BRATISLAVA - Pred dvomi týždňami uplynulo 69 rokov od začiatku operácie Overlord, najväčšej vyloďovacej akcie v histórii vojenstva. 6. júna 1944 sa tisíce lodí podporovaných zo vzduchu ďalšími desaťtisícmi lietadiel a najmä za účasti státisícov spojeneckých vojakov vrhli na Hitlerov Atlantický val. Bol medzi nimi aj Juraj Fischer, ktorý spolu s ďalšími tromi Slovákmi obdržal za hrdinské činy počas bitky najvyššie francúzske štátne vyznamenanie. Jeho vlasť sa mu však odvďačila úplne iným spôsobom.
Spojenci si počas bitky o Normandiu udržiavali prevahu na mori a výraznú prevahu vo vzduchu. Hitler kvôli dezinformáciám ešte niekoľko dní po dni D považoval akciu za predstieranú a nedovolil nasadiť proti Spojencom svoje najsilnejšie jednotky. K jeho totálnej porážke tiež pomohlo vysadenie desaťtisícov spojeneckých parašutistov po celej Normandii. Vyše dvojmesačné boje si vyžiadali státisíce mŕtvych, zranených a desaťtisíce nezvestných.
Jedným z tých, ktorí však bitku prežili, bol aj Slovák Juraj Fischer, ktorý ušiel z vlasti ako devätnásťročný ešte v počiatočnej ére prenasledovania Židov počas druhej svetovej vojny. Z rodného Lučenca prešiel strastiplnú púť do Francúzska, kde sa zúčastnil operácie Dynamo pri prístavnom meste Dunkerque a odtiaľ sa dostal do Anglicka, kde sa pridal k Československej armáde a bol súčasťou operácie Overlord.
"Bojoval som v americkom tanku Shermen. Bol to dobrý stroj, no mal jednu chybu. Bol veľmi pomalý. Keď som išiel okolo Caen tak som napočítal až dvesto vyradených tankov. Nebol to príjemný pohľad. Boli v plameňoch. Okolo nich ležali mŕtve telá. Tí, ktorých nezastrelili, zhoreli v tanku zaživa. Dostali sme za úlohu obsadiť dôležité mosty. Boli sme odhodlaní splniť rozkaz za každú cenu. Hoci sme Nemcov prekvapili a zmiatli, konali pohotovo. Strieľali na všetko, čo sa hýbalo. Stíhačky, bombardéry, granáty, guľky, bažina a tisíce mŕtvych," takto spomínal na vtedajšie udalosti Juraj Fischer.
Návrat domov mal ale pre neho pripravenú ťažkú ranu. Jeho najbližších zavraždili v koncentračných táboroch a on sám sa začiatkom 50. rokov ocitol ako „sabotér“ obvinený komunistickým režimom v uránových baniach v Jáchymove.
Prežil aj ďalšiu nespravodlivosť, keď ho súdy demokratického štátu po roku 1989 nedokázali odškodniť za to, že im rodinný dom na základe rasových zákonov Szálasiho fašistickej vlády počas vojny skonfiškovali. Dielo zavŕšili komunisti tým, že proti hrdinovi protifašistického odboja uplatnili dekrét o zhabaní majetku nacistov a ich kolaborantov.
Akoby to nestačilo, Okresný súd v Lučenci v roku 1996 jeho žiadosť o odškodnenie zamietol s argumentom, že podľa zákonov fašistického Szálasiho režimu nebol vlastníkom domu. Avšak kolotoč absurdít okolo ich rodinného domu sa uzavrel už dávno, keď ho v roku 1975 zbúrali a na jeho pozemku postavili budovu Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska.
V roku 2004 mu udelil prezident Jacques Chirac vo Francúzsku vyznamenanie Rytier čestnej légie, ktoré získal napríklad aj Milan Rastislav Štefánik. "O rok neskôr sa však manželov zdravotný stav začal zhoršovať. Keď som s ním bola v Lučenci v nemocnici, tam mi okrem iného povedali: „Viete čo, pani Fischerová, to vyznamenanie si môžete strčiť, viete kam...,“ povedala o neblahej skúsenosti jeho manželka Viola Rozália Fischerová.
Juraj Fischer zomrel v máji roku 2007 vo veku nedožitých 87 rokov. Napriek tomu, že bojoval za správnu vec a nezlomili ho ani nacisti, ani komunisti, spravodlivého zadosťučinenia za smrť jeho blízkych a vyvlastnenie majetku sa nikdy nedočkal.
(V článku sú použité informácie z wikipédie a text občianskeho združenia EDAH, ktoré urobilo rozhovor s manželkou nebohého Juraja Fischera.)
