Ekonóm Vitkovič na plné ústa: Slovensko zanikne, vlády od roku 1989 by bolo treba pozatvárať!

Je presvedčený, že Slovensko je v podstate nesvojprávna krajina, je to lénne územie EÚ. "Naši politici chodia do Bruselu, tvária sa, že o niečom rokujú," povedal.  Kritický je k všetkým politikom po novembri 89 a ich pôsobeniu vo verejných funkciách. Doslova tvrdí: zvyšky tzv. pravicovej "reformnej" opozície sú v parlamente, vo verejných úradoch, či v súkromnom sektore vystrašené na smrť potenciálnou možnosťou začať spätne vyšetrovať ich korupciu, tunelovanie štátu v predchádzajúcich obdobiach, teda procesy, z ktorých tzv. spis Gorila zachytáva reálne tak možno 5 percent. SMER - SD s nimi hrá hru "mačky s myšou, aj to ešte umelou" - ponecháva im veľkodušne nejaké minimálne zdroje - napr. Bratislavský VÚC. Kedy kríza skončí? Ako skončí eurozóna a kto je za tento stav zodpovedný? Viac ekonóm Marián Vitkovič.

 

V akom štádiu je dnes svetová hospodárska kríza?

• Podľa mňa v Amerike je v polovici. V Európe bude kríza ešte dlhšia, pretože máme dva v podstate neriešiteľné problémy, jednou z nich je eurozóna.

 K problémom eurózony sa ešte vrátim. Ako je to s krízou na Slovensku?

• Na Slovensku sa kríza kombinuje s faktorom, ktorý si neuvedomujeme. A to, že sme po cca. 20 rokoch ekonomickej transformácie vyčerpali všetky rezervy, ktoré sme mali naakumulované industrializáciou. Renty, verejné statky napríklad zdravotníctvo, dôchodkový systém, sieťové odvetvia... To všetko sme odovzdali zopár šťastlivcom, zopár vyvoleným, zopár zahraničným investorom. Táto krajina je v stave bezbrannosti, pretože ako hovoria nemenovaní politici, keby sme nemali eurofondy, tak zdochneme. Eurofondy sú fajn, len keby sme ich vedeli aspoň čerpať. Ak ich budeme čerpať tak, ako doteraz, tak budú len zdrojom rozkrádania pre pár ľudí. Nepomôže nám to a záväzky nám zostávajú. Slovensko je krajina, ktorá oddĺžila vlastné banky. Vynaložila obrovské náklady, úplne sa otvorila svetu, má nízke mzdy voči produktivite a nakoniec bude sanovať ostatných okolo 6666 bánk v Únii. Slovensko je navonok bezbranné a slovenská politika a tzv.  mainstreamoví, akademickí ekonómovia nevymysleli ako vnútornými opatreniami pomôcť. Nechcem byť úplný pesimista - dá sa niečo robiť, ale zatiaľ nikto nechcel.

 V ktorom roku očakávate zlepšenie situácie u bežných ľudí?

• Keď si spätne pozriete makroekonomické prognózy slovenských a medzinárodných inštitúcií, tak zistíte, že boli príliš optimistické. Každý rok počúvame, že už bude lepšie. Reálne mzdy na Slovensku vždy zaostávali za rastom produktivity. Toto je najväčší problém transformácie – umožnili sme akumuláciu majetkov, vzniklo pár tisíc šťastných, bohatých ľudí. Časť peňazí išla zahraničným investorom a to na úkor nízkych miezd ostatných. Navyše ekonomika trpí tým, že je dvojrýchlostná. Sektor obchodovateľných tovarov, teda to čo je vystavené globálnej konkurencii je relatívne produktívny a zachraňuje platobnú bilanciu. Avšak ten zvyšok, teda sektor služieb, malých a stredných podnikov, často krát umelých živnostníkov, ktorí by sa radšej zamestnali keby mali kde a verejný sektor, ktorý na Slovensku zamestnáva 700 tisíc ľudí je nákladný a neefektívny. Každá doterajšia vláda, tak ako nastavuje štrukturálne opatrenia a eurofondy, strate efektívnosti vlastne pomáha. A to tým, že vyvoláva bubliny okolo malých a stredných podnikov, inovácií a podobných nezmyslov, ktoré takto vo svete nefungujú. Táto krajina môže koordinovanou politikou urobiť veľa opatrení tak, aby zrýchlila rast aj na 4,5 % a podstatne znížiť nezamestnanosť. Ale ak bude pokračovať v dnešnej politike, bez ohľadu na to, kto vládne, tak rast sa zastaví úplne a nezamestnanosť bude ďalej rásť.

Akú nezamestnanosť očakávate?

• Voliči aj politici by si mali uvedomiť, že keby dnešní politici posledných desať rokov čelili prírastkom mladých ľudí na trhu práce ako svojho času napríklad Mečiar (tzv. husákovými deťmi čo vstupovali na trh práce), tak by tu bola nezamestnanosť 25 %. Dnes máme polovičné prírastky na trhu práce, obrovské množstvo ľudí v zahraničí, a napriek tomu máme rovnakú nezamestnanosť ako v roku 1993 alebo 1994. To je katastrofálny výsledok politiky.

Očakávate, že bude nezamestnanosť ďalej stúpať?

• Veľmi už nie je kam, pretože aj tí, ktorí odišli zo zničených podnikov, aj tie šičky z Vranova, sú už buď v predčasnej penzii alebo chodia brigádovať do Rakúska. A veľká časť populácie, nielen Rómov je v tých zaostalých regiónoch prakticky nezamestnateľná. To číslo nemusí dramaticky stúpať, ale bude stagnovať. Len vďaka slabej demografii 90. rokov dnes vlády nečelia tomu, čomu čelia Gréci, Taliani, Španieli, teda 25 percentnej nezamestnanosti pri 50 percentnej  nezamestnanosti mladých ľudí. Tá je na Slovensku len 33 percent. Mimochodom Grécko a Slovensko majú podľa najnovších štatistík Eurostatu najhoršiu demografiu v kríze. Teda slovenské matky, ktoré odkladali rodenie do 35 rokov už ani druhé dieťa neplánujú.

Budú sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými na Slovensku ďalej prehlbovať?

• Ak by mali ďalej narastať, tak podľa mňa dôjde k revolúcii. Každej slovenskej vládnej garnitúre vyčítam, že Slovensko nie je schopné zverejniť anonymné údaje  o štruktúre daňových priznaní, príjmov, majetku. Priemer je úplne iný, než hovoria štatistiky Eurostatu. To horné jedno percento  je úplne inde, v inej galaxii. Takto to funguje všade v transformačných ekonomikách. Súvisí to s  obrovským prerozdelením majetku a vôbec príležitostí, s nízkou sociálnou mobilitou. My sa tvárime, že tie čísla, ktoré počítame z oficiálnych príjmov, tej väčšiny chudobných ľudí dokazujú nízku príjmovú nerovnosť. Rusi to napríklad urobili a zistili, že ich oficiálna miera nerovnosti je oveľa nižšia ako zistená cez ďalšie metódy.

Prečo to slovenskí politici nechcú urobiť?

• Lebo ľudia začnú brblať. Počúvate komentáre idiotských novinárov, aká je u nás nízka nerovnosť. Kde to žijú? Veď sa tu za 20 rokov transformácie a redistribúcie rozdalo 8 biliónov slovenských korún. A to nielen v privatizácii, ale aj rentami, vstupom súkromného sektoru do zdravotníctva, do druhého piliera. My sa tvárime, že máme pomaly rovnostárskejšiu spoločnosť ako Švédi. Švédi, Dáni alebo Nóri majú dnes akože vyšší koeficient nerovnosti ako Slovensko. To sú krajiny, ktoré sú mnohými liberálmi považované za socialistické. Nerozumiem, ako môžeme byť ešte rovnostárskejší ako oni, keď bohužiaľ neklamný pocit bežného človeka je úplne iný. Nerovnosť je v kapitalizme vždy. Keď ju ale prestrelíte, spoločnosť sa stane sociálne nemobilnou. Sen divokého liberálneho kapitalizmu o tom, že ak budeš makať, snažiť sa, budeš múdry, tak sa môžeš vyškriabať hore bez ohľadu na tom, odkiaľ si prišiel, na Slovensku nefunguje. Ale to je ilúzia aj v Amerike, kde podľa výskumov dnes sú príjmová a majetková nerovnosť a sociálna mobilita rovnaké ako v ére Veľkého Gatsbyho tesne pred krízou v 30. rokoch. Hore bohatá oligarchia a zvyšok nič.      

Slovensko má pomerne rozptýlené osídlenie, ľudia nie sú ochotní cestovať za prácou, žiadnu tradíciu malých rodinných firiem, mnohí radšej zostávajú na dedine či malom meste, dostávajú sociálne dávky, pracujú načierno. Nemožno asi do každej doliny pritiahnuť stimulmi zahraničného investora. Je vôbec možné takýmto ľuďom nájsť zmysluplné uplatnenie?

• V tejto fáze už nie. Tie investície, čo sem mali prísť, už prišli. Samozrejme, časť z nich aj časom odíde. Globálny kapitál funguje tak, že príde buď kvôli teritoriálnej expanzii, ako napríklad Kórejci do Európy, alebo kvôli cene konkrétneho faktoru, teda pôdy, kapitálu alebo práce. U nás to môže byť len práca alebo pôda. Kapitál je lacnejší resp. technologicky vyspelejší na západe. Diaľnice samozrejme sú dôležité, ale dnes už nie rozhodujúce. Stalo sa, že po 20 rokoch dezindustrializácie, likvidácie poľnohospodárstva máme regióny, kde už ani nie je kvalifikovaná pracovná sila. Pre Slovensko je východiskom z krízy – okrem podpory zvyšku konkurencieschopného priemyslu a nezdražovania energií – nejaký úplne jednoduchú program verejných prác. No nie zametanie ulíc za sociálne dávky, ktoré sú aj tak strašne nízke. Nech štát založí nejakú verejnú stavebnú spoločnosť a nech si diaľnice stavia sám. Technológie si môže lízovať, nemusí robiť 150 verejných obstarávaní so všetkými námietkami a korupciou. Nech je jeden regionálne rozdelený podnik, nech nemáme rozdelené kompetencie medzi obce, VÚC, štát so zbytočnými nákladmi. Každý obstaráva a na tom hrabe. Nech je tu zmysluplná infraštruktúra a nie, že budeme zametať dokola ulice v nejakom meste, kde sa aj tak nič nedeje. Teda čokoľvek, čo pomôže dlhodobo nezamestnanej, nízko kvalifikovanej pracovnej sile priniesť nejakú prácu. Nebráni tomu žiaden predpis Únie. Verejná výstavba diaľnic dodnes funguje v Rakúsku. Keď krajina nebude mať takýto program, veľa ľudí tu skutočne do konca svojho života do ničoho nepichne. Aj tí „montovací“ investori majú určité minimálne očakávania. Ak máte zobrať niekoho, kto má 35 rokov a v živote nevidel gombík na stroji, tak nie je schopný robiť nič. Buď začne nejakou zmysluplnou manuálnou prácou, alebo nezačne vôbec. Nie ilúzie sociálnych podnikov a eurofondových odrbov, ale jasnou stratégiou.

Máte pocit, že niektorá z vlád po novembri 89 sa snažilo niečo takéto vymyslieť a robiť?

• Úprimne, z hľadiska toho ako sme dopadli by bolo treba všetky slovenské vlády po roku 1989 pozatvárať. Nemám príklad vlády, ktorá by v posledných 20 rokoch prišla s hocijakým zmysluplným programom a povedala, toto sú vstupy, toto sú výstupy, toto je kontrola a ideme to robiť. Všetko, vrátane eurofondov je postavené na 30, 40, 50% korupcii, na korupcii vo verejnom obstarávaní, na dovoze predraženej technológie zo západu, ktorá je už inde používaná efektívnejšie. Malé a stredné podniky to z biedy nevytrhne. Niektoré môžu byť aj úspešné a inovatívne, ale umelou podporou mimo tradičných veľkých vertikálne integrovaných firiem, globálne pôsobiacich s rôznymi výrobkami dnes vo svete neprerazíte. Keď sa umelé subvencie vyčerpajú, firma skončí. To isté je zamestnávanie mladých v rámci programu odpúšťania odvodov alebo im dáme 7 tisíc eur a budú robiť v cukrárni. Skončí podpora, skončí zamestnanosť. Ak má byť ekonomika infúzovaná eurofondami, z ktorých sa polovica stratí po ceste, tak to neprežijeme ako samostatný štát ani najbližšie tri roky. Táto krajina nakoniec reálne zanikne bez toho, aby si to väčšina ľudí vôbec všimla.   

Aké sú podľa vás dôvody, že SMER – SD (hovoria o sebe, že sú ľavicová strana) nezaviedol opatrenia, ktoré by aspoň sčasti zvrátili výsledky pravicových reforiem, na ktoré tak nadávajú? Nezaviedli progresívne zdaňovanie, majetkové dane, daň z darovania, dividend, dedenia... Neobmedzili rozsah druhého dôchodkového piliera.

• Strana SMER – SD nie je a ani nepotrebuje byť pri svojom dominantnom postavení žiadnou „ľavicovou“ stranou. Ani náhodou. Zvyšky tzv. pravicovej „reformnej“ opozície sú v parlamente, vo verejných úradoch, či v súkromnom sektore vystrašené na smrť potenciálnou možnosťou začať spätne vyšetrovať ich korupciu, tunelovanie štátu v predchádzajúcich obdobiach, teda procesy, z ktorých tzv. spis Gorila zachytáva reálne tak možno 5 percent. SMER – SD s nimi hrá hru „mačky s myšou, aj to ešte umelou“ – ponecháva im veľkodušne nejaké minimálne zdroje – napr. Bratislavský VÚC. Po zvolení Fica za prezidenta sa tento okruh moci v štáte (zákonodarnej, exekutívnej, justičnej a prezidentskej) prakticky úplne uzavrie. V tejto situácií SMER – SD nemusí robiť nič systémovo ani populisticky ľavicové. Spolieha sa na povestnú trpezlivosť občanov SR a neexistenciu reálnej ľavicovej alternatívy, ktorá za súčasnej situácie vystrašeného navzájom sa hašteriaceho plebsu s cca 250 Eur na hlavu a neexistencie takmer žiadnych nezávislých intelektuálov, nemá vlastne ani ako vzniknúť. Je to politika bez politiky, totálne divadlo, kedy centristicko – elitárska strana vypúšťa frázy o istotách a rozvoji a všetci ostatní jej preventívne nadávajú do „komunistov – boľševikov“, aby ich náhodou nenapadlo zaviesť reálne progresívne zdanenie príjmov, progresívne zdanenie majetku a dedičstva a zrušiť vyberanie renty v zdravotníctve a penzijnom systéme. Potom by i títo „reformní kritici“ prišli o časť svojich doteraz naakumulovaných majetkov a zdrojov príjmov. Ostatných 99 percent populácie sa len bezmocne prizerá týmto mediálnym nezmyslom. Stoja bez akejkoľvek perspektívy v trvalom ofsajde.

Na Slovensku pomerne ľahko prešli pomerne radikálne neoliberálne reformy (rovná daň, radikálna dôchodková reforma, masívna privatizácia. Pričom sme práve kvôli nim boli často vydávaní za vzorného žiaka...

• Slovensko raz vojde do učebníc histórie ako unikátny reformný experiment – transfer viac než 8 bil. SKK v priebehu cca 20 rokov počas tzv. reforiem smerom od 99,9 percenta populácie k cca 0,1 percentu. V tom je zahrnutá kupónová privatizácia, tunelovanie štrukturálnych fondov, tzv. priame predaje v privatizácií, privatizácia a rozčlenenie strategických (sieťových) monopolných odvetví, trvalý predstih rastu produktivity práce pred rastom reálnych miezd – čiže extenzívna akumulácia a vývoz kapitálu, vyberanie renty v zdravotníctve a penzijnom systéme (tzv. II. pilier), politický lobizmus, rozkrádanie a tunelovanie subvencií, štátnej pomoci a eurofondov, perverzné dopady tzv. rovnej dane, zrušenia majetkových daní, dane z dedičstva a regresívne nepriame dane (DPH), menovo – politické manipulácie aj s predčasný zavedením eura s nadhodnoteným konverzným kurzom. Každý z tých 99,9 percenta Slovákov, vrátane kojencov by si teoreticky mal ísť „preplatiť šek“ k víťazom transformácie – oligarchii, politikom, zahraničným investorom a bankám vo výške cca 50 tisíc Eur na hlavu. Čo je však podstatnejšie táto privatizácia a rozdelenie kapitálu a potenciálu vytvoreného predchádzajúcou industriálnou akumuláciou je dnes prakticky už dokončená a žiadne významnejšie vnútorné zdroje do budúcnosti už neostali. Slovensko sa dostalo po 25 rokoch znovu do bodu nula – avšak na úplne opačnom konci procesu. Zo 135 najvýznamnejších priemyselných podnikov, ktoré tvorili v roku 1995 s cca 2/3 ekonomiky dnes reálne pôsobia ešte tri a monopolný Slovnaft a.s. Poľnohospodárska prvovýroba, potravinársky a ľahký priemysel, rozhodujúce časti chémie a strojárstva sú prakticky zlikvidované...

Tak prečo tieto radikále reformy tak ľahko prešli?

• Z troch dôvodov. 1. Presne sa časovo zhodovali s celkovým konceptom neoliberálnej globalizácie, pre ktorú je kľúčový rok 1995, kedy MMF presadil prakticky absolútne voľný pohyb kapitálu a neobmedzenú konvertibilitu. 2. Prispel k tomu nemalý záujem zahraničných subjektov, lobistov a integračných zoskupení o reálne konkurencieschopný slovenský priemysel a sieťové odvetvia presadzovaný i prostredníctvom podpory mimovládnych organizácií drístajúcich frázy o blahodarných účinkov globálneho kapitalizmu pre všetkých. 3. Napokon, rozhodujúca bola absolútna servilnosť, oportunizmus a často krát aj priama zaangažovanosť domácej tzv. intelektuálnej sféry t.j. akademikov, ekonómov, právnikov a pod., ktorí za žiadnej vlády nedokázali prísť ani s najmenšou podstatnejšou kritikou týchto procesov.

Poďme k eurozóne. Ste jej veľkým kritikom. Myslíte, že eurozóna prežije a ak áno, v akej podobe?

• Eurozóna sa nemôže udržať, pretože je postavená na jednom blude, ktorý tu bohužiaľ šíria aj mnohí takzvaní liberáli, že to je Sovietsky zväz. Eurozóna je nezachrániteľná, pretože globalizovaná ekonomika na členov, s rôznou štruktúrou priemyslu dopadá rozdielne. Keď EÚ úplne zrušila clá v textile, zlikvidovala  textilný priemysel v Taliansku a Portugalsku, pretože nemohol konkurovať Číne. Ak EÚ uvalí väčšie ekologické náklady na domácich výrobcov napríklad ocele oproti čínskym či ruským, tak zlikviduje ich. EÚ nie je schopná tieto náklady prispôsobenia redistribuovať, keď odvetvie vypadne, tak s tými ľuďmi musím niečo robiť... Rozšírenie Únie bolo vlastne jej záchranou, pretože prinieslo nové trhy, ale hlavne prinieslo nové lacné výrobné faktory, prácu. Hlavne nemecké firmy dislokovali výrobu a stali sa zase konkurencieschopnejšími voči čínskym a americkým, pretože makajú za nich Slováci, Rumuni, Česi a ešte aj so subvenciami a daňovými prázdninami. Štát, ktorý na eurozóne najviac zarobil je Nemecko. Nemecko má dnes najväčšie pohľadávky voči celej eurozóne. Cez systém zúčtovania ECB je to 600 – 700 miliárd eur. Európa dlhuje Nemecku cez banky, ktoré využívajú spoločný systém. Nemecko podľa mňa strašne riskuje. Pretože ak bude naďalej nesolidárne s Európou, ak nepripustí spoločné európske dlhopisy, ak nepripustí ďalšie znižovanie záťaže štátov ako je Grécko, Portugalsko, Taliansko, Francúzsko, euro nakoniec rozbije. Po odchode väčšieho štátu sa eurozóna rozpadne. Nezostane žiadna severská únia a Nemecko bude musieť prijať novú marku. Bude mať vyrovnaný rozpočet, bude mať nízke úročenie štátneho dlhu, pričom marka vyskočí tak vysoko, že nemecký export ľahne. Zrejme si myslia, že všetci sú úplne sprostí a oni sú chytrí. Je zaujímavé, že Slovensko si zvolilo taktiku držme huby, poslúchajme, aj tak nič nezmôžeme.

Ako vidíte dnes Slovensko?

• Slovensko je v podstate nesvojprávna krajina, je to lénne územie EÚ. Naši politici chodia do Bruselu, tvária sa, že o niečom rokujú, nepovedia nič. Schvália každú blbosť kvôli eurofondom a držia s Nemcami až do konca. K vzťahu Slovenska a Nemecka a vôbec celej EÚ poviem vtip, ktorý koloval na konci vojny. Na jar 1945, keď už Hitler Goebbelsom videl, že je fakt zle, tak sa snažili vo vlaku cez Prahu dostať v prestrojení na Balkán a tam zmiznúť. Prídu do Bratislavy, Goebbels vybehne kúpiť noviny. Keď sa vráti, nadšene kričí, „Führer, ideme späť do Berlína, kúpil som noviny a tu píšu že vojnu vyhráme“.... Ale vlastne poslúchajú všetci. Domáce elity v strednej a východnej Európe, vrátane Slovenska vymenili akúkoľvek vnútornú ekonomickú politiku, otvorenú politiku o podstate a nie o frázach a blbostiach za možnosť dostať sa do funkcií v Bruseli, Frankfurte, Luxemburgu a za to, že sem v rokoch 2014 až 2020 príde tých 13,3 miliardy eur, a že sa na tomto napasú.

Možno na Slovensku udržať tie podniky, ktoré v minulých rokoch prišli na Slovensku a na mieru sa im dávali stimuly, daňové prázdniny?

• Všetky tieto podniky dostali pomerne veľkorysé podmienky. Pochybujem, že na Slovensku ostanú tri automobilky. Globálna súťaž sa počas krízy tak zostrila, že nepredpokladám, že by sem prišli nejakí ďalší významní investori. Skôr sa k nám budú tlačiť všelijakí aj špekulatívni investori. Budú skupovať pôdu, Čína napríklad potrebuje zvýšiť výrobu bravčového mäsa o polovicu, aby uživila rastúci dopad, už skupuje Ukrajinu. Najväčší biznis bude o pár rokov v poľnohospodárstve, v prvovýrobe, spracovaní. V tom, čo sa na Slovensku úplne rozbilo. Nemyslím si že títo investori odídu. Chcú, aby výroba bola spoľahlivá, presná... To na Slovensku celkom dobre funguje. Zahraničné subjekty budú permanentne vládu vydierať, ale rozpočtové možnosti budú stále menšie a menšie. Slovensko bude musieť s nimi rokovať, pretože krajinu nemožno ešte viac dezindustrializovať.

Čo by teda malo Slovensko urobiť v hospodárskej politike?

• Slovensko musí znížiť akékoľvek zbytočné vnútorné transakčné náklady, korupciu, zlé smerovanie eurofondov. Radšej budovať, podľa možností lacnú, infraštruktúru radšej používať všeobecné schémy podpory, nie kadejaké výberové nezmysly, kde sa všetci aj tak vopred dohodnú. Podporiť niekedy aj veľké podniky, ustrážiť napríklad ceny energií, čo je veľký problém pri tých obrovských dotáciách na solár a podobné nezmysly, ktoré máme teraz všetci platiť. Pokiaľ táto krajina príde o zvyšky priemyslu, ktorý má, tak skrachuje. Toto ešte žiadna krajina nikdy neprežila. Priemyselná politika je teda jedna vec. Druhá vec, treba pomôcť obyvateľstvu, nie len prerozdelením, teda že zdaníme bohatých. V USA sa dnes vedú diskusie o progresívnejšom zdaňovaní príjmov a majetku a dedičstiev. Na Slovensku nie je od Mikloša dedičská daň, žiadne zmysluplné majetkové dane. Ľavica v tomto nič nerobí, pretože ľavica je u nás pravica len je najmenej doprava a monopolizovala si celý priestor vľavo. Len prerozdeľovanie problém nevyrieši. Aj keď k nemu bude musieť dôjsť. Prečo tu platíme najdrahšie hypotéky, odvody, ktoré na jednej strane veľa ľudí nevládze platiť a na druhej strane tu máme druhý dôchodkový pilier, ktorý vôbec nič nevynáša? Nechápem prečo ho nevieme zrušiť.  Máme zásluhovosť prvom pilieri, ktorá je úplným nezmyslom, máme polosúkromné, koncentrované zdravotníctvo. Toto keby ste pred 30 – 40 rokmi povedali nejakým ekonómom vo svete, tak vás majú za bláznov. Títo libertariáni, ktorí sa na  Slovensku presadili, sú vo svete považovaní za cirkusantov.

 

Čo bude tento rok najdôležitejšou udalosťou v Európe?

 

• Najpodstatnejšia vec tento rok budú eurovoľby. Aj keď europarlament nemá také právomoci ako národné parlamenty, v Komisii, v Bruseli a vo Frankfurte sú veľké obavy, že tie tradičné mainstreamové bloky dostanú po čuni a nastúpia extrémisti. To je jedno či sprava alebo zľava. Bude to znamenať obrovské problémy pri tvorbe Komisie. Keď ukazujete týchto mainstreamových politikov v štátoch s veľkými problémami ako je Grécko, tak sa tam ľuďom otvárajú nože vo vreckách.  V týchto krajinách je sociálna situácia dávno za hranicou únosnosti.

 

Vizitka Mariána Vitkoviča

 

Ekonóm Marián Vitkovič vzbudil obrovský záujem svojim rozhovorom pre topky.sk, kde pomenoval otvorene ekonomickú transformáciu na Slovensku, kriticky sa vyjadril k eurozóne a ako sám tvrdí, všetky vlády po novembri 1989 by bolo treba pozatvárať. Mnohých zaujímalo, kto je Marián Vitkovič. Záujem ho veľmi potešil.

Marián Vitkovič nikdy nebol členom žiadnej politickej strany. Do viacerých strán ho však lanárili. Narodil v roku 1969 v Humennom. Ako sám tvrdí, mal šťastné a pestré detstvo, počas ktorého navštevoval základnú školu na 6 miestach po celom Slovensku. Po absolvovaní Gymnázia P. Horova v Michalovciach v roku 1987, ukončil s vyznamenaním v roku 1991 Všeobecnú ekonomickú teóriu na Národohospodárskej fakulte vtedy Vysokej školy ekonomickej v Bratislave .

Po skončení vysokej školy nastúpil v auguste 1991 na Ekonomický ústav SAV, kde postupne prešiel Odborom mikroekonómie a podnikovej sféry (do roku 1996), Makroekonómie a hospodárskej politiky (do roku 2000) a napokon bol výkonným redaktorom Ekonomického časopisu. V tom čase publikoval viacero teoretických i aplikačných prác venovaných teórii trhových štruktúr (industrial organization), protimonopolnej (antitrustovej) politike, privatizácii a správe obchodných
spoločností , menovej a verejnofinančnej politike, tieňovej ekonomike, inštitucionálnej ekonómii. Bol spoluautorom viacerých expertíznych štúdií pre Ministerstvo financií SR , Ministerstvo hospodárstva SR , ako i cenového indexu pre RM - systém . Takisto bol spoluautorom historicky v SR prvých empirických prieskumov v sektore malého a stredného podnikania (1991 – 1995) a viacerých analytických podkladov pre priemyselnú politiku.

V tom čase absolvoval viaceré študijné pobyty v Nemecku (Wuppertal, Berlín) a publikoval v zahraničí niekoľko prác o dopadoch kupónovej privatizácie a všeobecne schém tzv. masovej privatizácie  na výkonnosť a správu korporácií v rámci medzinárodných projektov (NED, GBR, CZE, ROM, BUL, POL) . Zasadil sa za používanie štandardnej JEL - klasifikácie a kódovania do Ekonomického časopisu.

V roku 1996 , v čase keď daňová kvóta presahovala v SR 53 percent, spoluzakladal so S. Záhumenským a tzv. " hayekovcami" (J. Oravec, I. Švejna ) historicky prvé Združenie daňových poplatníkov Slovenska. „Neskôr, pri poklese daňovej kvóty na HDP pod 30 percent som sa s týmito vtedy už extrémne libertariánsky ponímanými aktivitami rozišiel, čo bolo asi v roku 2003,“ povedal.

V roku 2001 odišiel z akademickej sféry a nastúpil na Ministerstvo hospodárstva SR, kde sa stal riaditeľom novovzniknutého Odboru podnikateľského prostredia . Z tejto doby je spoluautorom historicky prvej Správy o stave podnikateľského prostredia v SR. „Z tejto doby si rád spomínam na svoje stanoviská v pripomienkovom konaní, ktorými MH SR napr. v r. 2002 ako jediné zabránilo vzniku alokačne nezmyselného 2. penzijného piliera ešte za vlády 1998
- 2002. V roku 2005 som už tomu nemohol zabrániť,“ povedal Vitkovič. Dodáva, že rovnako sa v rámci
svojich možností, snažil zabrániť privatizácii Výskumného ústavu zváračského v BA napadnutím znaleckého posudku a ocenenia. Tiež v roku 2002 odborne odhadol reálnu cenu za
privatizáciu SPP a 3 energetických distribučných najmenej o 50 miliárd SKK
vyššiu ako bola reálne dohodnutá. Materiál bol podľa jeho slov po "chaotickom a
nekoordinovanom" odsúhlasovaní nadriadenými napokon narýchlo stiahnutý a
skartovaný.
V období 2001 - 2003 bol štátom „prvý a posledný krát v živote“ nominovaný do dozornej
rady - konkrétne Bratislavskej teplárenskej a.s. „Orgány si ako zrejme
jediné v histórii tohto štátu po r. 1989 sami navrhli a odsúhlasili v r. 2002
podstatné zníženie tantiém za rok 2001 a presun týchto prostriedkov do dividend
pre štát a investície,“ spomína.

Rád z tohto obdobia spomína na oficiálne zastupovanie SR v rôznych odborných
fórach v EK , no najmä v OECD.
V roku 2004 sa vrátil na Ekonomický ústav SAV po tom čo odmietol ponuku vtedajšieho ministra hospodárstva SR - P. Ruska robiť tajomníka Hospodárskej rady vlády SR . Po roku odišiel na "voľnú nohu ". V roku 2007 ešte krátko pôsobil na Inštitúte finančnej politiky MF SR.

Jeho chuť pedagogicky pôsobiť bola podľa jeho slov v minulosti povestná. „Po odučení
asi 1 000 hodín prednášok a seminárov v predmetoch Menová analýza a prognóza, Medzinárodné integračné zoskupenia a iných na Ekonomickej univerzite mi táto činnosť po anonymných sťažnostiach snaživých „externistov“ bola v r. 2000 definitívne odobratá,“ spomína. S vtipom dodáva, že asi od roku 2008 si prestal tapetovať WC oficiálnymi listami o výsledkoch ním absolvovaných výberových konaní na Ekonomickej univerzite, či rôznych ministerstvách s čarovnou
formulkou: "vyhoveli ste , ale pán minister, dekan, riaditeľ si aj tak vyberie ... " . Približne v tom čase - po poslednej skúsenosti s oficiálnou akademickou sférou v SR verejne vyhlásil  že " získanie akéhokoľvek akademického titulu v oblasti ekonómie na Slovensku nad rámec titulu Ing. z roku 1991 by preňho bolo, vzhľadom k jej reálnemu stavu, osobnou urážkou na cti ".

Verejne vystupoval už od 90. rokov. Na blogu "Kritická ekonómia" portálu JeToTak zverejnil v r. 2010 - 2014 takmer 60 videoblogov, mnoho vlastných prednášok a vystúpení na viac- menej odborných fórach. V r. 2008 založil Nezávislý inštitút ekonómie ktorý z verejných zdrojov nikdy nedostal ani halier teda cent.
Medzi jeho záujmy patrí ekonómia (teda tá skutočná), zvyšky normálnych ľudí s rozumom, a všetko pekné na svete. Neznáša často najmä svoju neskutočne detailnú pamäť. A na záver dodáva: „Týmto úprimne ďakujem všetkým za pozornosť, ktorú mi kedykoľvek venovali, svojim
" štyrom ženám a mame" za božiu trpezlivosť a lásku - a s prianím všetkého
dobrého, no najmä lepšieho – na viac hriechov sa už naozaj nepamätám.“