KENTRZYN - Od okamihu, kedy sa chopil moci nad Nemeckom, až do svojej samovraždy na konci apríla 1945 bol Adolf Hitler terčom niekoľkých pokusov o atentát. Zrejme najznámejší z nich vykonala 20. júla 1944 skupina nemeckých dôstojníkov vedená Clausom von Stauffenbergom. Výbuch bomby však nacistického vodcu len ľahko zranil a plánovaný štátny prevrat skončil fiaskom.
V lete roku 1944 nebola situácia na bojiskách druhej svetovej vojny z pohľadu Nemcov nijako povzbudivá. Už predchádzajúci rok bol nútený kapitulovať slávny Afrikakorps, začiatkom júna 1944 sa spojenecké vojská vylodili v Normandii a na východnom fronte musel Wehrmacht čeliť mohutnej ruskej ofenzíve.
Tieto a ďalšie neúspechy aktivizovali Hitlerových odporcov z radov veliteľov nemeckých ozbrojených síl. Bol medzi nimi aj plukovník Claus Schenk gróf von Stauffenberg, ktorý okolo seba sústredil skupinku osôb odhodlaných zbaviť Adolfa Hitlera moci a následne vyjednávať o mieri so Spojencami.
Scenár prevratu paradoxne vychádzal z tajného armádneho plánu Valkýra, ktorý obsahoval inštrukcie pre prípad vypuknutia masových nepokojov v krajine. V takom prípade mala byť k upokojeniu situácie nasadená Záložná armáda (Ersatzheer), v ktorej dôstojníckom zbore bolo hneď niekoľko ľudí zapojených do prípravy puču. Podľa plánu prevratu mali títo ľudia po atentáte na Hitlera paralyzovať pomocou armády činnosť jednotiek SS i špičiek nacistického režimu, a tým otvoriť sprisahancom cestu k moci.
Úloha zabiť Hitlera pripadla Stauffenbergovi, ktorý mal vzhľadom na svoju vysokú armádnu hodnosť najväčšiu šancu dostať sa do blízkosti Vodcu. K odpáleniu bomby sa nakoniec rozhodol využiť poradu zvolanú do Vlčieho brlohu, ako prezývali Hitlerov hlavný stan na východe Pruska.
Spočiatku šlo všetko hladko. Stauffenberg bez problémov preniesol aktovku s výbušninou do miestnosti, kde boli okrem Hitlera aj dve desiatky významných armádnych predstaviteľov. Po spustení časovanej rozbušky umiestnil tašku pod drevený stôl s mapami, okolo ktorého boli prítomní zhromaždení. Pod zámienkou vybavenia telefonátu sa následne vzdialil z miestnosti.
Miesto hovoru sa však Stauffenberg ponáhľal k svojmu autu. Ešte než opustil areál Vlčieho brlohu, presvedčil ho zvuk výbuchu o tom, že Hitler je mŕtvy. Nemohol tušiť, že jeden z účastníkov porady mimovoľne odsunul batožinu s výbušninou za masívnu nohu konferenčného stola, ktorá Hitlera ochránila pred účinkami explózie. Výbuch navyše nebol tak devastujúci, pretože Stauffenberg použil len polovicu trhaviny.
Vodca vďaka tomu vyviazol z atentátu len s prasknutým ušným bubienkom, niekoľkými odreninami a zničenými nohavicami. Také šťastie nemala trojica dôstojníkov a stenografov, ktorí utrpeli smrteľné zranenia. K obetiam patril aj Heinz Brandt, ktorý bol podľa všetkého práve oným človekom, ktorý odsunul prekážajúcu batožinu s výbušninou za nohu stola, čím zrejme zachránil Hitlerovi život.
Keď Stauffenberg nastupoval vo východnom Prusku do lietadla smer Berlín, bol presvedčený, že Hitler zahynul a všetko ide podľa plánu. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď po prílete do hlavného mesta zistil, že prevrat ani po niekoľkých hodinách od atentátu poriadne nezačal.
Medzi sprisahancami vládol zmätok spôsobený protichodnými informáciami o Hitlerovom osude. K realizácii plánu Valkýra preto došlo s oneskorením a len na niektorých miestach. Zjavne spackaný začiatok prevratu navyše odradil od účasti niekoľko osôb dôležitých pre úspešné zavŕšenie celej akcie. Vďaka tomu dostal Hitler a jeho verní čas na vykonanie príslušných protiopatrení. Ešte pred polnocou 20. júla bol pokus o puč potlačený a jeho hlavní organizátori vrátane Stauffenberga popravení. Niekoľko ďalších účastníkov komplotu potom radšej spáchalo samovraždu.
V súvislosti s atentátom na Hitlera a pokusom o štátny prevrat bolo zatknutých približne 7000 osôb. Okrem samotných osnovateľov boli medzi nimi aj ich rodinní príslušníci a ďalší ľudia. Takmer 5000 z nich bolo následne zabitých.
