TALLIN - Trajekt s názvom Estonia sa v noci z 27. na 28. septembra 1994 plavil z Estónska do Švédska po rozbúrenom mori, práve keď vyslal núdzový signál. Polonahí pasažieri vybiehali z kajút, pretože nešťastie ich zastihlo počas spánku. Hŕstka tých, ktorí sa zachránili, čelila na otvorenom mori podchladeniu. Potápajúca loď sa prevrátila a stiahla so sebou 852 ľudských životov.
Pred dvadsiatimi rokmi sa v Baltskom mori odohrala jedna z najväčších katastrov v dejinách moderného námorníctva. Potopený trajekt pochoval dovedna 852 ľudských životov, z ktorých asi polovica patrila Švédom. Záchranárom sa podarilo z rozbúrených vĺn vytiahnuť 137 členov posádky.
„Je to predovšetkým ľudská tragédia. A celkom určite jedna z najhorších ľudských katastrof, ktorá zasiahla moju krajinu po dobu najmenej jedného storočia,“ povedal na adresu katastrofy švédsky premiér Carl Bildt. Vládni predstavitelia Estónska, Švédska a Fínska vyhlásili obdobie štátneho smútku, pretože na palube sa nachádzalo množstvo ich krajanov.
Keď sa loď prevrátila nabok, cestujúci spali
Estónska loď bola jednou z flotily trajektov na trase Štokholm - Tallin. Väčšina cestujúcich boli Švédi, ktorí sa na nočnom trajekte vracali domov z nákupov a obdivovania pamiatok v Talline, hlavnom meste Estónska. Trajekt Estonia bol povestný svojimi švédskymi stolmi, krytým bazénom a živou barovou hudbou.
Približne o pol deviatej večer sa loď začala hojdať viac, ako bolo bežné. Väčšina cestujúcich odišla do svojich kajút a v čase, keď sa loď prevrhla, posádka spala. Trajekt mal šesť palúb a tí, ktorí mali kajuty v spodných palubách, ani nemali časť uniknúť.
Ľudia, ktorí katastrofu prežili, hovorili o tom, ako sa spanikárení cestujúci vyrútili z kajút nahí alebo v pyžamách. „Niektorí z nich boli práve po fláme a množstvo vypitého alkoholu len znižovalo ich kondíciu,“ povedal 32-ročný Einar Kukk, ktorý bol medzi zachránenými. „Prebudil ma hluk. Rýchlo som bežal na palubu po záchranné vesty. Na vode už bolo niekoľko člnov a ja som sa ocitol na člne s ďalšími dvomi ľuďmi. Jeden z mužov, ktorý mal asi 50, bol úplne nahý. Na člne sme potom strávili šesť hodín,“ referoval zachránený.
Väčšinu zachránených previezli vrtuľníky alebo vyslané záchranné lode. Niektorých z tých, ktorí unikli smrti, museli na príchod záchranárov čakať aj päť hodín. Následne boli hospitalizovaní kvôli podchladeniu.
O 01.24 hod. miestneho času vydal lodný dôstojník núdzový signál. Podľa svedectva zachránených sa trajekt potopil do pol hodiny od prvého náznaku problémov pri pobreží mesta Turku.
Inšpektori už pred plavbou upozornili na technické problémy
Len niekoľko hodín predtým, ako trajekt vyplával na more, upozornili švédski inšpektori na zlé tesnenie. Loď nebola vo vyhovujúcom stave. Jedna z prvých hypotéz hovorila o tom, že k potopeniu došlo v dôsledku vody, ktorá vnikla dnu do lode cez neuzatvorené dvere. To spôsobilo destabilizáciu, prevrátenie a následné potopenie.
Člen estónskej posádky, Henrik Sillas, povedal, že voda zaplavila parkovaciu palubu. „Na televíznej obrazovke v strojovni sme videli vodu rútiacu sa do paluby pre automobily,“ komentoval Sillas. Vonkajšie dvere rampy neboli správne uzavreté.
Hľadanie príčiny
Estónsky trajekt ostal potopený asi 250 stôp hlboko na dne divokej vody a estónske úrady začali hovoriť o trestnom stíhaní osôb, ktoré boli za tragédiu zodpovedné. Obvineným hrozilo 10-ročné väzenie. Na mieste, kde odpočíva vrak lode, bolo vyhlásené oficiálne pohrebisko. Podľa záverečných správ vyšetrovania príčiny potopenia ku katastrofe došlo v dôsledku zlej údržby lode a nadmernej rýchlosti, ktorou sa plavila. Druhou verziou bola nekompetentnosť posádky a zlé tesnenie predných vchodových dverí, ktoré bolo označené za hlavnú príčinu tragédie.
Tretia najhoršia nehoda v histórii trajektov
Potopenie trajektu Estonia bolo jednou z najhorších námorných tragédií na Baltskom mori a treťou najhoršou zaznamenanou nehodou trajektu. V roku 1987 bol filipínsky trajekt Dona Paz zachvátený plameňmi po zrážke s ropným tankerom. Oficiálne odhady hovorili o počte 1749 mŕtvych, ale v skutočnosti ich mohlo byť aj o polovicu viac. V roku 1954 zahynulo 1172 ľudí pri potopení trajektu v Cugarskom prielive v Japonsku. Potom nasledoval tretí v poradí, trajekt Estonia.
Pokus o simuláciu potopenia
V roku 2008 sa nemeckí vedci pokúsili simulovať potopenie estónskeho trajektu. Podľa ich záverov sa loď plavila po rozbúrenom mori prirýchlo. Katastrofe nepomohlo ani to, že sa posádka snažila situáciu zachrániť otáčaním lode, v dôsledku čoho sa prevrátila. Vedci súčasne vyvrátili hypotézu, že sa trajekt potopil za 25 minút, lebo jeho osud sa podľa sumilácie spečatil až o 14 minút neskôr. Loď prerážala 4-metrové vlny a potýkala sa aj so silným vetrom. Prevrátila sa na ľavý bok a cez roztrhnutý trup sa do nej valila voda, ktorá vnikla do niekoľkých ďalších otvorov.
Pasažiari mohli prežiť
Podľa odborníkov stavba lode nerešpektovala evakuačné normy IMO pre stavbu osobných lodí. Chodby, dvere a schodisko mali byť navrhnuté tak, aby sa v prípade núdze všetci cestujúci a členovia posádky mohli dostať na otvorenú palubu z interiéru lode a uniknúť na záchranných člnoch a raftoch. Čas, za ktorý sa loď potopila, by totiž v prípade dodržaných noriem mal stačiť na opustenie lode a záchranu posádky. Z trajektu na otvorenú palubu však uniklo len niečo medzi 250 až 300 cestujúcimi. Počas počítačovej simulácie potopenia lode sa podarilo uniknúť na otvorenú palubu len 278 pasažierom. Pre ostatných sa trajekt stal rakvou.
