Nikto nepochybuje o tom, že spisovateľ sa z písania môže zblázniť. Od čias Hölderlina a Sada vieme, že riziko bláznovstva je od určitej doby pre spisovateľa signifikantné, ako je to však s čítaním? Očakáva sa od čitateľa, že podľahne fiktívnemu svetu knihy, alebo sa naopak autor spolieha na jeho triezvu hlavu, či inak povedané, schopnosť rozlišovať medzi realitou a fikciou? Existuje vôbec prípad, keď čitateľ prepadol čítaniu natoľko, že sa úplne prerušil jeho kontakt so skutočným svetom? Literatúra pozná niekoľko takýchto nešťastných osudov, azda najznámejšími sú Don Quijote a pani Bovaryová. Existujú však takíto čitatelia aj mimo literárnych diel?
Skôr než sa pokúsim odpovedať na túto otázku, bude potrebné urobiť malý exkurz do problému čítania vôbec. Čo je to čítanie? V prvom rade určitá schopnosť či zručnosť, ktorá spočíva v tom, že písaným znakom čítajúci prisudzuje určitý jazykový význam. Gramotnosť je však len základom niečoho oveľa dôležitejšieho a síce určitej vnútornej skúsenosti, ktorú nám literatúra sprostredkúva. Práve preto neexistuje na čítanie nejaký univerzálny návod a interpretácie jedného textu sa môžu odvíjať do nekonečna. Teória literatúry a literárna kritika sa tento jav snažia podchytiť a učia nás nielen to, ako k textu pristupovať, ale aj to, ako prekračovať jeho hranice. Z tohto uhla pohľadu zohrávajú obe rolu akéhosi prostredníka medzi svetom autora a čitateľa.
Ak sa však mám vo svojich úvahách posunúť ďalej, musím priznať, že striktné oddeľovanie tých, ktorí literatúru píšu, a tých, ktorí ju čítajú, nie je celkom korektné. V prvom rade preto, že každý, kto knihy píše ich aj vo väčšej či menšej miere číta, a v druhom preto, že existuje skupina čitateľov, ktorí o literatúre – teda o tom, čo čítajú – aj píšu. A práve táto zvláštna skupina indivíduí, ktorá píše len keď niečo číta, sa nazýva kritika. Francúzsky semiotik a filozof Roland Barthes si túto zvláštnu podvojnosť dobre uvedomoval. Nechápal preto kritiku iba ako reflexiu, ktorá tu je na to, aby z nadradenej a zároveň skromne slúžkovskej pozície opisovala jazyk literatúry, aby vystupovala ako teória, ktorá hovorí o tom, čo hovorí literatúra a pomáhala tak priblížiť pravý význam krásneho, mravného, poučného alebo politického obsahu, skrytého v slove literárneho tvorcu. Práve naopak, kritika sa podľa neho postupne stáva čoraz viac súčasťou literatúry samej: „Prebieha významné presúvanie miest v našej literatúre: zmiešava sa, prestupuje a zjednocuje dvojaká funkcia písania, funkcia básnická a funkcia kritická; nielenže spisovatelia sami robia kritiku, ale aj ich dielo často vypovedá o podmienkach svojho zrodu (Proust) alebo svojej smrti (Blanchot); prejavuje sa tendencia k tomu, aby všade v literatúre cirkuloval ten istý jazyk, ktorým hovorí aj sama o sebe.“
Kritika teda nie je len prechodným článkom medzi svetom čítania a písania, ale aj svojským medzisvetom...
Ilustrácia Veronika Kružliaková
Celú esej Mareka Debnára si prečítate v Knižnej revue 4 (22. februára)
