GUANTÁNAMO - Príbeh väzňa, z ktorého tuhne krv v žilách! Hladovka, zima, strach, surové bitky a sexuálny teror. Toto všetko zažil väzeň Muhammad, ktorý prehovoril o neuveriteľných podmienkach v svetoznámej väznici. Podľa jeho slov ho Američania zadržali a mučili bez toho, aby udali dôvod. Prečítajte si o drsných praktikách amerických vyšetrovateľov.
Na verejnosť sa dostala nová kniha väzňa, ktorý je vyše 12 rokov držaný v Guantáname. Muhammada Saláhího vyhlásili za dôležitého zajatca, takého významného, že v jeho prípade bývalý minister obrany Donald Rumsfeld nariadil špeciálne postupy vypočúvania. Podrobili ho spánkovej deprivácii, vystavili extrémne vysokým a nízkym teplotám, vodili ho po základni so zaviazanými očami, raz ho dokonca odviezli na člne do zálivu a vyhrážali sa mu smrťou.
Úrady hodnotili väzňov v Guantáname ako „tých najhorších z najhorších“, mužov takých nebezpečných, až jeho vedenie vyhlásilo, že prví väzni, ktorých k nim dopravili v roku 2002, by najradšej „prehrýzli hydrauliku na Boeingu C-17, len aby spadol.“
Muhammed býval v malej cele, bola tam neskutočná zima. Otrasné bolo aj stravovanie. Dozorcovia striedali obdobie totálneho hladu s prepchávaním sa. Raz mu priniesli po dlhej dobe jedlo a prikázali mu jesť. „Jedz, máš na to tri minúty.“ Po minúte a pol mu jedlo zobrali. Inokedy mu prikazovali jesť až tak, že nevládal prehĺtať. Tak mu dali vypiť dvakrát sedem decilitrov vody. Neskôr mu každé dve hodiny dávali piť, aby stále chodil na toaletu. Saláhí pritom myslel na smrť ako na svoje vykúpenie.
V liste jeho obhajkyni Sylvii Royceovej dokonca zavtipkoval: „Požiadali ste ma, aby som vám napísal všetko, čo som povedal vyšetrovateľom. Zbláznili ste sa? Ako mám opísať nepretržitý výsluch, ktorý trvá už sedem rokov? Je to rovnaké, ako keby ste sa opýtali Charlieho Sheena, s koľkými ženami chodil.“
Inokedy ho prepadlo trio dozorcov so psom. Jeden ho zrazil tak silno na zem, že skončil tvárou na zemi. „Ty skur*****, hovorím ti, že skončíš.“ Druhý muž ho mlátil do hlavy a rebier. Tretí stál so psom vo dverách. Následne mu zalepili oči a vyvliekli von. Nevedel, kam ho vedú, myslel si však, že ho idú zabiť. Bol tak zbitý, že nedokázal chodiť. Bitka pokračovala ďalšie tri, či štyri hodiny, potom ho dali inému tímu. Ústa mal tak napuchnuté, že nedokázal nič povedať. Aby bol pri vedomí, dávali mu čpavok. Nasledovala cesta motorovým člnom. Po ceste mu dávali piť slanú vodu.
Pri jednom z výsluchov sa ho pýtali. „Môžete sa vyjadriť k úplne prvému obvineniu, že ste členom Talibanu alebo al-Káidy?“ Väzeň odpovedal: „S Talibanom nemám vôbec nič spoločné. Členom al-Káidy som bol v Afganistane v rokoch 1991 a 1992. Keď som odišiel z Afganistanu, prerušil som aj všetky vzťahy s al-Káidou.“
Prehovoril aj o sexuálnom mučení. „Dnes ťa naučíme skvelý americký sex. Vstaň!“ Povedala ***. „Dve dozorkyne si následne dali dole blúzky a vymýšľali oplzlosti a hrali sa s mojim pohlavým.“ Podľa jeho slov ho aj znásilnili. Prial si zomrieť, zakázali sa mu modliť. Dozorcovia ho uisťovali, že určite ho nenechajú len tak ľahko zomrieť.
Po dlhých a strašných rokoch začal prikyvovať na obvinenia vyšetrovateľov. „Povedal som im pravdu o tom, že som sa nijako neprevinil voči vašej krajine. Trvalo to do 22. mája 2003. Po mučení. Prikyvoval som im na všetky obvinenia, ktoré vymysleli vyšetrovatelia. Dokonca som sa po odporúčaniach štábneho seržanta **** slávnostne priznal k tomu, že som sa pokúsil zaútočiť na CN Tower v Toronte. Chcel som už všetko hodiť za hlavu. Je mi jedno, ako dlho budem vo väzení. Utešuje ma moja viera,“ napísal väzeň.
Spojené štáty americké Muhammada Walada Saláhího doteraz neobvinili zo žiadneho zločinu ani previnenia. Napriek tomu, že v marci 2010 prikázal federálny sudca, aby ho prepustili na slobodu, americká vláda sa proti rozhodnutiu odvolala a jeho osud ostáva stále nejasný. Za jeho úplné prepustenie bola spustená medzinárodná petícia.
Ako to celé začalo
Muhammad Walad Saláhí sa narodil 31. decembra 1970 v malej dedinke, dnes už mestečku Rosso na rieke Senegal pri južných hraniciach Mauritánie. Mal osem starších súrodencov a po ňom prišli na svet ešte ďalší traja. Celá rodina sa presťahovala do hlavného mesta Nouakchottu, keď Muhammad skončil základnú školu. Jeho otec, kočovný obchodník s ťavami, krátko na to zomrel. Ešte pred smrťou ho naučil čítať Korán. Muhammad sa ho naučil naspamäť, skôr ako dovŕšil pätnásť rokov. V škole sa dobre učil a najviac ho zaujímala matematika. V roku 1988 vyšiel v nemeckom časopise Der Spiegel článok o obľúbenom chlapcovi s vášňou pre futbal, hlavne pre nemecký národný tím. Táto vášeň ho priviedla k tomu, aby požiadal Spoločnosť Carla Duisburga o štipendium na štúdium v Nemecku, ktoré nakoniec získal.
Štúdium prerušil, aby sa zúčastnil na akcii, ktorá priťahovala mladých mužov z celého sveta – na povstaní proti komunistickej vláde v Afganistane. Proti takýmto činom vtedy neexistovali obmedzenia, ani zákazy a mladí muži ako Muhammad mohli voľne cestovať. Boli to totiž aktivity, ktoré podporoval celý západný svet, hlavne Spojené štáty americké. Nato, aby sa mohol zapojiť do boja, musel prejsť výcvikom, a tak na začiatku roku 1991 vstúpil do výcvikového tábora Al Farouq v meste Chóst. Cvičil sedem týždňov a prisahal vernosť vedeniu tábora – al-Káide. Učili ho používať ľahké zbrane a mínomet.
V Nemecku sa Muhammad vrátil k životu, ktorý si s rodinou naplánoval ešte doma v Nouakchotte. Dokončil štúdium elektrotechniky na Duisburskej univerzite, z Mauritánie za ním prišla jeho mladá manželka a spolu žili a pracovali v Duisburgu skoro celé deväťdesiate roky. V tomto období sa naďalej stýkal s priateľmi, ktorých získal počas bojov v Afganistane, niektorí zostali zviazaní aj s al-Káidou. Mal však priame spojenie s popredným členom al-Káidy – Mahfúzom Walad al-Walídom, známym aj ako Abú Hafs. Bol člen Rady Šúrá a zároveň aj hlavný náboženský poradca Usámu bin Ládina. Abú Hafs bol vzdialeným bratancom Muhammada, a keďže bol ženatý so sestrou Muhammadovej manželky, zároveň bol aj jeho švagrom. Sem-tam, kým bol Muhammad v Nemecku, si zatelefonovali. V roku 1999 Abú Hafs použil bin Ládinov satelitný telefón, čo sa dostalo aj k nemeckej spravodajskej tajnej službe. Muhammad pomohol Abú Hafsovi v období ramadánu dvakrát preniesť 4 000 dolárov jeho rodine v Mauritánii.
V roku 2005 Muhammad Walad Saláhí napísal na samotke – v izolovanej chatke v zajateckom tábore Echo na Guantáname 466-stranový rukopis svojej knihy. Písať začal krátko potom, ako mu povolili stretnúť sa s obhajkyňami Nancy Hollanderovou a Sylviou Roycovou z jeho pro bono tímu. Vzhľadom na legislatívne pravidlá platné pre základňu Guantánamo musela každá strana jeho príbehu prejsť schvaľovacím procesom odtajnenia. Napriek jeho očakávaniam celý rukopis založili s poznámkou TAJNÉ do bezpečnostného archívu, ku ktorému majú prístup len osoby s najvyššou previerkou.
Boj o jeho verejné publikovanie trval Muhammadovým obhajcom ďalších sedem rokov, pričom konečná odtajnená, no scenzúrovaná verzia sa dostala do redakcie vydavateľstva koncom leta 2013. Vo svojom denníku Muhammad Walad Saláhí spomína na život, ktorý viedol predtým, než 28. novembra 2001 opustil domov a dostal sa do rúk agentov CIA. Opisuje v ňom „nekonečnú cestu okolo sveta“ plnú väznenia a výsluchov aj každodenný život väzňa v Guantáname.
