Pavel Dvořák (1937) napísal množstvo kníh literatúry faktu, v ktorých približuje staršiu históriu Slovenska, napríklad série Odkryté dejiny či Stopy dávnej minulosti. Daniela Dvořáková (1965) pôsobí ako vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV, skúma stredoveké dejiny Uhorska. Manželia Dvořákovci žijú v Budmericiach a najnovšie im v ich vydavateľstve Rak vyšli tri publikácie – Pavlovi Dvořákovi Stopy dávnej minulosti 6, Daniele Dvořákovej Barbora Celjská a Rytier a jeho kráľ.
Ako vznikali vaše nové knihy? Čo ste prežívali v období, keď ste na nich pracovali?
D. D.: Bolo to obdobie absolútnej koncentrácie a následne úplného vyčerpania. Vzniku všetkých troch kníh predchádzali roky práce, ale vo fáze ich dokončovania sa obaja sústreďujeme iba na písanie, obaja zvyčajne pracujeme pod veľkým časovým stresom, aby knihy vyšli v určenom termíne. Takže je to obdobie, keď zanikne akýkoľvek iný život v našej domácnosti, kuchyňa je studená, domácnosť rozvrátená, naše kone a psy zanedbávané, deti máme, našťastie, dospelé a navyše žijúce v zahraničí, takže sú tohto stavu ušetrené. Je to ale súčasne obdobie veľmi vzrušujúce, lebo až pri písaní sa človeku veci spájajú do nových súvislostí, rodí sa príbeh, ktorý má vo fáze heuristiky (štúdia prameňov) iba nejasné kontúry, no postupne sa premieňa na plnokrvné, niekedy doslova napínavé rozprávanie, akých sú naše dejiny plné.
P. D.: Stopy dávnej minulosti 6 (Slovensko v stredoveku. Čas cudzích kráľov) – ako vidno už z titulu – je šiestym zväzkom edície, ktorú som trochu nezáväzne nazval Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch od najstarších čias až do súčasnosti. Šiesta časť sa zaoberá dejinami Slovenska v čase po vymretí Arpádovcov a nástupe kráľovských dynastií zo zahraničia – Anjouovcov z Talianska a Žigmunda Luxemburského z Českého kráľovstva. Je to veľmi dramatické a významné obdobie plné príbehov. Pravda, v čase, keď som knihu dokončieval, som už pracoval aj na siedmom zväzku, ktorý siaha až po bitku pri Moháči a obsahuje kapitoly venované vláde Mateja Korvína a celej rodine Huňadyovcov. V mojom prípade teda šlo o napĺňanie plánu, ktorý som začal pripravovať dávno pred rokom 2000. Zaoberám sa históriou od maturity, a to už je takmer šesťdesiat rokov. Počítač mám plný príbehov, dúfam, že ich stihnem aj spracovať.
Knihy mojej ženy sú naopak celkom výnimočné. Polemizujú so vžitými predstavami o nedobrom Žigmundovi, hrdzavej líške, a jeho nevernej a neveriacej manželke Barbore, Čiernej kráľovnej. Tieto predstavy sú ustálené predovšetkým v Čechách, a keďže už predtým Daniela Dvořáková uverejnila polemickú štúdiu s pochybnosťami o údajnej „husitskej kráľovnej“ Žofii, manželke Václava IV., napísal nám priateľ z Prahy, že česká historiografia bude musieť vymaľovať. Myslel to zo žartu, mne sa však veľmi páči búranie falošných legiend, aj keď v podstate sú nesmrteľné – na Beckovskom hrade si napríklad každý deň môžete opakovane vypočuť lživú legendu o zlom zemepánovi Stiborovi zo Stiboríc, hoci kniha Rytier a jeho kráľ v ňom objavila jednu z najzaujímavejších postáv našich dejín, rytiera v pravom zmysle tohto slova.
Čo si na svojich knihách najviac ceníte?
D. D.: O tom, čo si človek cení na vlastnej knihe, je dosť ťažko hovoriť. Keď je kniha napísaná, autor k nej tak trochu stráca vzťah, stáva sa preňho minulosťou. Obidve publikácie som púšťala do sveta s istou obavou, ako ich čitatelia, no najmä kolegovia medievalisti prijmú, pretože historické postavy, ktorým som sa v nich venovala, sú tak trochu kontroverzné a mne napokon vždy vyšli úplne inak, ako sa o nich zvyčajne píše.
Na knihách manžela si cením ich neskutočný záber, sviežosť jazyka, pútavosť, schopnosť nájsť príbeh aj v pôvodne „nudnom“ materiáli, ktorý má niekedy k dispozícii. Nakoniec, obrovský úspech jeho kníh, ktoré sa predávajú v desaťtisícových nákladoch, ukazuje, že to oceňujú aj čitatelia.
P. D.: Napĺňam svoj plán... Dokedy, to sa ešte len ukáže. Desať zväzkov azda zvládnem, či sa však dostanem až do súčasnosti, to teda neviem. Skôr nie. Hoci mám za sebou aj pomerne veľký pokus, päť kníh o Bratislave s dejinami až do roku 2012.
Knihy mojej ženy sú obdivuhodné jazykom a štýlom; hoci sú to knihy vedecké, sú napísané tak pútavo, že Rytier... vyšiel napríklad už po štvrtý raz a z Barbory... sa po troch mesiacoch predaja rozobrala väčšia polovica nákladu. Rytier a jeho kráľ vyšiel aj po maďarsky, v prípade Barbory Celjskej by som sa potešil nemeckému vydaniu. Nevyzerá to beznádejne, veď to bola nielen uhorská, ale aj nemecká a česká kráľovná.
Kto je väčší workoholik? Ako to u vás vyzerá, keď sa finišuje s knihou?
D. D.: Ja som niečo ako nárazový workoholik. Keď musím, tak zapnem autopilota, ktorý ma vedie k jedinému cieľu, a svoj život chvíľu neriadim. Ale zvyčajne sa udržiavam v rovnováhe športom, mojimi zvieratkami, prírodou, knihami a usilujem sa nepracovať od rána do večera, ako to robí môj manžel, za čo ho hreším. On mi to výdatne vracia, keď idem poobede na dve hodiny ku koňom – obvykle mi povie: „Zasa nič nerobíš.“ J Máme málo času na rodinu, čo nás oboch mrzí a niekedy aj zaplavuje výčitkami svedomia.
P. D.: Vyzerá to nervózne. Obaja sme viazaní časom a čas je nemilosrdný šéf... Workoholici sme obaja, ja možno väčší, keďže mi s pribúdajúcom vekom ubúda zo zábavy a rozptýlenia. Na druhej strane som skúsenejší, lepšie sa dokážem popasovať s časom.
Barbora Dvořáková
Foto Jakub Dvořák
Celý rozhovor nájdete v Knižnej revue 11 (28. mája)!
-Reklamná správa-
