ZAGAN/PRAHA - Túžba po slobode a ďalej bojovať proti nepriateľovi bola hlavným motorom úteku, ku ktorému sa pred 70 rokmi, v noci z 24. na 25. marca 1944, odhodlali spojeneckí letci z nemeckého zajateckého tábora ležiaceho pri poľskom meste Żagań. Pri Veľkom úteku, ako udalosť vstúpila do dejín, sa podarilo utiecť 76 vojakom vrátane troch Čechov. Až na troch z nich ale všetkých chytili a na priamy rozkaz nacistického vodcu Adolfa Hitlera 50 utečencov popravili. Hrdinský čin letcov sa stal námetom pre slávny film Veľký útek so Stevom McQueenom v hlavnej úlohe.
Mestečko Żagań leží v juhozápadnom Poľsku asi 70 kilometrov od poľsko-českých hraníc. Nacistický zajatecký tábor známy ako Stalag Luft 3 bol vybudovaný v roku 1942 na ploche 240.000 metrov štvorcových. Kapacitu mal 10.000 zajatcov, z ktorých väčšinu tvorili americkí letci (7500), asi 2500 boli Briti a zvyšok vojaci z ďalších krajín.
Začiatkom roku 1943 zajatci zriadili tajný výbor pre úteky, do ktorého čela sa postavil juhoafrický pilot Roger Bushell. Členom výboru bol aj český pilot Arnošt Valenta, ktorý mal na starosť podplácanie strážnych alebo napríklad získavanie predlôh úradných dokumentov a priepustiek. Výbor potom rozhodol o vybudovaní troch tunelov pomenovaných Dick, Tom a Harry. Na náročnú úlohu vyčlenili 600 mužov, ktorí sa museli okrem samotnej stavby vysporiadať s radom ďalších úloh, ako bolo zháňanie a výroba falošných dokladov a náhradného oblečenia pre utečencov.
Náročná výstavba trvala necelý rok a v januári 1944 bol nakoniec dokončený iba tunel Harry. Toma objavili Nemci, prácu na Dickovi ukončili samotní väzni. O jedinečnosti akcie svedčia výsledky neskoršej inventúry v tábore, ktorá odhalila, že na vyhĺbenie, vystuženie a osvetlenie tunelov zajatci použili napríklad 90 postelí, 52 stolov, vyše 30 stoličiek, asi 2000 lyžíc, nožov a vidličiek, približne 250 hrnčekov alebo 1700 prikrývok. V banských šachtách si vybudovali primitívnu ventiláciu a dráhu z drevených koľajníc, po ktorej sa prepravovali vojaci aj piesok. Vykopaného materiálu sa zbavovali dômyselným mechanizmom prišitým na nohaviciach, ktorý pri vychádzkach piesok sypal von.
Po dokončení tunela s hĺbkou asi desať metrov a šírkou a výškou vyše pol metra sa čakalo na tmavú noc. Výbor pre úteky vopred vybral podľa zásluh okolo 200 vyvolených, vrátane Valentu a ďalších českých pilotov Bedřicha Dvořáka a Iva Tondera. Kvôli možnému prezradeniu sa s prekopaním výlezu počkalo až na deň úteku. Po tom, čo sa na cestu k slobode vydal vo večerných hodinách 24. marca prvý zajatec, nastal šok. Tunel, ktorý mal končiť v lese, vyústil v otvorenom teréne. Akcia bola druhý deň ráno prezradená a prvá fáza úteku sa podarila len 80 zajatcom, posledných štyroch chytili strážcovia hneď pri východe.
Po celom Nemecku a okupovanom území sa rozbehla obria pátracia akcia. Po niekoľkých týždňoch prenasledovania zostali na slobode len traja utečenci, dvaja Nóri a jeden Holanďan, ktorým sa podarilo dostať do Švédska či do Španielska. Ostatných 73 mužov zadržali a 50 vybraných letcov, vrátane Bushella, na priamy Hitlerov rozkaz gestapo zavraždilo. Takmer polovicu popravených tvorili Briti.
Medzi zastreleným bol aj Arnošt Valenta. Dvořáka s Tonderom nacisti zavreli do pevnosti Colditz, kde ich na konci vojny oslobodili americkí vojaci. Zajatie pre československého pilota inak vo väčšine prípadov znamenalo takmer istú smrť, pretože Nemci žiadne Československo, ktoré by s nimi bolo vo vojnovom stave, neuznávali, a teda aj s jeho občanmi nenakladali ako s vojnovými zajatcami, ale ako s vlastizradcami.
Zastrelenie vojnových zajatcov vtedy vzbudilo vo svete vlnu rozhorčenia a po vojne súdy vyniesli približne 20 rozsudkov smrti nad tými, ktorí sa podieľali na brutálnom potlačení úteku.