BRATISLAVA - V týchto dňoch prežívame a slávime najväčšie kresťanské sviatky. Pripomíname si utrpenie, smrť a najmä zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Málokto však možno vie, že veľkonočné sviatky majú pohanský pôvod, kedy sa v týchto dňoch slávil príchod jari, čo symbolizovalo aj pálenie Moreny. O tradíciách, zvyklostiach, ale aj pôvode sviatkov sme sa rozprávali s uznávaným glosátorom, autorom a znalcom dejín, bratislavským spisovateľom a historikom Vladimírom Tomčíkom.
Veľkonočným sviatkom predchádza pôstne obdobie. To začína po fašiangoch. „Vyvrcholením bujarých fašiangových osláv bol utorok. V ten deň sa sliepkam sypalo zrno do kruhu. Súvisí to s prastarými predstavami o čarovnej moci kruhu proti zlým silám. Nesmela sa vešať bielizeň na pôjde, lebo by sa premnožili blchy a aby sliepky dobre niesli, ženy v ten deň nesmeli šiť,“ ozrejmuje Vladimír Tomčík a ďalej hovorí, že k predveľkonočným tradíciám v minulosti patrilo tzv. vyplácanie dievčat. Išlo o to, že museli peniazmi platiť za muziku na celý rok. Potom sa totiž mohlo tancovať až v máji na majálese po pôste a Veľkej noci. Veselili sa mladí i starí, bohatí i chudobní, muzikanti hrali až do rána, pilo sa víno, pálenka, pivo a dnes zabudnutá medovina, gazdiné piekli mäso, varili huspeninu, klobásu, slaninu, vyprážali tradičné fašiangové šišky a fánky.
Popolcovou stredou sa pre kresťanov začínal veľký pôst, teda čas pokánia a prípravy na najvýznamnejšie sviatky cirkevného roka Veľkú noc. „Vtedy si pripomíname utrpenie, smrť a najmä zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Je to oslava víťazstva života nad smrťou,“ vysvetľuje historik a dodáva: „Pôst trval 40 bežných dní, je to šesť nedelí a táto tradícia zrejme vznikla z toho, že Kristus po svojom krste v Jordáne sa postil 40 dní a takú istú dobu sa postil aj Mojžiš na hore Sinaj.“ Veľká noc je silno prepojená so starými, ešte predkresťanskými tradíciami. Je to pohyblivý sviatok, ktorý vychádza vždy na prvú nedeľu po prvom splne, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti.
Pôstne predveľkonočné obdobie
Veľký pôst sa netýkal len jedla, ale aj celého spôsobu života. Už sa nemohli konať žiadne zábavy, nekonali sa svadby a iné oslavy, ani spoločenské stretnutia, páračky, nespievalo sa, muži odkladali fajky, nepili alkohol a ľudia sa obliekali do tmavých šiat. Nejedlo sa mäso, nemastilo sa masťou, nepoužíval sa bežný olej, len ľanový. Riad, v ktorom sa varilo mastné mäso sa vymyl vriacou vodou a vyniesol na povalu, pričom tu ide o obdobu židovského kóšerovania.
Ako ozrejmuje historik, už Hippokrates za jednu zo svojich liečebných metód považoval obmedzenie konzumácie jedla. V stredoveku sa v kláštoroch dodržiaval pôst podľa sv. Benedikta z Nursie a chlieb s rybou sa považoval za hlavné spôsoby vyjadrovania pokory pred Bohom. Pritom sám Benedikt vynašiel viacero spôsobov prípravy pôstnych pokrmov a dodnes je aj patrónom kuchárov. Počet pôstnych dní počas kalendárneho roka sa v minulosti menil, pôst sa dodržiaval v stredu, piatok a v sobotu – navyše sa postilo počas ďalších cirkevných sviatkov, na advent i počas veľkého predveľkonočného pôstu.
Staré pohanské zvyky a veľkonočný týždeň
Pôvodné zvyky a činnosť veľkonočného týždňa mali zabezpečiť prosperitu hospodárstva. Po dlhej, krutej a vyčerpávajúcej zime prichádzala konečne jar. Na Smrtnú nedeľu dievčatá na dedinách od stredoveku vynášali Morenu. Obradom chceli urýchliť odchod zimy a príchod jari a pri obliekaní Moreny či Mureny recitovali: "Slunko, slunéčko, poj na moje líčko, dáme ti vajíčko. Otvárame vráta, dáme ti kus zlata."
Ako vysvetľuje historik, na Kvetnú nedeľu sa vstupovalo do veľkého týždňa, veľkého na udalosti spásy. Na Kvetnú nedeľu, na Zelený štvrtok a Veľký piatok sa spievali pašie, v nedeľu v kostoloch svätili bahniatka, ratolesti vŕby či rakyty, čím si pripomínali príchod Ježiša do Jeruzalema, aby oslávil slávnosť baránka. Bol to deň paliem, u nás sa používajú kvety a bahniatka.
Pôst sa oficiálne končil Zeleným štvrtkom, ale dodržiaval sa až do Bielej soboty. „Zelený štvrtok bol nazvaný podľa Gatsematskej záhrady, kde sa Ježiš Kristus modlil a kde bol rímskymi vojakmi zatknutý. Na tento deň sa vždy jedáva niečo zelené, ako napr. špenát, šťaveľ, žihľava, jarné bylinky, to všetko preto, aby bol človek zdravý,“ hovorí Tomčík a dodáva, že v tento deň sa piekli judáše, koláče zo zapletaného kysnutého cesta, ktoré mali pripomínať povraz, na ktorom sa Judáš obesil. Judáše sa jedávali potreté medom. Medovo chutil aj keltýš – lahôdka pôstneho obdobia. Vyklíčený jačmeň sa pomlel, zahustil sa múkou a v rúre sa upiekol do zlatohneda.
Na Veľký piatok si kresťania pripomínajú Kristovu smrť na kríži, Evanjelici tento deň považujú za svoj najväčší sviatok, spievajú sa pašie, v katolíckych kostoloch sa neslúži omša, oltáre sú bez chrámového rúcha, bez svietnikov a kríža. Zaviazali sa zvony, od štvrtku do soboty večera sa nezvonilo, hovorievalo sa, že zvony odleteli do Ríma. Maslu, ktoré sa v ten deň zmútilo, sa pripisovali magické vlastnosti, liečili sa ním ľudia i zvieratá a keď išiel gazda na pole po prvý raz siať, potrel si týmto maslom ruky. Čarovnú moc obdobia pred Veľkou nocou využívali aj dievčatá. Pred východom slnka sa postavili do studeného potoka a zariekavali mládencov.
Na jar sa v prírode odohráva boj medzi smrťou – zimou a životom – jarou. Na Bielu sobotu aj Ježiš Kristus, ktorý bol mŕtvy, prekonal smrť a vstal do nového života. „Ľudia ho videli živého, dotýkali sa ho, jedli s ním a pili. Ježišovo vzkriesenie dáva nádej tomu, kto v neho verí. Každý má nádej na vzkriesenie, na večný život, proti ktorému je aj smrť bezmocná,“ vysvetľuje historik.
Na Veľkonočnú nedeľu sa slávilo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Veľkonočný pondelok je u nás neodmysliteľne spätý s oblievačkou a so šibaním dievčat. „Mnohí zo zahraničia nad týmito zvykmi krútia hlavami, azda ich považujú za barbarské, ale neuvedomujú si, že aj Krista bičovali a nechápu to najdôležitejšie: Krik, zvada a možno aj hnev prejdú a všetky dievčence vedia, že studená voda, korbáč a dnes aj voňavka im prinesú krásu, zdravie a očistu od všetkého starého a zlého,“ ozrejmuje historik. Nečudo, že sa dievčatá potom mládencom zavďačujú maľovanými vajíčkami, peniazmi a v každej domácnosti ich aj pohostia. Vyšibané peniaze sa potom večer zvykli minúť za hudbu na tancovačke. „Niekde býval dokonca zvyk, že na druhú deň v utorok dievčatá šibali mládencov. Neviem, či to bolo z pomsty, alebo chceli, aby aj oni boli zdraví a krásni,“ dodáva s úsmevom Tomčík.