HUMENNÉ – Areál mestského skanzenu je vyhľadávaným miestom relaxu pre domácich, aj pre návštevníkov centra horného Zemplína. Skanzen vybudovali v rokoch 1974-1982 a verejnosti bol sprístupnený v roku 1984.
Táto expozícia je súčasťou Vihorlatského múzea a nachádza sa v areáli zákonom chráneného Parku mieru. Na pomerne malej ploche sa podarilo sústrediť typické stavby z regiónu severovýchodného Slovenska.
Už niekoľko týždňov čaká na návštevníkov pri vchode do skanzenu nepríjemné prekvapenie. Doteraz neznámym vandalom padlo za obeť súsošie „Starec a starenka na priedomí“. Starčekovi chýba celý obličaj, aj polovica klobúka. Kamenná dvojica je neoficiálnym maskotom tejto expozície Vihorlatského múzea. Autorom je akademický sochár Teodor Baník a súsošie daroval múzejníkom v roku 1989.
Humenčania, z tejto časti mesta prezývanej „Handrix“ sú kvôli zničenej soche nahnevaní a zhrození súčasne. Dôchodkyňa Valéria tvrdí, že mestská časť nad parkom bola niekedy najpokojnejšia časť mesta. „Na ticho a pokoj už len spomíname. Cez deň je to ako - tak v poriadku, ale keď sa zotmie, starší ľudia majú strach prejsť cez park. V zime sa tu dookola motajú feťáci a v lete chalaniská „lietajú“ na bicykloch. Najhoršie je počas školského roka a cez víkendy. Po parku vyrevuje opitá mládež, ako besná. Už nemáme pocit, že nebývame v rodinnej zástavbe, ale v blázinci. Príďte sa pozrieť v sobotu v noci! Presne ako na psychiatrii - pubertiaci revú ako zmyslov zbavení. K tomu naháňačky na motorkách, na štvorkolkách, nočné popíjanie, a potom rozbíjanie fliaš o stromy. Neveríte? Poďte sa pozrieť, koľko je tu fliaš. Od pálenky, od vína, od riedidla – jedným slovom hrôza. Keď k nim prichádza polícia, rozutekajú sa na všetky strany. Ale za toto nemôžu deti, ale tí, čo riadia republiku. Viac treba pracovať s mládežou, ponúknuť im možnosti, aby správne využili voľný čas. A tomu, čo poškodil sochu, normálne ruky polámať! “ Je pravdou, že v nielen okolí skanzenu sa povaľovali sklenené a plastové fľaše od alkoholu ariedidla. V časti parku, kde sa nachádza tzv. bunker, je vchod do tohto historického podzemného prechodu doslova zasýpaný ohromným množstvom prázdnych fliaš. Dokonca nie je problém tam nájsť použité prezervatívy a injekčné striekačky.
Ďalší z domácich, pán František je presvedčený, že zničená socha nebude koniec vyčíňania tunajších nespratníkov. „Komu mohla socha prekážať?! Celé roky tu stála a bez problémov. Som si istý, že páchateľov nikdy nenájdu. A je zázrak, že ten skanzen doteraz ešte nikto nepodpálil! Choďte sa pozrieť, čo urobili sprejeri s kaštieľom. Žiadna úcta k histórii – tak sme tu veru dopadli.“
Prípady vandalizmu sa v humenskom Parku mieru vyskytujú v nepravidelných intervaloch. V minulosti páchatelia sprejom poškodili niekoľko historických sôch, rozlámali drevené lavičky, zákazovú rampu, drevené oplotenie amfiteátra, osvetlenie v parku, aj múry kaštieľa. Park je vlastníctvom mesta a mestskí policajti tam vykonávajú pravidelné obhliadky. Vandalov to neodrádza, skôr naopak. Riaditeľstvo Vihorlatského múzea, ktoré je v správe prešovského VÚC nemá financie, aby zaplatilo nepretržité stráženie všetkých spravovaných areálov.
Čo sa týka zreštaurovania poškodenej časti tváre kamenného starčeka, riaditeľ múzea Vasiľ Fedič už oslovil viacerých známych reštaurátorov a sochárov. Problém je v tom, že osloveným sa zdala byť výška ponúkanej odmeny s ohľadom na rozsah reštaurátorských prác nízka. Preto vraj objednávku odmietli. „Starčekova tvár“ sa nedá zrekonštruovať za jeden deň a reštaurátori bývajú mimo mesta. Múzeum nemá vo svojom rozpočte financie na podobné prípady. Podľa nášho zdroja nie sú sochy vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov vo všeobecnosti poistené pre prípady vyčíňania vandalov. Pracovníkom Vihorlatského múzea preto nezostáva iné, len hľadať sponzorov, ktorí by rekonštrukciu starčekovej „oskalpovanej“ tváre zaplatili.
