BRATISLAVA - Sme v studenej otvorenej vojne s Ruskom. Vladimir Putin je ruský cár a plukovník KGB, ktorý územie nestráca, ale získava. Ide mu predovšetkým o obnovenie slávy a moci ruského impéria. Ukrajinu treba vyzbrojiť ťažkými zbraňami, aby sa mohla brániť, pričom kritici NATO sa veľmi mýlia porovnávaním invázie USA do Iraku s inváziou Ruska na Krym. Toto všetko tvrdí v rozhovore pre Topky slovenský politický expert, bývalý poradca českého premiéra a riaditeľ Občianskeho inštitútu v Prahe Roman Joch.
Sme v otvorenej vojne s Ruskom?
Sme v otvorenej studenej vojne s Ruskom; Ukrajina je vo vojne horúcej. Rusko začalo proti nám ideologickú a psychologickú ofenzívu, teda začalo proti nám novú studenú vojnu.
Aké je riešenie konfliktu na Ukrajine, máme k dispozícii aj iné nástroje ako sankcie?
Samozrejme, tým riešením je dodať Ukrajine ťažké, účinné zbrane, ale pre to nie je ochota. Takže za tejto situácie sú to sankcie voči Rusku a posilnenie našej vlastnej obranyschopnosti.
EÚ je politicky slabá, USA pod vedením Obamu rezignujú na Európu, kto sa má postaviť Rusku?
Všetky krajiny v strednej a východnej Európe by mali posilniť svoju obranu; našim prirodzeným stredoeurópskym lídrom je Poľsko.
Prečo sa Putin teší takej veľkej podpore u domáceho obyvateľstva?
Pretože je to cár, ktorý územie ríše nestráca, ale pridáva k nej nové. To krátkodobo funguje. Ak dlhodobo cena za to bude strata životnej úrovne Rusov, prípadne smrť mnohých ruských vojakov na Ukrajine, Putin popularitu stratí.
Putin má prívržencov aj v strednej či západnej Európe. Aj na Slovensku či v Česku. Čo myslíte, prečo?
V podstate dva okruhy ľudí podporujú Putina: po prvé, ľudia výrazne nespokojní s vývojom a situáciou na Západe po roku 1989. A títo sa delia na ďalšie dve podskupiny – komunisti a radikálna ľavica, ktorí považujú rok 1989 za svoju životnú prehru, a morálni konzervatívni tradicionalisti, ktorí sa domnievajú, že Európa v radikálno-liberálnych postojoch popierajúcich odlišností medzi mužmi a ženami a privilegujúcich menšiny zašla príliš ďaleko (v tomto majú pravdu, len sa mýlia, že Putin je nejakým riešením). A druhou veľkou skupinou sú oportunisti, ktorí si myslia, že Putin je teraz najsilnejší a najrýchlejší kôň široko-ďaleko a chcú si na neho vsadiť. Či už tí, alebo oní, niektorí z nich sú v Európe, v niektorých jej krajinách, na najvyšších miestach, ako premiéri, prezidenti, ministri. To je zaujímavá situácia: sme v novej studenej vojne a časť nášho vedenia je na „druhej strane“.
Obyčajným ľuďom sa môže zdať EÚ s jej politikou odcudzená a práve vtom prichádza „ochranca tradičných hodnôt“ Putin. Myslíte, že jeho priaznivci mu naleteli na hru tohto strážcu tradicionalizmu?
Presne tak, naleteli mu. Bývalému plukovníkovi KGB nejde o žiadne tradičné hodnoty, ale len o moc a slávu ruského impéria – ako aj o moc a bohatstvo jeho a jeho vládnucej skupiny, „spravodajsko-energetického komplexu“, ktorý v Rusku vládne.
Jedným zo scenárov je „zamrznutý“ konflikt na východe Ukrajiny. Čo bude s tamojšími separatistami a „samozvanými ľudovými republikami“ ich lídrami? Nemala by ich Ukrajina jednoducho vojensky vytlačiť a poraziť?
Ukrajina na to nemá silu, nedostala zo Západu dostatočné zbrane. Tie „republiky“ a ich lídri tam zostanú tak dlho, ako bude chcieť ruský režim.
Agresiu Krymu obhajuje ruská strana tým, že sa tam cítila byť ohrozená ruská menšina. Je to v skutočnosti tak? Aj etnickí Rusi na východe Ukrajiny potrebujú pomoc?
A bola skutočne ohrozená? Samotný pocit ohrozenia nestačí. Ak maďarská menšina na južnom Slovensku – či presnejšie povedané niektorí jej príslušníci - sa budú cítiť ohrození, znamená to, že maďarská armáda smie vpochodovať na južné Slovensko a obsadiť ho? Vždy, keď sú nejaké politické spory, má sa vyjednávať, potom vyjednávať a potom zase vyjednávať. Až keď všetko zlyhá a útlak je neznesiteľný, je prípustné siahnuť po zbraniach. Obyvatelia Krymu či východnej Ukrajiny s centrálnou ukrajinskou vládou nevyjednávali. Hneď siahli po zbraniach, či presnejšie povedané, to susedná mocnosť, Rusko, ich územia hneď obsadila. V skutočnosti nejde o miestny separatizmus, ale o infiltráciu ruskou profesionálnou armádou. Nejde sa o boj miestnych za právo na sebaurčenie, ale o agresiu susedného štátu. Právo na sebaurčenie je len zámienkou.
Obhajcov Ruska do vypuknutia konfliktu na Ukrajine nebolo príliš počuť. Väčšinou sa skrývali za euroskepticizmus (Čarnogurský, Klaus). Dnes však odhodili masky a otvorene podporujú Rusko. Čo si o tom myslíte?
Čiastočne som to už naznačil. Cynik by povedal, že boli reaktivovaní (celú dobu pracovali pre Rusov a teraz dostali príkaz tak činiť otvorene). Cynik môže i nemusí mať v tomto pravdu. Či už tak či onak, faktom je, že ruskú pozíciu podporujú. Takže neostáva nám, ktorí v ruskej gubernii žiť nechceme, než aby sme ich propagande čelili na ideovej a politickej úrovni.
Ľavičiari kritizujú Západ, ktorý vinia z ukrajinskej krízy. Podľa nich Rusko vytláčal a nebral ho ako partnera. NATO je tiež podľa nich expanzívne. Súhlasíte s ich pohľadom?
Nie, nesúhlasím. Sovietsky zväz bol koloniálnym impériom - a ľavičiari, ktorí sú proti kolonializmu, by predovšetkým mali chápať a vítať rozpad tejto koloniálnej ríše. Neišlo sa o „vytlačovanie“ Ruska, ale o rozpad ZSSR a získanie slobody a nezávislosti bývalých kolónií. A mnohé z tých bývalých kolónií dobrovoľne vstúpili do NATO. Nikto ich – nás – nenútil. To je rozdiel medzi NATO a bývalou Varšavskou zmluvou: do NATO sa vstupuje ťažko (musia Vás prijať ostatní), ale vystupuje sa z neho ľahko – vystúpiť môžete, kedy chcete. Do Varšavskej zmluvy sme sa dostávali ľahko (prikázali nám to), ale vystupovalo sa z nej ťažko – až keď nám to dovolili.
Ako bojovať proti masívnej ruskej propagande, keď ju šíria aj oficiálni predstavitelia Putinovej vlády?
Poukazovaním na to, že to propaganda je, ukazovaním hlúpostí, nezmyslov a nekonzistencií v nej, overovaním si zdrojov a zdôrazňovaním, že jej pôvodcom nie sú nezávislé médiá, ale len ruský štát. Veľmi pekný pohľad do zákulisia ruskej propagandy zverejnil Peter Pomerantsev.
Odporcovia zahraničnej politiky USA upozorňujú, že práve svojimi inváziami do Iraku a Afganistanu, uvoľnili cestu Rusku na Krym. Je to pravda?
Nie je. Tie veci spolu vôbec nesúvisia. Invázia do Afganistanu sa uskutočnila s explicitným ruským súhlasom a s jeho aktívnou vojenskou spoluprácou; invázia do Iraku bez ruského súhlasu a spolupráce, ale s implicitnou ruskou toleranciou. Navyše obsadenie Krymu prišlo dvanásť a pol roku po invázii do Afganistanu a jedenásť rokov po invázii do Iraku. Oveľa viac obsadenie Krymu súvisí s ruskou agresiou proti Gruzínsku v lete 2008. Cár Putin sa rozhodol rozširovať svoje impérium.
Bola správna americká invázia do Iraku?
O tom sa bude diskutovať ešte dlho a názory budú rozdielne. Ja si myslím, že za danej situácie bola, avšak po invázii Američania urobili v Iraku neskutočné množstvo chýb.
Konzervatívci kritizujú EÚ a jej centralizmus, dirigizmus a presadzovanie rovnostárstva. Mnohí ľudia to ani nepostrehnú. Hovorí sa tiež o salámovej metóde, ktorou EÚ nivelizuje všetko. Je to hrozba?
Je to postupná hrozba našim slobodám, ale predovšetkým je to veľmi hlúpa politika súčasných (západo-)európskych ľavicovo-liberálnych politických a intelektuálnych elít.
Vo svojich príspevkoch často spomínate hrozbu ľavicového liberalizmu. Čo je to vlastne a prečo je to hrozba?
Ľavicový liberalizmus je kombinácia socialistických postojov v ekonomike (vrátane presadzovania štedrého sociálneho štátu) a radikálne liberálnych postojov v otázkach morálnych a kultúrnych. Zároveň je extrémne puritánsky a politicky korektný, keď ide o rôznosť názorov na rasové či sexuálne menšiny. V tomto je výrazne netolerantný a má tendenciu každý názor, ktorý je mu len 5 cm vzdialený, hneď označovať za – a kričať - „fašizmus!“
Libertariáni (pravicoví klasickí liberáli) sú aspoň konzistentní: chcú malý štát, politickú i ekonomickú slobodu, ako aj slobodu všetkých možných životných či sexuálnych štýlov. Keď si však niekto svojím životným štýlom zničí život, libertariáni sú proti tomu, aby mu štát pomáhal. Sú za maximálnu osobnú slobodu, ale aj za maximálnu osobnú zodpovednosť za svoj život. Tento postoj je však pre väčšinu ľudí príliš tvrdý - chcú, aby sa štát o nich postaral. Preto konzervatívci radšej podporujú vedľa politickej a ekonomickej slobody aj zodpovednosť v morálnych otázkach: len ľudia, ktorí sa snažia v živote činiť morálne zodpovedné voľby, môžu byť na štáte nezávislí – a teda slobodná spoločnosť bude zachovaná. Ľavicoví liberáli však štátny zaopatrovací sociálny štát podporujú, aby sa o ľudí staral, a zároveň obhajujú aj tzv. alternatívne životné či sexuálne štýly. Ich dôsledkom je však skôr či neskôr závislosť na štáte. Inými slovami, ľavicový liberalizmus svojou obhajobou a podporou morálneho libertínstva dláždi cestu k rozsiahlemu zaopatrovaciemu štátu, závislosti ľudí na ňom a teda dlhodobo ku strate slobody.
Navyše je netolerantný: vedie džihád proti tabaku, v Česku presadzuje zákon, že pivo musí byť v reštaurácii či krčme drahšie než nealko, a ak poviete pár vtipov o Cigáňoch či homosexuáloch, považujú vás za ekvivalent gestapa. Oproti tradičnej židovskej a kresťanskej morálke je libertínsky, ale v morálnych otázkach, na ktorých mu záleží (ochrana a privilégiá obľúbených sexuálnych či rasových menšín) je extrémne moralistický, netolerantný, puritánsky a inkvizičný.
Okrem toho sa pokúša o štátnu rekonštrukciou spoločnosti: vychádza z dogmy (predsudku), že medzi mužmi a ženami nie sú žiadne objektívne, prirodzené rozdiely, a teda že vraj rovnosť mužov a žien má znamenať rovnosť, rovnakosť ich zastúpenia na všetkých pozíciách v spoločnosti: akákoľvek nerovnosť zastúpenia je považovaná za dôkaz diskriminácie. Predstava, že ženy ako celok môžu mať trochu odlišné životné preferencie či inklinácie než muži ako celok, ktoré spôsobujú, že rovné, rovnaké zastúpenie mužov a žien na niektorých pozíciách nie je, je mu nepochopiteľná. V tomto svojom rovnostárskom zápale chce ľuďom diktovať, ako sa majú chovať vo svojom súkromí, napr. v rodine. Celá inštitúcia rodiny (s mužom - otcom, ženou – matkou, deťmi) je mu nedôveryhodná – najradšej by ju nahradil individuálnymi, atomizovanými jedincami A, B, C, D, E..., nad ktorými sa týči štát ako pastier ľudí – teliat.
Preto je po páde nacizmu a komunizmu ľavicový liberalizmus spolu s islamizmom najväčším nepriateľom ľudskej slobody v súčasnej Európe. Zatiaľ čo islamizmus je ako Ebola: zabíja rýchlo, kruto, efektívne; ľavicový liberalizmus je ako HIV: podlamuje imunitu, zabíja pomaly, postupne, pozvoľne. Ale nakoniec rovnako efektívne.
Nacisti, komunisti či islamisti boli a sú hnusní, slobode otvorene nepriateľskí ľudia, preto sme ich mohli poraziť, zabiť či uväzniť. Ľavicoví liberáli sú väčšinou milí ľudia, ktorí nevedia, čo činia. Neostáva nám teda nič iného, než im odpustiť. Nevedia, čo činia. Podkopávaním osobnej zodpovednosti, morálky a hrdosti na tradičné hodnoty Západu – teda ničením imunity západnej spoločnosti – však otvárajú cestu Putinovi a islamistom.
Ak by ľavicoví liberáli uspeli, definitívny zápas o Európu by sa odohrával medzi Putinom a islamistami. Strašná predstava. Rovnako strašná, ako keby jediné dve alternatívy pre Európu boli Hitler a Stalin. Našťastie niektorí z nás si myslíme, že možné je aj niečo lepšie, niečo dôstojnejšie. Individuálna sloboda, malý štát – a aby boli udržateľné, tak aj morálna zodpovednosť. Takže najprv musíme ľavicovým liberálom ukázať v čom sa tak strašne mýlia (keď to pochopia, stanú sa neokonzervatívcami). Alebo ešte lepšie: poraziť ich a zbaviť akéhokoľvek vplyvu.
V súčasnosti máme spoločnú menu, ale nie vládu či armádu. Mala by EÚ vytvoriť jednu spoločnú vládu?
Niektoré členské krajiny EÚ, nie však zrejme všetky, niečo ako spoločnú vládu vytvoria.
Alebo by sa mala EÚ radšej federalizovať?
To sa nevylučuje; pod spoločnou vládou myslím federáciu. Niektoré krajiny ju asi vytvoria, iné nie, ale budú sa k nej môcť pripojiť v budúcnosti. Buď sa pripoja, alebo nie. Tie, ktoré sa však nepripoja, budú mať menej právomocí. Dnešný stav, keď všetky členské krajiny sú si právne rovné (fakticky nie, tie väčšie vždy mali väčší vplyv), už nebude existovať.
Eurooptimisti naznačujú, že iná cesta ako zjednotená Európa so spoločnou vládou, menou a inštitúciami ani neexistuje. Je to skutočne tak?
Nie je, to je veľmi hlúpy predsudok, ktorého opakovaním tzv. eurooptimisti európskej integrácii škodia. Nič v dejinách nie je nevyhnutné, ku všetkému existuje alternatíva, lepšia či horšia. To len Hitler si myslel, že jeho ríša bude tisícročná a komunisti si mysleli, že dejiny nutne smerujú ku komunizmu. V skutočnosti možností je veľa, a zjednotená Európa so spoločnou vládou je len jedna z nich. Ďalšou je úplný rozpad európskej integrácie. Ďalšími je čokoľvek medzi tým. Vrátane toho, že niektoré krajiny sa budú integrovať viac a iné nie (to je možnosť ,ktorú ja považujem za najpravdepodobnejšiu).
V Spojených štátoch sa blížia prezidentské voľby. Vyzerá to, že navrch majú republikáni a Obamu bude striedať práve líder z tejto strany. Zmení sa niečo ich v zahraničnej politike?
Áno. Ak budúcim prezidentom nebude Rand Paul z libertariánskeho (v zahraničnej politike do značnej miery izolacionistického) krídla Republikánskej strany, ale ktokoľvek iný, je možné očakávať zmenu v zahraničnej politike USA, pretože tak slabej a neefektívnej zahraničnej politiky, akú má Obama, by snáď žiadny iný prezident ani nebol schopný.
