Nie je to obyčajný sériový vrah. Svoje obete trýzni bolestným rituálom: predtým ako ich chladnokrvne zabije, rozdrví im hlasivky. Kto využíva metódu, ktorou sa neslávne preslávili špeciálne jednotky americkej armády počas vojny vo Vietname?
Nové severské krimi Zlá krv od populárneho Arne Dahla sa začína dynamicky a akčne. Špeciálna Jednotka A sa dozvie, že americký sériový vrah sedí v lietadle z New Yorku do Štokholmu, ale nemá jeho poznávacie údaje. V neustálom kontakte s FBI sa policajti ženú na letisko, informácia však príde príliš neskoro: vrah je už v Štokholme. Čoskoro sa objavia prvé obete.
Neopísateľná bolesť, pomyslel si. Teraz už viem, čo to je.
Človek sa učí celý život, prebehlo mu hlavou a potlačil v sebe šibeničný smiech.
Učí sa až do smrti, pomyslel si a namiesto smiechu sa v ňom ozval ďalší nemý, príšerný rev.
Kým sa bolesť pripravovala na ďalší útok, uvedomil si s absolútnou istotou, že toto bol jeho posledný smiech.
Bolesť sa už viac neprehlbovala. S niečím, v čom ešte stále rozoznával kombináciu uspokojenia a zdesenia, pocítil, že jej intenzita dosiahla vrchol, a zrazu pochopil, aký proces sa v ňom začínal odohrávať.
Vraždenie pokračuje podľa nejednoznačného modelu, preto detektívi Paul Hjelm a Kerstin Holmová vycestujú do Spojených štátov, aby zistili niečo o vrahovej minulosti. Istá stopa ich privedie na jeho osobitú a znepokojujúcu identitu, no ďalší krok, jeho dolapenie, sa ukáže ako dlhý a náročnejší.
Kniha Zlá krv je príbeh o nezastaviteľnej, vojnou vyvolanej brutalite, ktorá sa šíri viacerými generáciami. Zastaví ju niekto konečne?!
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na www.severskekrimi.sk.
Začítajte sa do severskej detektívky Zlá krv:
Póry jeho tela boli doširoka roztvorené ako malé škľabiace sa ústa, čo kričia veľké prečo, ktoré nemohol zakričať on sám.
Pred očami sa mu začali zjavovať obrazy. Vedel, že to nastane. Prichádzali k nemu aj vtedy, keď bolesť vystrelila do takých výšin, aké by si nevedel predstaviť ani vo svojich najdivokejších predstavách. Prekvapili ho možnosti, ktoré v ňom driemali po všetky tie roky.
Takže predsa existujú.
Človek v sebe vždy nesie tento intenzívny potenciál.
Celá jeho bytosť vybuchovala prívalmi bolesti. Zdalo sa mu, akoby bolesť čoraz viac opúšťala jeho prsty, genitálie a krk a stavala sa mimo jeho tela. Akoby sa stala celkovou bolesťou, ktorá povstala z jeho tela a prenikla – nemohol si pomôcť, musel myslieť na to slovo – až do jeho duše. Po celý ten čas sa snažil udržať si jasnú myseľ. Lenže potom prišlo viac obrazov.
Najprv bojoval s tým, aby dokázal udržať kontakt s vonkajším svetom, ale teraz svet vonku, za tým malým okienkom, nebol nič iné než obrovské lietadlo, ktoré sa pomaly šinulo okolo. Tu a tam sa pri ňom mihla postava jeho mučiteľa so smrtiacimi nástrojmi. Čoskoro sa burácajúce lietadlá začali prelínať s obrazmi a teraz sa aj lietadlá premenili na vrieskajúce, pekelné prízraky.
Nevedel získať kontrolu nad obrazmi, nad tým, ako prichádzali, nad ich postupnosťou, štruktúrou. Uvidel pred sebou nezabudnuteľnú pôrodnú miestnosť, kde sa narodil jeho syn, aj keď on pri tom nebol. Namiesto toho počul samého seba, ako počas samého pôrodu vracia na záchode. Teraz bol tam a tá miestnosť bola krásna, bez zápachu a ponorená v tichu. Život pokračoval, čistý a číry. Zdravil sa s ľuďmi, v ktorých poznával veľkých spisovateľov. Prechádzal sa po elegantných starých chodbách. Videl seba samého, ako sa miluje so svojou ženou, a jej výraz bol taký plný radosti a uspokojenia, aký nikdy predtým nevidel. Stál na pódiu a ľudia mu nadšene tlieskali. Ďalšie chodby, stretnutia, konferencie.
Bol v televízii a zaplavovali ho obdivné pohľady. Videl sa, ako píše s horúčkovitou vášňou, ako číta knihu za knihou a stoh za stohom papierov.
Len čo sa bolesť odmlčala a burácanie lietadla ho pritiahlo naspäť, zrazu si uvedomil, že vidí iba to, ako on sám číta a píše, nie to, čo skutočne číta a píše. Počas krátkych prestávok, keď mohol nabrať dych, rozmýšľal, čo to asi znamená.
Teraz už bolo jasné, že nastal pokles. Bolesť naňho už nemala dosah. Unikal svojmu mučiteľovi, bude víťaz.
Dokonca v sebe našiel silu napľuť naňho. Odpoveďou mu bol praskavý zvuk a malý, nezreteľný nárast bolesti.
Z temnoty sa s revom vynoril drak a stalo sa z neho lietadlo, ktoré zastrelo temným tieňom futbalové ihrisko, kde jeho syn vrhal nervózne pohľady do hľadiska. Zamával mu, ale jeho syn ho nevidel. Zamával divokejšie a zakričal hlasnejšie, no syn vyzeral čoraz rezignovanejšie, až kým z rozptýlenia alebo protestu nestrelil gól do vlastnej bránky.
Potom uvidel tú mladú ženu pri polici s knihami, ako po ňom vrhá uchvátené pohľady. Prechádzali sa spolu po širokej ulici a dychtivo prejavovali svoju lásku, ktorá pohŕdala generačným rozdielom. Na druhej strane ulice boli dve úplne nehybné postavy jeho syna a manželky. Uvidel ich, zastavil sa a dal jej dlhý bozk. Teraz bežal, cvičil. Malá ihla sa zabodávala do jeho plešiny znova a znova a nakoniec mal na hlave opäť svoje nádherné husté vlasy. Opäť mu na knižnom veľtrhu počas rozhovoru zazvonil telefón – ďalší syn. Lietali korky od šampanského, ale keď prišiel domov, oni boli preč.
A znova čítal a pri poslednom výbuchu vedomia si pomyslel, že niečo z toho všetkého, čo prečítal a napísal, by mu malo preletieť mysľou, no jediné, čo videl, bolo, ako číta a píše a v poslednej oslňujúcej sekunde jasnej mysle, ktorá mu vnukla dojem, že naozaj umiera, si uvedomil, že nič, čo prečítal alebo napísal, nemalo nijaký zmysel. Takisto mohol robiť čokoľvek iné – úplne čokoľvek.
Pomyslel na tú vyhrážku. „Nikto nebude počuť tvoj krik.“ Na to, ako tú hrozbu nebral vážne. Mal podozrenie – posledný nával bolesti prerušil jeho myšlienku.
Takto sa začínal koniec. Jeho bolesť sa rozplývala. Obrazy sa teraz zjavovali rýchlejšie. Akoby už nemal viac času.
Šiel v protestnom pochode, policajti nad ním dvíhali obušky. Stál na pastvine zaliatej letným slnkom a bežal naňho kôň. Malá užovka mu vkĺzla do topánok a preplazila sa pomedzi prsty. Jeho otec hľadel roztržito na jeho maľbu obrovského hada. Oblaky sa preháňali po nebeskej klenbe a on si pomyslel, že vidí, ako sa tam hore pohybuje mačka. Tvár mu pofŕkali kvapky sladkého mlieka. Hrubé bledozelené lano mizlo v diaľke a on cestoval po tmavých, objemných kanáloch.
A potom už viac necestoval.
Niekde si pomyslel: Aký úbohý spôsob, ako zomrieť.
Kniha Zlá krv sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
