BRATISLAVA – Výroba mečov v samotnom srdci Japonska je pre nezaujatých pozorovateľov zahalená rúškom tajomstva. Príbeh vyrábania pravých mečov poodkryjú dvaja nadšenci z Česka a Slovenska, ktorí sa dostali do povedomia vyrábaním mečov v Japonsku. V tejto krajine je veľa cudzincov, čo sa to učí alebo skúša. Naši rodáci boli pozvaní, aby jeden meč vyrobili. Bola to pre nich veľká česť a Slovensko a Česko môže na nich byť právom hrdé. Pozrite si nezabudnuteľné dobrodružstvo, ktoré Pavel Bolf a Martin Horňák prežili v krajine vychádzajúceho slnka.
Čech Pavel Bolf a Slovák Martin Horňák majú netradičnú záľubu. Venujú sa výrobe a spracovaniu samurajských mečov. A ani len nesnívali, že sa im raz dostane pocty vyrobiť takýto meč priamo v kolíske samurajov. Zo študijného zájazdu do Japonska sa stal splnený sen obidvoch zanietencov. Tak sa dostali až na sever japonského ostrova Honšú v oblasti Tohoku. Z dôvodu prísnych zákonov, ktoré znemožňujú dovoz nelicencovaných mečov do Japonska, miestni im ponúkli vlastnú dielňu na výrobu mečov.
Martin nám prezradil ako sa k tejto záľube dostal. "Mám to ako hobby, platím si to všetko sám, dlhé roky som pracoval v Írsku, tam som spoznával japonskú kultúru vďaka bojovému umeniu Kendo, ktoré som tam navštevoval. Ako vyštudovaný strojár, obrábač kovov, som našiel kúzlo metalurgie a postupom času som sa vďaka ušetreným peniazom dostal k pravým japonským mečom, ktoré som si kúpil do svojej zbierky, aby som mohol študovať, čo to vlastne je samurajský meč. Som brúsič, leštič, po japonsky togishi a snažím sa ako samouk.“ povedal Martin.
Vyrábať meče v Japonsku si vyžaduje omnoho viac než len zákonné povolenie. "V Japonsku nie je možné vyrábať alebo leštiť meče len tak. Človek musí prejsť cez veľa skúseností, pobudnúť veľmi dlhý čas, aby dostal diplom a bol profesionál. V Japonsku je veľmi dôležitý hierarchický systém postavenia človeka. Navyše som dostal v Japonsku podmienku, že ak chcem byť žiak u majstra, musím sa naučiť po japonsky. Pomaly sa učím, ale je to veľmi ťažké." dodáva Martin.
Dokopy mali obidvaja vyrobiť až tri čepele, jedna mala skončiť nakoniec v múzeu. Pavel meče vyrábal, kamarát Martin ich dotiahol do dokonalosti leštením. V rámci svojej cesty do Japonska navštívili niekoľko výstav mečov s podobným príslušenstvom. Do rúk sa im dostalo veľa zaujímavých kúskov. "Držať v rukách meč úrovne Národný poklad z 12. storočia vo vynikajúcej kondícii a v podstate pôvodnom stave je obrovský zážitok," povedal pre Topky Pavel Bolf.
Miesto, kde mali vyrobiť vlastný meč bolo v oblasti Tohoku. Dostali sa do dielne majstra Sugawaru, 94-ročného experta na výrobu mečov. S celým tímom, ktorý ich obklopoval sa dohodli na presnom postupe výroby. Prípravy na vlastnú výrobu meča im zabrali až jeden deň. V Japonsku zažili aj jedno prekvapenie. "V noci nás zobudilo zemetrasenie. Bolo ale kratšie a slabšie než zemetrasenie, ktoré sme zažili v hotely v Tokiu. Tak sme sa nenechali rušiť a spali sme až do rána," hovorí Bolf.
Už pri výrobe prvého meča samotný majster nešetril chválou. "Čepeľ si prehliadol majster Sugawara a postupne i všetci prítomní. Majster Sugawara čepeľ verejne pochválil. Okrem toho povedal: "toto je skutočné NIHONTO, toto je krásny japonský meč. Mohol by byť považovaný i za umelecký meč," povedal nadšený Pavel. A dodal, že "bolo zjavné, že pochybnosti nad schopnosťami cudzinca v oblasti tradičnej japonskej kultúry sú rozptýlené."
Svojou aktivitou vyvolali ohlasy aj v miestnych médiách. Japonci sú na tému mečov veľmi citliví. "V japonskej histórii mečov sa jednalo o vôbec prvý prípad, kedy bol pozvaný zahraničný kováč, aby tu ukoval meč," poznamenal Pavel.
Výroba druhej čepele bola náročnejšia. "Dohliadal nad ňou aj majster Sugawara, s leštením Martinovi pomáhal aj miestny leštič, ktorý mu udelil niekoľko zaujímavých rád. V ten deň popoludní zavítal do dielne pán Chuwachi, do ktorého múzea bol meč určený. Čepeľ dlho prehliadal a debatoval nad ňou s miestnymi odborníkmi."
Do tretice, posledný meč vyrobený našincami bol určený pre školákov. Nasledovala tlačovka s novinármi a lúčenie. "Poďakovali sme majstrovi Sugawarovi za podporu a požičanie dielne. Počas týchto niekoľko dní vzniklo mnoho priateľstiev. Lúčenie bolo pomerne emotívne a ja dúfam, že sa do mesta Daitó v Ichinoseki budem môcť skoro vrátiť a znovu sa stretnúť s ľuďmi, ktorí mi dali túto mimoriadnu príležitosť, veľa rád, cenných informácií a podporu pri práci," povedal o svojom zážitku Pavel.
Ďalej navštívili Kyoto. Tu sídlil majster leštenia Joji Tamaki. Práve u neho si to najviac užil Martin Horňák, dostal tu mnoho rád ohľadom leštenia. Na profesionálne štúdio leštiča len tak ľahko nenarazíte. "Majster v Kyote povedal, že sleduje moje učenie a leštenie a vidí, že sa mám veľa učiť. Našiel veľa chýb, ale aj trošku pochválil a vysvetlil dosť poučných vecí," povedal Martin.
Po návšteve neuveriteľne bohatej na poznatky a zážitky, Pavel s Martinom zbalili svoje veci a chystali sa na cestu domov. "Okrem dvoch kufrov materiálov a kníh sme si priviezli veľa nových skúseností, informácií a silných zážitkov. Rád by som poďakoval všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tohto projektu alebo sa ho následne zúčastnili," zakončil rozprávanie Pavel.
