Na snímke pani Cecília Slovenkaiová.
POPROČ/RUDNÍK - Trinásť životov vyhaslo pred takmer štyrmi rokmi pri nehode autobusu, ktorý smeroval na púť k Pačianskemu kopcu.
Šofér smrtiaceho vozidla sa má
práve dnes na súde dozvedieť svoj verdikt.
Ťarchu spomienok si však nenesie iba on,
ale aj ženy, ktoré tragédiu prežili.
Alžbeta Benková (67) z Rudníka
i Cecília Slovenkaiová
(69) z Poproča majú dodnes
pred očami ten strašný film.
Obe sedeli v autobuse smrti,
ktorý sa s pútnikmi v auguste
2003 prevrátil na ceste pri
Úhornej. Obom v autobuse
zahynuli kamarátky. Obe
museli po havárii prekonať
psychickú traumu a opäť si
dokázať sadnúť do autobusu.
Nikoho však z tragédie neobviňujú.
„Bola to príjemná cesta. V autobuse sme sa modlili, spievali. Vedľa mňa sedela známa. Poprosila som ju, nech ma pustí k oknu, že cestou naspäť sa vymeníme. Za Úhornou sa autobus pokazil. Vodič zastal, vyšiel von, autobus sa pohol...“ opisuje tragédiu Cecília Slovenkaiová z Poproča. Už ani nevie, ako sa dostala von, pravdepodobne vypadla cez okno. „Prebrala som sa na tráve, bolela ma hlava a ruka. Vedľa mňa ležali telá žien. Nevedela som, čo sa stalo. Autobus bol prevrátený, neďaleko horekoval vodič. Dookola bolo počuť ston. Bolo to strašné, to sa nedá opísať!“ dodáva pani Cecília. Jej spolusediaca, s ktorou si vymenila miesto, po nehode zomrela. No tragédiu má pani Cecília stále pred očami. „Nemohla som spávať. Nedokázala som nastúpiť do autobusu. Teraz je to už lepšie,“ dodáva pani Cecília.
Šťastie mala i pani Alžbeta Benková zo susedného Rudníka. Sedela hneď za šoférom pri okne. Nehodu prežila bez vážneho zranenia. „Bola to veľká ochrana, možno anjel strážny, čo ma ochránil,“ spomína pani Alžbeta. Suseda jej veľmi chýbala. Ani ona si spočiatku nedokázala sadnúť do autobusu. „Keď ma viezla dcéra do nemocnice, bála som sa každého auta v protismere. Ani na púť som odvtedy autobusom nešla. Volali ma, vždy ma však čosi vo vnútri odradilo,“ dodáva pani Alžbeta. Na svoje mŕtve kamarátky nezabúda. Keď ide na cintorín za svojím mužom, pristaví sa i pri ich hroboch.
„Bola to príjemná cesta. V autobuse sme sa modlili, spievali. Vedľa mňa sedela známa. Poprosila som ju, nech ma pustí k oknu, že cestou naspäť sa vymeníme. Za Úhornou sa autobus pokazil. Vodič zastal, vyšiel von, autobus sa pohol...“ opisuje tragédiu Cecília Slovenkaiová z Poproča. Už ani nevie, ako sa dostala von, pravdepodobne vypadla cez okno. „Prebrala som sa na tráve, bolela ma hlava a ruka. Vedľa mňa ležali telá žien. Nevedela som, čo sa stalo. Autobus bol prevrátený, neďaleko horekoval vodič. Dookola bolo počuť ston. Bolo to strašné, to sa nedá opísať!“ dodáva pani Cecília. Jej spolusediaca, s ktorou si vymenila miesto, po nehode zomrela. No tragédiu má pani Cecília stále pred očami. „Nemohla som spávať. Nedokázala som nastúpiť do autobusu. Teraz je to už lepšie,“ dodáva pani Cecília.
Šťastie mala i pani Alžbeta Benková zo susedného Rudníka. Sedela hneď za šoférom pri okne. Nehodu prežila bez vážneho zranenia. „Bola to veľká ochrana, možno anjel strážny, čo ma ochránil,“ spomína pani Alžbeta. Suseda jej veľmi chýbala. Ani ona si spočiatku nedokázala sadnúť do autobusu. „Keď ma viezla dcéra do nemocnice, bála som sa každého auta v protismere. Ani na púť som odvtedy autobusom nešla. Volali ma, vždy ma však čosi vo vnútri odradilo,“ dodáva pani Alžbeta. Na svoje mŕtve kamarátky nezabúda. Keď ide na cintorín za svojím mužom, pristaví sa i pri ich hroboch.