Bola to krutá skúsenosť pre sedemnásťročné dievča. Auto, ktorým sa spolu s mamou vezie po Sedemmíľovom moste na letisko v Miami, zmietne obrovská vlna do mora. Mama zahynie, Eureka sa vracia do života s ranami na duši i na tele. Nedarí sa jej včleniť do otcovej novej rodiny, po pokuse o samovraždu odmieta pomoc psychologičky, zanevrie aj na cezpoľný beh, ktorý predtým mala veľmi rada.
Takto sa začína novinka Slza, príbeh o slze ronenej nad zlomeným srdcom, dosť silnej na to, aby zaplavila svet a priviedla k životu nový. „Verím, že emócie môžu vytvoriť a aj zničiť skutočné svety,“ povedala v exkluzívnom rozhovore pre www.BUXcafe.sk autorka Lauren Kateová. „Človek môže žiť vo vlastnej bolesti, smútku, šťastí alebo prekvapení. Tak som napísala postavu, ktorej pocity doslova stvorili svet.“
Ale späť k príbehu.
Zo smútku vytrhne Eureku stretnutie s Anderom, tajomným chlapcom, ktorý sa objavuje v tých najnečakanejších chvíľach. A keď si Eureka prevezme dedičstvo po mame – medailón s lapisom lazuli, hromový kameň a knihu napísanú nezrozumiteľným jazykom –, začnú sa okolo nej diať čudné veci. Čoraz väčšmi sa presviedča, že matkina smrť nebola náhodná. Ale čo znamená varovanie, že nikdy nesmie vyroniť jedinú slzu?
Pozrite si VIDEO – speváčka Mária Čírová čítala Slzu a veľmi sa jej páčila:
Lauren Kateová má len 23 rokov, ale už stihla napísať niekoľko mimoriadne úspešných kníh vrátane série o padlých anjeloch. Pád, Súženie, Vášeň a Vykúpenie. Plus novela Zamilovaní anjeli.
Kniha Slza je romantický a vzrušujúci príbeh, v ktorom nechýba ničivé tajomstvo a temná mágia. Hlavná hrdinka Eureka je silná, citlivá a má krásne divnú predstavivosť, ktorú zdieľa len s čitateľom.
Lauren Kate sa teší, že má množstvo čitateľov aj na Slovensku a odkazuje im: „Veľmi vám ďakujem za podporu! Dúfam, že jedeného dňa a že to bude čoskoro, sa stretneme aj osobne. Pokračujte v čítaní a ja sľubujem, že budem pokračovať v písaní.“
Lauren práve dokončuje pokračovanie Slzy, ktoré by malo v USA vyjsť už v októbri. Budúci rok aj v slovenčine.
Začítajte sa do novinky Slza:
ČO BOLO PREDTÝM
Bolo to takto:
Za súmraku zapadalo jantárové slnko. Z lenivej oblohy visela vlhkosť. Po Sedemmíľovom moste prechádzalo osamelé auto a mierilo na letisko v Miami, k lietadlu, ktoré nechytí. Na východ od súostrovia Keys sa dvíhala nebezpečná vlna a vyrastala z nej obluda, ktorá zaskočí oceánografov a budú ju rozoberať vo večerných správach. Dopravu pri vstupe na most zastavili muži v stavbárskych kombinézach, ktorí tam postavili dočasné zátarasy.
A on: chlapec v ukradnutom rybárskom člne sto metrov západne od mosta. Kotvu mal spustenú. Nespúšťal oči z posledného auta, ktoré nechali prejsť. Čakal tam asi hodinu, no zostávala už len chvíľka a bude sledovať blížiacu sa tragédiu – vlastne bude na ňu dozerať, aby sa ubezpečil, že tentoraz to dopadne, ako má.
Muži, ktorí sa vydávali za stavebných robotníkov, si hovorili Nositelia rodu. Aj chlapec v člne patril k Nositeľom, bol najmladší z rodu. Auto na moste bol chrysler z roku 1988 farby šampanského, mal najazdených dvestotisíc míľ a spätné zrkadlo prilepené páskou. Šoférovala ho archeologička, červenovláska, matka. V aute s ňou sedela jej sedemnásťročná dcéra z New Iberie v Louisiane a práve na ňu sa Nositelia zamerali. Dievča i jeho matka budú o chvíľu mŕtve – ak chlapec niečo nepokazí.
Volal sa Ander. A potil sa.
Bol do dievčaťa v aute zaľúbený. A tak teraz, v príjemnom teple neskorej floridskej jari, keď modrasté volavky na tmavej opálovej oblohe naháňali biele a voda okolo neho bola ešte pokojná, mal Ander na výber: splniť si povinnosť voči rodine, alebo...
Nie.
Výber bol jednoduchší:
Zachrániť svet, alebo zachrániť dievča.
Auto prešlo okolo prvého zo siedmich míľnikov na dlhom moste vedúcom do mesta Marathon uprostred floridského súostrovia Keys. Nositelia nasmerovali vlnu na štvrtú míľu, kúsok od stredu mosta. Čokoľvek od mierneho poklesu teploty až po rýchlosť vetra a zloženie morského dna by mohlo zmeniť dynamiku vlny. Nositelia museli byť pripravení na všetky možnosti. Vedeli to urobiť: vytvoriť vlnu v oceáne s pomocou predpotopného dychu a potom naviesť beštiu na konkrétne miesto ako ihlu na platni a spustiť pekelnú muziku. Dokonca to vedeli urobiť tak, aby im to prešlo: nikto ich nebude stíhať za zločin, lebo nikto nezistí, že to bol zločin.
Vytváranie vĺn bolo jedným z prvkov zefýrskej moci Nositeľov, ktorú si zachovali. Nemali vládu nad vodou, no vedeli ovládať vietor, ktorého prúdy boli v oceáne mocnou silou. Andera od narodenia učili ctiť si Zefyra ako božstvo, hoci jeho pôvod bol nejasný: zrodil sa v čase a na mieste, o ktorom už starší Nositelia nerozprávali.
Už celé mesiace rozprávali o svojej istote, že ak sa správny vietor oprie do správnej vlny, bude natoľko mocný, aby zabil to správne dievča.
Rýchlosť bola obmedzená na tridsaťpäť míľ. Chrysler šiel šesťdesiatkou. Ander si utrel pot z čela.
V aute svietilo bledomodré svetlo. Ander stál v člne, ale nevidel im tváre. Videl iba dve temená, tmavé oblúky na operadlách sedadiel. Predstavoval si, že dievča telefonuje, píše esemesku priateľke o prázdninách s matkou, robí si plány, že navštívi susedku s pehami na lícach, alebo chlapca, s ktorým trávi veľa času a ktorého Ander nemôže vystáť.
Celý týždeň ju sledoval, ako číta na pláži ten istý ošúchaný paperback Starec a more. Hľadel, ako prevracia stránky s narastajúcou agresivitou znudeného človeka. Na jeseň mala nastúpiť do posledného ročníka. Vedel, že si zapísala tri predmety na vyššej úrovni. Raz stál v uličke v potravinách a načúval ponad cereálie, ako sa o tom rozpráva s otcom. Vedel, ako veľmi sa bojí matiky.
Ander nechodil do školy. On študoval to dievča. Nositelia ho donútili, aby ho sledoval. A za ten čas sa v tom zdokonalil.
Mala rada pekanové orechy a jasné noci, keď vidieť hviezdy. Pri stole sedávala v strašnej polohe, ale keď bežala, akoby letela. Trhala si obočie pinzetou zdobenou trblietavými kamienkami; na Hallowen si vždy obliekala starý kostým Kleopatry, ktorý patril jej mame. Všetky jedlá si polievala omáčkou tabasko, míľu dokázala zabehnúť pod šesť minút a hrávala na gitare po starom otcovi. Nevedela to, no dávala do toho dušu. Na lak na nechty aj na steny v spálni si kreslila bodky. Snívala o tom, že odíde do veľkého mesta ako Dallas alebo Memphis a bude hrať a spievať v tmavých kluboch. Milovala svoju matku prudkou nezlomnou vášňou, ktorú jej Ander závidel a snažil sa ju pochopiť. V zime nosila tielka a na pláž tričká, bála sa výšok, no napriek tomu milovala horské dráhy v lunaparkoch, a plánovala, že sa nikdy nevydá. Neplakala. Keď sa smiala, zatvárala oči.
Vedel o nej všetko. Keby ho skúšali z nej, tak by mal najlepšie známky. Sledoval ju od toho dňa, ako sa narodila. Sledovali ju všetci Nositelia. Sledoval ju, len čo sa obaja naučili rozprávať. No nikdy sa spolu nerozprávali.
Bola jeho život.
A on ju musí zabiť.
Dievča i jeho matka mali stiahnuté okná. To sa Nositeľom nebude páčiť. Ander si bol istý, že jeden z jeho strýkov dostal za úlohu zaseknúť im okná, kým hrali karty v kaviarni s modrou markízou.
No Ander raz videl, že matka dievčaťa strčila nejakú paličku do stabilizátora napätia v aute s vybitou batériou a znovu ho naštartovala. Videl, ako to dievča v horúčave vymenilo na kraji cesty pneumatiku a skoro sa pri tom ani nezapotilo. Tieto ženy dokážu urobiť všeličo. O to viac dôvodov, aby sme ju zabili, povedali by jeho strýkovia. Vždy ho viedli k tomu, aby za každých okolností obhajoval záujmy svojho rodu Nositeľov. Lenže Ander na tom dievčati nevidel nič strašné; naopak, čí ďalej tým väčšmi ho fascinovalo.
Z oboch okien auta vytŕčali opálené predlaktia, keď prešli míľnik číslo dva. Matka i dcéra kývali zápästiami do taktu hudby z rádia, ktorú by Ander rád počul.
Bol zvedavý, ako by voňala soľ na jej pokožke. Predstava, že by bol tak blízko, aby vdychoval jej vôňu, ho omámila, až mu skoro prišlo zle.
Jedna vec bola istá: nikdy ju nebude mať.
Klesol na kolená na lavicu. Čln sa pod jeho váhou rozhojdal a roztriasol odraz mesiaca stúpajúceho na oblohu. Potom sa zahojdal znovu, silnejšie, a to naznačovalo, že vo vode sa niečo deje.
Vlna narastala.
On nemal robiť nič iné, iba ich sledovať. To mu rodina prikázala jasne. Vlna zaútočí. Preskočí cez most a spláchne auto ako kvet cez okraj fontány. A stiahne ich so sebou do hlbín oceánu. To bolo všetko.
Keď jeho rodina pripravovala plány v ošumelej prenajatej prázdninovej chate v Key Weste s „výhľadom do záhrady“, ktorou bola v skutočnosti ulička plná buriny, nikto nehovoril o následných vlnách, ktoré ukončia život matky s dcérou. Nikto nespomínal, ako pomaly sa mŕtvola rozkladá v studenej vode. No Andera celý týždeň trápili hrozné sny o tom, čo sa stane s telom dievčaťa po smrti.
Jeho rodina povedala, že keď vlna opadne, Ander môže začať normálny život. Veď povedal, že to chce, či nie?
Mal sa iba postarať, aby auto zostalo pod vodou tak dlho, kým dievča nezomrie. Ak by sa nejakou náhodou – a tu sa strýkovia začali hašteriť – matka a dcéra vyslobodili a vynorili nad hladinu, potom by Ander musel...
Nie, skríkla teta Chora nahlas a utíšila miestnosť plnú mužov. Bola Anderovi najbližšia, skoro ako matka. Mal ju rád, ale nepáčilo sa mu, aká je. To sa nestane, povedala. Vlna, ktorú Chora vytvorí, bude dosť silná. Ander nebude musieť utopiť to dievča vlastnoručne. Nositelia nie sú vrahovia. Sú služobníci ľudskosti, ktorí zabránia apokalypse. Vytvárajú iba nehodu.
No aj tak to bola vražda. V tejto chvíli bolo dievča nažive. Malo priateľov a rodinu, ktorá ho milovala. Malo pred sebou život. Možnosti, ktoré sa rozprestierali na všetky strany ako konáre duba načahujúce sa k nekonečnej oblohe. Vyžarovalo z nej úžasné čaro.
Ander nerád rozmýšľal o tom, či by niekedy naozaj mohla urobiť to, čoho sa Nositelia obávali. Zožierali ho pochybnosti. A keď sa vlna valila bližšie, uvažoval, že nechá, nech strhne aj jeho.
Keby chcel zomrieť, musel by vyliezť z člna. Musel by pustiť rukoväte na konci reťaze privarenej ku kotve. Bez ohľadu na to, aká silná by vlna bola, Anderova reťaz sa neroztrhne, kotva sa nevytrhne z morského dna. Vyrobili ich z aurichalkumu, starobylého kovu, ktorý moderní archeológovia považujú za mytologický. Kotva na reťazi bola jednou z piatich vecí vyrobených z látky, ktorú Nositelia zachovali. Matka dievčaťa – jedna z mála vedcov veriacich vo veci, ktorých existenciu nemôžu dokázať – by vymenila celú svoju kariéru za to, aby aspoň jednu z nich objavila.
Kotva, oštep, vrhač oštepov, nádobka na slzy a malá vyrezávaná truhlica, z ktorej vyžarovala neprirodzená zelená žiara – toľko zostalo z jeho rodu, zo sveta, o ktorom nikto nerozprával, z minulosti, ktorú Nositelia chceli vytlačiť z vedomia a stalo sa to ich výlučným poslaním.
Dievča o Nositeľoch rodu nevedelo nič. Pozná aspoň históriu svojho rodu tak ako on? Jeho korene siahajú hlboko do minulosti, až po svet stratený pod vodou, po tajomstvo, ktoré ich oboch beznádejne spája.
Už bol čas. Auto sa blížilo k značke označujúcej štyri míle. Ander sledoval, ako sa vlna vynára oproti tmavnúcej oblohe a jej biely hrebeň si už nebolo možné pomýliť s oblakom. Sledoval, ako sa pomaly dvíha – dvadsať stôp, tridsať stôp, blížiaca sa stena vody, čierna ako noc.
Jej hukot takmer prehlušil výkrik, ktorý sa ozval z auta. Zrejme nevykríkla ona, ale jej matka. Ander sa zachvel. To mu prezradilo, že nakoniec tú vlnu zbadali. Zablikali brzdové svetlá. Potom zreval motor. Prineskoro.
Teta Chora dodržala slovo. Vytvorila vlnu dokonale. Bolo v nej cítiť vôňu citronely – Chora tým maskovala pach páliaceho sa kovu, ktorý sprevádzal zefýrske čarovanie. Po celej šírke bola vlna vyššia ako trojposchodová budova, v jej hlbokých útrobách sa krútil vír a jej spenená papuľa prehryzne most napoly, hoci zem po oboch stranách zostane nedotknutá. Vykoná svoju prácu čisto, a čo je dôležitejšie, rýchlo. Turisti sa ani nestihnú zastaviť pri moste, vytiahnuť telefóny a nahrať si to.
Keď sa vlna zlomila, rozliala sa po moste, potom sa odrazila naspäť do stredových diaľničných zvodidiel deliaceho pása, desať stôp pred autom, presne podľa plánu. Most zastonal. Cesta sa zdvihla. Auto spadlo do zvíreného stredu. Zaplavilo mu podvozok. Vlna ho zdvihla a niesla na hrebeni a potom spláchla z mosta a stiahla do valiaceho sa mora.
Ander sledoval, ako chrysler urobil na vlne salto. Keď letel dolu, ohromilo ho, čo vidí cez predné sklo. Bola tam: špinavé blond vlasy, rozprestreté na všetky strany. Jemný profil. Ruky načahujúce sa k matke, ktorej hlava narazila o volant. Jej výkrik sa zapichol Anderovi do duše ako sklo.
Keby sa to nestalo, všetko mohlo byť iné. No stalo sa to:
Po prvý raz v živote naňho pozrela.
Jeho ruky vykĺzli z rukovätí aurichalkumovej kotvy. Nohy sa mu odlepili odo dna rybárskeho člna. Kým auto so šplechotom spadlo do vody, Ander už plával k jej otvorenému oknu, bojoval s vlnou a využíval každučký gram starobylej sily, ktorá mu prúdila v krvi.
Bola to vojna – Ander proti vlne. Vrazila doňho, šmarila ho o piesočné dno zálivu, otĺkala mu rebrá, udierala telo. Škrípal zubami a plával napriek bolesti cez korálový útes, ktorý mu porezal pokožku, pomedzi črepy skla a rozštiepený nárazník, pomedzi husté závesy rias a morských rastlín. Hlava mu vyletela nad hladinu a lapal po dychu. Zbadal skrútenú siluetu auta, no potom mu zmizlo pod penou. Takmer sa rozplakal pri pomyslení, že sa k nej nedostane včas.
Všetko stíchlo. Vlna ustupovala, brala so sebou trosky a ťahala auto so sebou. Andera tam nechala.
Mal ešte jednu šancu. Okná boli nad hladinou. Len čo sa vlna vráti, auto rozmliaždi. Ander nevedel vysvetliť, ako sa jeho telo vynorilo z vody a preletelo vzduchom. Skočil do vlny a načiahol sa.
Telo mala stuhnuté. Tmavomodré oči otvorené. Po krku jej stekala krv, keď sa obrátila k nemu. Čo videla? Vedela, kto je?
Tá otázka a jej pohľad Andera paralyzovali. V okamihu prekvapenia sa vlna zatočila okolo nich a osudová šanca bola premárnená: stihne zachrániť iba jednu z nich. Vedel, aké je to kruté. No zachoval sa sebecky – ju tam nemohol nechať.
Tesne pred tým, ako vlna vybuchla nad nimi, Ander ju chytil za ruku.
Eureka.
Kniha Slza sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>