Komerčnosť nie je zlá

V najnovšej knihe Projekt Zenta narúšate schému klasickej alternatívnej histórie. Aký máte názor na tento subžáner?

V alternatívnej histórii nie som príliš zorientovaný. Fascinujúci je však poľský románový epos Ľad od Jacka Dukaja. Ak som si správne všimol, najobľúbenejším motívom žánra býva predstava, ako by svet vyzeral, keby Hitler vyhral vojnu. Pritom každý znalec alebo fanúšik dejín vie, že z hľadiska konkrétnych reálií je to nezmysel. Rozpútanie prvej svetovej vojny ma však „mátalo“ už dlho. Zdalo sa mi absurdné, ako jedna šialená náhoda dokáže drasticky ovplyvniť tok dejín. Takýchto „skratov“ histórie nemáme príliš veľa. Téma románu Projekt Zenta vo mne postupne dozrievala a bola pre mňa omnoho dôležitejšou než žáner.

Prostredníctvom alternatívnej histórie Projektu Zenta, odohrávajúcej sa vo svete bez dvoch svetových vojen a s jestvujúcou Rakúskou monarchiou v pozícii lídra kozmického výskumu, sa vám podarilo udrieť aj na strunu demýtizácie našich dejín. Refrénom textu je však Otcova roľa Ivana Kraska... Ako sa, ak vôbec, podľa vás dá uchopiť poctivý patriotizmus?

Dá sa uchopiť. Obyčajnou nezištnou láskou. Preto Krasko. V jednej jedinej jeho básni je toho viac ako v celom štúrovsko-hlinkovskom hejslováctve. Krasko nepotrebuje Devín, Dunaj, Tatry, Cyrila s Metodom. Stačí kúsok zeme, kde sa človek cíti doma, kam patrí. Bola to Kraskova Otcova roľa, vďaka ktorej som sa vrátil z cudziny.

Istý čas ste strávili v zahraničí. Z náznakov roztrúsených v knihách vyhmatávam azda aj rozporuplný vzťah k rodnej Bratislave...

V Nemecku som prežil celkovo desať rokov, popritom aj rok v Prahe. Keď som sa vrátil, mal som pocit, že som veľa zmeškal. To, ako sa mesto rozvíjalo, ako sa zviechalo z apatie komunizmu. Celé divoké roky deväťdesiate – bratislavské „roaring twenties“. Dnes tu už všetko dostať, máme skvelý diaľničný obchvat, relatívne normálneho primátora. Máme však tiež všemocných developerov, ktorí si tu môžu slobodne búrať a stavať, čo a kde sa im zachce. Nech už je však Bratislava akákoľvek, asi by mi vždy chýbala.

Koho a prečo máte v literatúre rád a koho, aj v mene antisnobizmu citeľného z vašich textov, máte rád najmenej?

K mojim nerestiam patrí rypnúť si do iných autorov, najmä v rámci terasových debát s otcom v Pezinku a sarkastických dialógov s Mišom Ružičkom, a vie ma pobaviť, ak si niekto umne rypne do mňa. S písaním kritík som prestal, keď vďaka nim otec prišiel o priateľstvo s Jozefom Banášom a Dánovi fanúšikovia sa mi vyhrážali, že mi nakopú zadok. Mnoho ľudí nemá zmysel pre humor. S Michalom Ružičkom sme vymysleli román Škoricovník aj preto, aby sme naše sklony k zlomyseľnému parodovaniu kanalizovali bez toho, aby sme na smrť pourážali polovicu krajiny.

Začnem však pozitívnymi príkladmi. Michael Crichton mi ukázal, že v inteligentnom trileri je nevyhnutná dôkladná znalosť témy bez nudného poúčania čitateľa. Andrzej Sapkowski je fantastickým rozprávačom, ktorý vie strhnúť čitateľa. Michail Bulgakov mi v majstrovskom románe Majster a Margaréta priblížil hodnotu originálneho humoru. Vďaka H. P. Lovecraftovi nemôžem čítať väčšinu hororov, lebo mi pri géniovi okultnej disonancie pripadajú nevýrazné. Samozrejme, s výnimkou Brama Stokera, E. A. Poa či Gustava Meyrinka. Ale poďme k verejne tajnej láske – vedeckej fantastike. Popri G. Orwellovi obľubujem Stanislawa Lema a Franka Herberta. V ich textoch obdivujem nenútenú múdrosť hlbokých, priam filozofických myšlienok. Vychutnávam si aj skvosty, ako Je ťažké byť bohom od bratov Strugackých, Válku s mloky či Krakatit od Karla Čapka, alebo My od Jevgenija Zamjatina.

Nuž a antisnobizmus... Niekoľkokrát som sa snažil prečítať Ulyssesa Jamesa Joyca. Napokon som sa s hysterickým záchvatom smiechu vzdal. Nič úmornejšie som ešte v rukách nedržal. Vždy sa schuti pobavím na snahe kritikov interpretovať túto knihu (až na názov...) ako Odyseovo putovanie. Už len vzhľadom na to, že Iliada a Odysea boli knihy môjho detstva a dodnes viem niektoré pasáže naspamäť. O niečo lepšie sa mi darilo pri čítaní Ein weites Feld (v preklade Šíre pole) od držiteľa Nobelovej ceny Güntera Grassa. Svojho času sa mi so spisovateľom podarilo dohodnúť interview, a tak som sa ponoril do čítania jeho vtedy čerstvého 800-stranového diela. Keď som sa s Grassom stretol, nemal som poňatia, čo sa ho mám pýtať, pretože román bol, ak si odmyslíme veľké plytké pseudomoralizujúce pozérstvo, o ničom. Z duše mi vtedy prehovoril Marcel Reich-Ranicki, ktorý Grassovu knihu verejne (a veľmi vtipne) doslova „zničil“. V nemeckých médiách vyvolala jeho reakcia búrlivé ohlasy.

V kontexte slovenskej literatúry ste jedným z mála autorov tvoriacich inteligentnú oddychovú literatúru. Čo podľa vás v rybníku našej súčasnej popkultúry a popliteratúry najviac chýba?

Najviac nám chýbajú kvalitní komerční autori. Komerčnosť a úspech predsa nie je nič zlé, doprajme ju tým dobrým. Slovensko si zaslúži viac inteligentných autorov, ktorí vedia písať pútavo, ako napríklad Karika alebo Červenák. Väčšinu slovenskej literárnej komercie však tvorí ťažkotonážny brak, najmä ženská literatúra vo forme evitoviek a Keleovej. Toto zistenie smutne zrkadlí nároky čitateľov. Samozrejme, aj štvrtá cenová má a vždy mala svojich štamgastov. Problém však nastáva, keď sa z gýča, diletantizmu a nevkusu stane trend, keď sa tieto atribúty povýšia na štandard, či dokonca na cnosť. Týmto trpí umenie ako také asi všade na svete. Rub mince u nás tvorí svojpomocné elitárstvo samozvaných géniov združených napríklad v klube finalistov ceny Anasoft litera.

Miloš Ferko

Celý rozhovor si dočítate v Knižnej revue 23 (12. novembra)!

- reklamná správa -