CÍFER - Laco Lučenič, všestranný hudobník, skladateľ, spevák a producent dnes vstupuje do radov šesťdesiatnikov. Tento vek by mu však tipoval málokto. Rodák z Cífera (*23. 11. 1952) je známy zo skupín Fermata, Prúdy, Modus, Limit, ale aj cez sólovú dráhu.
Bol dlhoročným spolupracovníkom Mira Žbirku, ktorému produkoval všetky albumy až do roku 1996. Je autorom a protagonistom hudobno-divadelného projektu Satisfactory o hudbe šesťdesiatych rokov, ktorý mal premiéru v roku 2004. V roku 2006 s týmto projektom absolvoval slovenské turné a vydal ho na DVD pod názvom Satisfactory Live In Concert. Bol predsedom poroty pri všetkých troch ročníkoch súťaže Slovensko hľadá Superstar, aj predsedom poroty pri národnej piesňovej súťaži Eurosong 2009.
Na svojom konte má štyri sólové albumy Bodliak na plavkách (1985), Zastávky na znamenie (1987), Svetlo (...a pocit bezpečia) (1995) a XLL (Made by Laco Lučenič) z roku 2008. Je o ňom známe, že je ústretový voči všetkým a preto skoro nikdy nemá čas, pretože robí niekoľko vecí naraz. Aj tento rozhovor sa uskutočnil doslova pár hodín pred jubilejným dňom narodenia.
-Kedy sa chlapec z Cífera rozhodol pre hudbu?-
Podľa mňa už tri dni po narodení (smiech), keď som začal vrieskať v postieľke. Ale veľmi skoro, muzika ma totiž sprevádzala od záveru päťdesiatych rokov, už ma oslovovali veci, ktoré neboli charakteristické pre tú dobu, ale boli revolučné, myslím Elvisove rokenroly, či ďalších amerických rockerov ako Carl Perkins alebo Brenda Lee ako popová speváčka, ktorá mala to rokenrolové cítenie. To som samozrejme zistil až neskôr, tieto vedomosti som vtedy nemal. Boli to veci, ktoré ma dokázali elektrizovať bez toho, aby som to vedel identifikovať.
-V tom výpočte mi však niečo chýba.-
Samozrejme, ten hlavný impulz prišiel, keď som prvýkrát počul Beatles, to už bolo konkrétne. To som mal aj viacej rokov aj to bolo niečo iné. Bol to čas, kedy popmusic začala mať inú platformu vo verejnom aj súkromnom živote ľudí.
-Už ste mali v tom čase svoju prvú gitaru?-
Nie, Beatles som prvýkrát počul v roku 1964, ale k prvej svojej gitare som došiel o dva roky neskôr, vlastne ani nebola moja, ale požičaná od spolužiakovho staršieho brata, ktorému, mám dojem zakázali doma hrať kvôli škole. On mi ju požičal na dlhé obdobie. Bola to basgitara. Tú som mal skôr ako gitaru. Preto mi basa, napriek tomu, že som mal záujem byť gitaristom, prischla trocha viac.
-Ktorú pieseň ste si vedeli zahrať ako prvú?-
Myslím že I Feel Fine od Beatles.
-Kedy potom prišla prvá kapela Laca Lučeniča?-
Jé, bolo ich veľmi veľa. V polovici 60. rokov sme vhupli do obdobia, kedy sa kapely cestou na Korzo tvorili a cestou z Korza aj rozpadli (smiech). Ani si nepamätám ich mená, hlavne preto, lebo ja som ich vymýšľal. Niektoré z nich boli tak dôležité, že sme s nimi hrali na školskom večierku, dokonca na Puškinovom pamätníku sme hrali – aj keď dosť zle – pesničky, ktoré nemali súvislosť s ruskou ani sovietskou kultúrou, ani s Puškinovými básňami. Ale viem, že sme to ideologicky zakrývali. Vtedy bol hit od skupiny Seekers The Carnival Is Over, čo bola vlastne ruská ľudová Volga, Volga. A tú sme hrali v inštrumentálnej podobe ako Shadows. To bol kľúč, ako sa dostať k hraniu na takomto večierku.
-Takže od Puškina k skupine Georges et le Flammes?-
To je už pre mňa rok 1969. To bola už poloprofesionálna kapela. Bola zvláštna tým, že ako jediná používala nástrojové obsadenie, aké do hudby priniesli anglickí Procol Harum, kde dominantnými boli dva klávesové nástroje – organ a klavír s organistom a klaviristom osobitne. Francúzsky názov mala preto, lebo bola kapelou Georgea Čierneho, ktorý bol – ak si dobre pamätám - na polovicu Francúz a na polovicu Armén. Do tej kapely som sa dostal tak, že v nej hral môj kamarát na klavíri, ktorý ma tam zavolal.
-Vaše meno figuruje v zostave Prúdov už na Hammelovom albume Hráč.-
Áno, bol to najprv záskok v Prúdoch za basgitaristu, ktorý myslím robil štátnice. Ale stretol som sa s Ferom Griglákom, ktorý práve odchádzal zo skupiny Collegium Musicum a zakladal Fermatu. Tak som sa stal vlastne zakladajúcim členom skupiny Fermata.
-No a vlastne kedy prišla – pomenujem to – prvá väčšia sláva?-
Prvá veľká sláva bola, keď sme s Fermatou hrali prvýkrát vo Véčku, pretože sme hrali úplne inú muziku, ako sa vtedy zvykla hrať. Vtedy sme dosť rozvírili „vodu“. Ani nie slávou, ale záujmom, ktorý sme vyvolali, sa udial v Maďarsku, keď sme hrali na lodi, ktorá premávala po Dunaji a bola bigbítovým klubom. Tam hrali vtedy špičkové maďarské aj zahraničné kapely.
-Ale na platniach Fermaty som našiel Vaše meno iba pri albume Huascaran.-
Odišiel som z Fermaty do Prúdov, bolo to pred nahrávaním prvého albumu. Ako basistu som odporučil Toníka Jara, s ktorým sme sedeli v jednej lavici na polygrafii, boli sme spolužiaci. Preto on hral na prvých dvoch platniach Fermaty. Ja už po ďalších kapitolách mojej kariéry, kedy som si v baroch zarábal na dobrú aparatúru a nástroje, po prvom účinkovaní v Moduse, hraní s Marcelou Laiferovou a podobne som v roku 1977 nahrával album Huascaran. To som už mal dobrý aparát aj gitary, čo samozrejme zlepšilo môj imidž. Huascaran sa musel nahrať veľmi rýchlo, lebo traja sme odchádzali na vojnu. V Pezinku sme ho nahrali za tri dni.
-Na vojne ste však boli na tú dobu iba krátko.-
Áno, iba päť mesiacov. Po návrate som prišiel do Modusu, už do rozbehnutého vlaku. Hneď ďalší deň po nástupe do Modusu sme nahrávali pesničku S tou nádejou choď spať. Dráha s Modusom trvala do záveru roku 1980. Hovorilo sa, že s nami skončil Janko Lehotský, ale bolo už predtým jasné, že skončíme. Mali sme s Mekym spoločný brit-popový záujem, chceli sme to robiť a v kapele o tom vedeli. Do toho ešte vstúpila Marika s tou nešťastnou dopravnou nehodou, ona v tom všetkom dopadla najhoršie. Náš posledný spoločný koncert bol v Brne. Fanúšikovia nás dokonca obviňovali, že naraz odchádzame, pritom to bolo už predtým dohodnuté.
-Netrvalo dlho, aby sa na scéne objavila skupina Limit.-
Limit sa vlastne narodil krížom cez Modus, prvý Žbirkov album, to bola vlastne tá istá zostava ako posledný Modus.
-V ére Limite ste držali linku nového soundu a techniky, ktorá v 80. rokoch zaznamenala rapídny skok dopredu. V tejto súvislosti sa najviac spomínalo práve Vaše meno.-
Áno, mám ten pocit – i keď niekedy aj na vlastnú škodu – ale to by to mali povedať iní. Jožo Krajčovič mi vždy hovoril, že ja som päť rokov dopredu. Podobné tendencie som mal od začiatku, už v Prúdoch som robil prvé veci. Keby to bol Paľo Hammel dovolil, tak by som bol sám nahral niektoré songy. U Mekyho to išlo od celkom živej štúdiovej kapely, ale posledné tri albumy, ktoré začali Nemoderným chalanom, to sme už urobili spôsobom, že ja som nahrával nástroje a Meky spieval.
-Vy ste aj autorom prvej slovenskej rapovej pesničky, či nie?-
Dá sa tak povedať (opäť úsmev), ak myslíte pesničku V-klub na albume Nemoderný chalan z roku 1984 (hudba Laco Lučenič, text Miro Žbirka, pozn. red). To bolo desať rokov pred skutočnou módou rapu.
-Skočím do súčasnosti, s Mekym ste sa po dlhej dobe stretli v pražskej O2 Aréne na jednom pódiu pri narodeninovom koncerte Happy Birthday Miro Žbirka.-
Od oka som to vyrátal na nejakých 13 – 15 rokov. Nedá sa to presne určiť, my sme totiž spoluprácu a éru Limitu nikdy oficiálne neskončili. My sme jednoducho zo dňa na deň prestali nahrávať, ale hrali sme napríklad ešte vo Véčku s trocha nostalgickou zotrvačnosťou po roku 1989, dokonca za polovicu 90. rokov. Skončili sme vlastne v takom Fade Out, čo vyzerá, ako by sme si dali iba prestávku.
-Keď sme už pri jubilejnom koncerte, čo ste hrali?-
V Prahe som hral 22 dní a Biely kvet, pretože som majiteľom 12-strunovej elektrickej gitary Rickenbacker, ktorá je ideálom v tomto smere, tak som ju použil práve na tieto dve piesne. V Bratislave k tomu samozrejme niečo pridám, zrejme Do člna alebo Kúp mi knihu, čo bolo výraznejšie pre môj rukopis z tej doby.
-Nedávno Vám v edícii Opus 100 vyšli v reedícii dva albumy Bodliak na plavkách a Zastávky na znamenie. K tomu prvému Vám vraj dopomohla Marcela Laiferová.-
Ten album (Bodliak na plavkách, 1985) sa z administratívneho hľadiska nerodil jednoducho -čo, aký album, prečo, čo je on, to je nejaký gitarista, ktorý má náušnicu v uchu, nosí dlhé kabáty a sú s ním iba problémy a podobne – to boli desiatky podobných otázok a pripomienok. Ale jazzrock sa zaslúžil o to, že vyšli do popredia aj inštrumentalisti, ktorí sa prejavovali sólovo, v tej dobe to aj u nás ešte znelo. Nemám rád slovo multiinštrumentalista, ja využívam hudobné nástroje na realizáciu mojich hudobných myšlienok a viac ma nezaujíma. Nie som z tých, ktorým sa pri hraní na koncerte dymí z hmatníka. V tomto duchu som sa usiloval urobiť ten prvý album. Spomínam to preto, lebo aj spev, čiže môj hlas som použil na úrovni hudobného nástroja. Marcela urobila skutočne kus roboty, urobila schôdzu na Slovkoncerte, čo boli prehrávky tohto môjho „predpečeného“ albumu a vážne sa zaslúžila o to, že ten album vyšiel.
-Neváham použiť výraz „výnimočný“ pri Vašom hudobno-divadelnom projekte Satisfactory. Chcelo to veľa odvahy pustiť sa do takého projektu?-
Veľmi príjemný pocit mám hlavne z toho, že som s týmto projektom nikdy nezažil žiadne fiasko. Skôr som zažíval situácie typu – no tak ukáž, bol si v Superstar a teraz sa predvádzaš - ale vždy to dopadlo veľmi dobre. Veľakrát som rozprával s ľuďmi, ktorí mi hovorili – aj som rozmýšľal, či idem, bol som taký zvalcovaný, nechcelo sa mi nič - ale šiel som a toľko energie do mňa vliezlo... V tom bol ten dobrý fór, že tam boli pesničky, ktoré majú takú energiu, kde sme sa vzájomne s publikom nabíjali.
-Nebude pokračovanie Satisfactory?-
No, pokračovanie už vlastne je, ale keďže robím desať vecí naraz, a robím k tomu aj knihu, kde som už pred zadaním, tak zatiaľ nevychádza čas. Satisfactory 2 je hotové, ale chcem to urobiť tak, že nebudú to iba šesťdesiate roky, budú to výnimočné veci až po deväťdesiate roky. Prezradím vám prvému, že z tých novších tam bude aj Love Will Tear Us Apart od skupiny Joy Division, čo je jedna z najkrajších vecí, aké vôbec poznám.
-A kniha bude na tému ?-
Nemám ešte názov, voľakedy som vždy začínal tým, že zo všetkého som mal prvý názov, ale teraz ho ešte stále nemám. Mal by ale kopírovať uhol pohľadu tej knihy. To znamená encyklopédia – šesťdesiate roky – vinyl, a ešte ten pohľad, ktorý nechce byť vo forme encyklopédie, čo sa podobá na telefónny zoznam. Môj pohľad, moje muzikantské formovanie v najlepšom období, zberateľstvo, producentský pohľad. Dodnes je na internete v tejto hudobnej oblasti veľa bielych miest.
-Ale vy idete ešte v jednom - dá sa povedať scénickom – projekte, odkryjete kartu?-
Ale iba trocha, robím hudbu do baletu o skupine Queen s Máriom Radačovským, kde budem existovať vo veľmi zaujímavej pozícii, ktorú si zatiaľ nechám pre seba. Premiéra bude v januári budúceho roku v Divadle Nová scéna. Viac nemôžem povedať.
-Aký je váš hudobný archív?-
Každý si myslí, že ja mám kilometre platní. Mám asi dva metre platní, viaceré z nich sú vzácne, niektoré držím len z nostalgie. Keby som mal zoradiť všetky platne, z ktorých mám autentické nahrávky, tak by som ich mal možno aj najviac v tejto krajine. Tým, že som producent, viem, ako zakonzervovať nahrávky, aby nestratili vinylový zvuk. Vinyl totiž kopíruje ľudské ucho, preto je to dodnes príjemné.
-Ste oslavný typ?-
Nie.
-Ako bude vyzerať Vás dnešný narodeninový deň?-
Pomerne pracovný, nahrávacie štúdio, aj televízna debata. Ten duch oslavy sa prenesie do soboty, ale bude vyložene v rodinnom kruhu.
-Čo si želáte do ďalšieho muzikantského a producentského obdobia?-
Ešte aspoň raz toľko (záverečný úsmev).
