiestnili do špeciálnej školy v rovnakej časti. „Tam však obaja dochádzajú autobusom 40 minút,“ dodala Elena, ktorú každodenné cestovanie synov do školy stojí veľa peňazí navyše. Ako sa znevažujúco vyjadril zástupca riaditeľa školy: „Všetko, čo sa chlapec musí do života naučiť je to, ako zrátať peniaze, aby mohol zaplatiť v obchode.“
