Bordel Anežky s cenníkom z roku 1932 mal súperky v Bratislave: Tajomstvo monarchie za 20 korún

Záľubu v ženách majú muži od nepamäti. Veď aj Adam spáchal prvotný hriech, lebo ho na to naviedla Eva. Už od čias Mezopotámie či starovekého Grécka môžeme hovoriť o istej forme prostitúcie. „Za úplatu boli totiž mužom k dispozícii kňažky, ktorých práca sa chápala ako náboženská záležitosť.  Muži došli do kláštora, zaplatili, a to, čo sa tam dialo, nebolo považované za niečo nečisté, skôr opačne. Tieto kňažky v tom čase považovali za božie služobníčky,“ vysvetľuje Vladimír Tomčík.

Rozhovor začal historik vysvetlením, ako sa chápala prostitúcia v minulosti. Ak ste si mysleli, že bola zatracovaná, veľmi sa mýlite. „Je obrovský rozdiel medzi prostitúciou 19. a 20. storočia a prostitúciou v stredoveku. V stredoveku to bolo niečo bežné a spoločnosťou v podstate trpené,“ hovorí Tomčík.

Nevestince v stredoveku

 

V období stredoveku v Bratislave predajné dámy nestáli na uliciach, mali na to svoj stánok. Išlo o vychytený nevestinec Biely dom, ktorý stál na konci dnešnej Obchodnej ulice a na začiatku Kollárovho námestia. Zaujímavé je , že jeho zriaďovateľom bol magistrát a správcom bol mestský kat. a z výnosov sa financovali mestské inštitúcie. „V tej dobe to nebolo nič nezvyčajné. Aj vo Viedni vtedy jeden z najluxusnejších nevestincov vlastnil sám arcibiskup. Bolo to trpené zlo a vysvetlenie je veľmi jednoduché. V stredoveku sa v mestách a okolí pohybovalo veľké množstvo tovarišov, vojakov a potulných mníchov. Mešťania považovali za výhodnejšie zriadiť takýto nevestinec, aby cezpoľní muži neotravovali ich ženy a manželky,“ vysvetľuje historik.

O Bielom dome sa zachovali záznamy v archívoch, ktoré hovoria o tom, že mesto prispievalo na prevádzku podniku, napr. na plachty či na drevo na nové postele. Nevedno však, ako dlho bordeldom fungoval. Zaznamenané sú aj požiadavky, aby sa mesto postaralo o zakrytie studní v jeho blízkosti, aby do nich nepadli opití muži, pretože táto časť mesta sa vtedy ešte neosvetľovala. „Všetko sa dialo s požehnaním mesta a požehnaním cirkvi, lebo peniazmi, čo  sa zarobili, prispievali na fungovanie špitála, či lazaretu, ktoré boli aj útulkom pre starých a chudobných,“ hovorí historik.

Nevestince v stredoveku patrili k bežnému štandardu. „Raz pri návšteve Bratislavy Žigmund Luxeburský ubytoval práve v  Bielom dome časť svojho sprievodu a ako mával vo zvyku, samozrejme nezaplatil. Mestský kat potom požadoval od magistrátu úhradu za ubytovanie a potešenie sprievodu panovníka,“ hovorí o príhode z minulosti historik. Ide teda o živý dôkaz vtedajšej slávy bratislavského nevestinca. V tejto súvislosti treba spomenúť, že kat v minulosti nielenže mučil, stínal a vešal, ale pri fungovaní mesta mal aj ďalšie funkcie – staral sa o čistotu, čistil kanály, chytal túlavých psov a mačky a vykonával aj medicínske úkony, ktorých sa vtedy lekári štítili.

„V stredoveku museli byť prostitútky označené, zvyčajne to bola žltá stuha zaviazaná na ruke. V Benátkach boli prostitútky poznateľné kvôli vysokým opätkom na topánkach, ktoré museli nosiť.  Na jednej strane boli predajné dámy vnímané negatívne. Manželky sa netešili, keď ich stretli, napr. na trhu sa tieto ženy nesmeli dotknúť tovaru, považovali ich totiž za špinavé,“ ozrejmuje vtedajšie spôsoby historik a dodáva: „Súčasne však bývalo zvykom, že pri sobáši sa pozývali aj tieto dámy. Mali totiž zaručiť plodnosť rodiny.“    

 

Prostitúcia v 18. a 19. storočí

 

Veľký rozvoj prostitúcie nastal  však neskôr v 18. a 19. storočí. Centrom týchto aktivít paradoxne nebol Paríž, ani Londýn, ale Viedeň. „Reakciou na tento fakt bola skutočnosť, že Mária Terézia zaviedla políciu, ktorá dozerala na počestné chovanie miestnych žien,“  vysvetľuje historik a zachádza do konkrétností: „Vo svojich pamätiach na to spomína aj Giacomo Casanova, ktorý navštívil Viedeň. Práve kvôli polícii počestnosti sa musel ísť zabaviť do Bratislavy. Viedeň bola totiž prísne kontrolovaná.“  

Existencia prostitúcie bola vtedy vo Viedni ovplyvnená bigotnou katolíckou morálkou: „Išlo o to, že sexuálne vzťahy boli považované za niečo nečisté. Na druhej strane bolo bežné, aby muž z lepšej spoločnosti mal milenku.“ Mladých chlapcov v tom čase zvykli starší muži zaviesť do nevestinca, aby sa naučili čo a ako. Vtedajším mužom išlo o to, aby neotravovali manželky. Sexuálny styk aj medzi manželmi sa v tej dobe vôbec nechápal ako dnes, ženy ho považovali za nútené zlo len na zabezpečenie potomstva, preto si muži na vybíjanie energie hľadali aj iné možnosti.

V 19. storočí bola prostitúcia v lepších kruhoch spoločensky akceptovateľná záležitosť a najmä medzi uhorskou šľachtou bolo pravidlom, že každý vyššie postavený muž mal milenku. Z takýchto mileneckých vzťahov sa prirodzene rodili aj deti.

Vychytená bratislavská Vydrica

 

Veľkým centrom nočného života sa v 19. storočí stala Bratislava. Miestom radovánok bolo Podhradie v blízkosti terajšieho mosta SNP a nazývalo sa Vydrica. Zákonom bolo dokonca stanovené, že dámy v nevestincoch museli raz za čas absolvovať lekársku prehliadku, aby sa nešírili pohlavné choroby. Veľmi to však nepomáhalo. Je dobre známe koľko umelcov, či významných osobnosti trpelo alebo zomrelo na prelome storočí na syfilis.

Nevestince, podobne ako je to teraz, boli aj vtedy v Bratislave na rôznej úrovni a rôznej kvality. Do tých obyčajných chodili vojaci, robotníci, či menej majetní ľudia za pár korún, do luxusných sa chodili baviť boháči. „V druhej polovici 19. storočia dokonca panoval trend, že zobrať si za manželku takúto dámu sa považovalo za veľké pozitívum. Dámy z lepších podnikov totiž museli vedieť jazyky, museli vedieť variť, museli sa vedieť spoločensky správať. Keď si muž zobral takúto manželku mal istotu, že do konca života mu bude verná, pretože už toho mala dosť za sebou. A chlapi mali o také ženy záujem,“ vysvetľuje Tomčík.

Na vychýrenú Vydricu spomína aj Jules Verne

 

Historik uvádza, že na svoj pobyt v Bratislave a na krásavice z Vydrice spomínal aj známy francúzsky spisovateľ Jules Verne. Vraj bol presvedčený, že ozajstnú dušu mesta možno spoznať len v nevestinci. Na náklady mesta ho pozvali do takého, kde vrátnika a súčasne aj vyhadzovača robil priamy potomok niekdajšieho kata. Verne bol vraj nadšený. Keď prešli cez bránu, ocitli sa v utešenej záhradke s viničom driapajúcim sa na múry, s fontánkou uprostred bazénika na schladenie prihorúcich hláv a s krásavicami štebotajúcimi na hojdačkách ovenčených kvetmi. Po chvíľke z nich zoskočili a začali vzácnych hostí obletovať. Po francúzsky ich vychvaľovali, že prišli do najlepšieho domu s najonakvejšou kuchyňou, lebo také dobré samčie žľazy, aké vie pani majordómka pripraviť na tridsať spôsobov, nemožno ochutnať nikde v celej monarchii. Potom zaviedli hostí do salónu a ponúkli ich špeciálnymi korenenými vínami. Čo sa dialo po zotmení sa v spomienkach nespomína a ráno ich vraj v preslnenej záhradke prebudil vtáčí spev a cudne oblečené víly im priniesli bohaté raňajky. "Ktovie, ako to bolo v skutočnosti," dodáva Tomčík.  

V nóbl zariadení u pani Lotky mali dokonca vlastné etikety na víno, ktoré im zanechali po svojich návštevách bratislavskí umelci. Získať licenciu na prevádzkovanie takéhoto domu rozkoše však nebolo  vôbec jednoduché. Povolenia udeľovala polícia a majiteľky alebo bodreldámy museli pre políciu donášať informácie, ktoré sa radodajné rozhoďnôžky od svojich klientov dozvedeli. Tak to fungovalo od nepamätí a najznámejší je asi príbeh špiónky Mata Hari.  

„V nóbl zariadeniach za podávali jedlá, ktoré mali v návštevníkoch prebúdzať driemajúcu mužnú silu. A veľmi obľúbené boli aj varené špikové kosti, ktoré podávali s opečeným chlebom a cesnakom. Špik utvoril na žalúdku mastný film a páni mohli mulatovať až do rána “ ozrejmuje historik a dodáva, že Vydrica bola tak vyhlásená, že viacerí významní ľudia sa o nej zmieňujú vo svojich pamätiach. Aj český spisovateľ Josef Rybák spomína, že keď roku 1922 po prvý raz prišiel do Bratislavy, hneď z vlaku išiel pozrieť na Vydricu: „Nad každým druhým vchodom horelo červené svetlo. Pod lucernami a vo vrátach stáli ženské postavy a iné sa vláčne pohybovali  pozdĺž múru ako mátohy. V prízemných pootvorených oknách boli odhrnuté záclonky a bolo vidieť do malých izbietok, osvetlených lampami s červenými tienidlami. Hodvábne ružové svetlo sa rozlievalo po pohovkách a po posteliach a mäkko modelovalo tvary  vyzlečených ležiacich žien, predávajúcich sa za dvadsať korún“.  

 

Vtedajšia sexuálna ponuka

 

"V období stredoveku cirkev medzi manželmi nepripúšťala iný spôsob sexuálneho spojenia a ten dnes nazývame misionárskym. To platilo i pre nevestince. Všetky ostatné praktiky boli neprípustné. V 19. i v 20. storočí platilo pravidlo, že muži sa s neviestkami nebozkávali,“ vysvetľuje Tomčík. Spisovateľ Peter Ševčovič spomína, že po pani Lotke, zakladateľke jedného z prvých moderných lokálov s osobitnými službami v polovici 19. storočia, sa zachoval obchodný denník aj zopár rukou písaných jedálnych lístkov. Bola v nich ponuka vzrušujúcich nápojov, vzrušujúcich pokrmov a najvzrušujúcejších dôverných služieb. Bola to vlastenecká ponuka, lebo v nej figurovalo „husárske milovanie", či „koncert rumunskej cigánky“ aj s poznámkou, že dievča bude vykúpané, „tajomstvo monarchie“, „tanec divožienky“, "úspech vyslúžilého generála“ či „urodzená štricáčka“. Technika, žiaľ opísaná nebola a pamätníci už dávno vymreli.

Socializmus radovánky zakázal

 

Za socializmu bola prostitúcia zakázaná a trestala sa, ale pamätám si, že keď som ešte ako dieťa po uličkách Podhradia chodil, všelijaké ženy tam postávali v oknách vykrikovali a vypiskovali po mužoch. Vyzerali skutočne otrasne a boli už dávno po zenite. Na Ventúrskej ulici bola známa krčma Kotva, kde boli dokonca tri cenové skupiny a do tej poslednej sme z neďalekej školy chodievali na pivo. Stálou návštevníčkou tu bola istá vyslúžilá stará pracovníčka z Vydrice, ktorá vraj mala lepru, možno však neliečený syfilis  a chýbal jej nos. Raz sa opila, vydriapala sa na stôl, nadvihla sukňu a vykrikovala, že pri jej nôžkach voľakedy plakali všetci uhorskí huláni. Uťahovali sme si, že s ňou sa musí dobre bozkávať, lebo nos nezavadzia, spomína s úsmevom na historku z vlastného života Tomčík. 

S nástupom socializmu čakali predajné dámy ťažké chvíle. Po 45-tom všetky takéto sexuálne pracovníčky zavreli do lágrov na prevýchovu a prostitúcia bola oficiálne zakázaná, prenasledovaná a trestaná za príživníctvo. Samozrejme, že aj vtedy existovali. Možno boli výraznejšie nalíčené, vyzývavejšie oblečené a stretnúť ich bolo možné v hoteloch či nočných baroch ako bola La Paloma, Kryštál bar, Jalta či Cercle, spomína historik.

Po roku 1989 nastala nebývala renesancia sexuálnych služieb. Nie nóbl, ale tie bežné rozhoďnôžky sa v noci v Bratislave sústreďovali na Námestí SNP, kde pripití muži čakali na nočné spoje, ktoré vtedy odtiaľto odchádzali. Neskôr sa presunuli na Špitálsku ulicu, a tu dokonca mnohé nemali pasákov, ale pasáčky. Potom šliapali chodníky na známej Krížnej ulici, ale svoje miesto však nemenili kvôli tomu, že by na nich polícia vyvíjala nátlak. Dnes možno pouličné bratislavské prostitútky vidieť na výpadovkách, na Panónskej ceste či pri Slovnafte.

Poznatky historika Vladimíra Tomčíka dokazujú fakt,  že všetko sa opakuje. Tak ako v minulosti, tak je to aj dnes. Chudoba na uliciach a luxus v nóbl prestížnych a skrytých „masážnych salónoch“.    

 

Sexuálne praktiky vtedajších predajných dám

Husárske milovanie

Koncert rumunskej cigánky

Tajomstvo monarchie

Tanec divožienky

Úspech vyslúžilého generála

Urodzená štricáčka