PCHJONGJANG/PRAHA - Sin Tong-hju sa narodil vo väzenskom politickom tábore, vyrastal v ňom a je jediným známym Severokórejčanom, ktorému sa z neho podarilo po 23 rokoch utiecť. Svoje zážitky by opísal ako pobyt v pekle, v ktorom dodnes ostala jeho duša.
V januári 2005 sa Sin Tong-hjuovi podarilo ako prvému utiecť z politického lágra v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, keď sa presúkal cez elektrický plot. Naprieč zasneženou krajinou utekal v ústrety slobode. Prekročil juhokórejské hranice a o pár rokov odišiel do Kalifornie, kde začal spolupracovať s LiNK (Liberty in North Korea), americkou organizáciou pre ochranu práv.
Jeho začiatky vo svete za plotom lágra neboli jednoduché, ale zvykol si. Dodnes má na tele stopy po mučení, odseknutý prst, skrivený chrbát od namáhavej práce a popáleniny. Tie, ktoré mu ostali po úniku cez elektrický drôt, boli daňou za slobodu.
Vo väzenskom tábore sa síce naučil čítať a písať, ale nevedel napríklad, že Zem je guľatá a mäso ochutnal až na slobode. „Život politického väzňa sa nedá opísať iba slovami..., ale najvýstižnejším slovom na jeho opis je peklo,“ povedal Sin Tong-hjuovi v rozhovore pre Českú televíziu. V tábore ho donútili sledovať popravu vlastnej matky a brata, ktorí sa chceli pokúsiť o útek. Sin Tong-hju však ich plány vyzradil dozorcom. Dnes svoj čin ľutuje a dúfa, že sa ešte jedného dňa stretne so svojím otcom, ktorý je možno stále v tábore, ak je nažive.
„Už len samotný fakt, že som sa narodil v tábore pre politických väzňov, je najhoršou spomienkou môjho života,“ poznamenáva utečenec. „Moje telo je síce mimo tábor, ale moja duša tam stále je.“
Ak by ostal v tábore, bol by odsúdený na pomalú smrť od večného hladu a vyčerpania z úmornej práce. Väzni sa sem-tam snažili nasýtiť krysami, hmyzom alebo zrnkami obilia, ktoré našli v truse zvierat. Brutalita a neľudské podmienky boli jeho každodennou realitou a inú nepoznal až do svojich 23 rokov.
Dnes Sin cestuje po celom svete a rozpráva ľuďom o svojej minulosti. Napísal knihu, ktorá dovoľuje nahliadnuť ostatným do jeho osobného pekla. Situáciu v KĽDR prirovnal k nacistickému holokaustu alebo genocíde v Kambodži.
„Svet by nemal byť veľmi srdečný k severokórejským diktátorom,“ myslí si Sin Tong-hju. „Nedávno šiel známy taliansky politik do Pchjongjangu a diktátori sa k nemu správali dobre. Keď sa vrátil domov, povedal, že Pchjongjang je rovnako čistý ako Švajčiarsko. Severnú Kóreu chválil, ale nevidel siroty túlajúce sa po uliciach, ani predávanie severokórejských žien do Číny. Nevidel pravú Severnú Kóreu,“ apeluje na fakt porušovania ľudských práv.
V totalitnej Severnej Kórei sa nachádza niekoľko pracovných táborov, v ktorých väznia asi 200-tisíc ľudí, hoci ich existenciu tamojšia vládna elita popiera. Sú v nich internované celé rodiny s deťmi, pretože v KĽDR uznávajú princíp kolektívnej viny.
„Veľa ľudí navštevuje Severnú Kóreu ako dovolenkovú destináciu, ale peniaze z turizmu idú priamo do kapsy diktátorovi. On za ne potom nakupuje whisky, drahé autá, stavia sochy Kim Ir-sena alebo Kim Čong-ila. Myslím si, že svet by mohol zastaviť cestovný ruch Severnej Kórey, pretože turizmus poškodzovanie ľudských práv nijako nezastaví,“ uzavrel Sin Tong-hju, ktorý bojuje za zrušenie politických väzenských táborov.