Václav Havel
BRATISLAVA – Najvýznamnejšieho disidenta socialistického Československa a ponovembrového prezidenta Václava Havla znepokojuje situácia médií.
Dvadsať rokov po páde režimu, ktorý vlastnil, kontroloval a cenzuroval médiá, varuje pred rastúcou snahou politikov zasahovať do slobody médií. "Po prvé sú to známky politických tlakov na médiá. To je podľa mňa veľmi nebezpečná vec, také tie telefonáty do médií, rady (verejnoprávnych médií) a ich skladba podľa straníckych princípov a podobne." Znepokojuje ho aj bulvarizácia médií, za čo však podľa neho možno ani nemôžu médiá, ale celkový nedostatok slušnosti a vkusu. "Mali by predsa len mať mieru akejsi mravnej vyspelosti, aby si nevysvetľovali väčšie náklady, väčšiu pozornosť a teda väčší zisk len ako vec, vyplývajúcu zo série senzácií a škandálov."
Havel priznal, že bol naivný, keď čakal zmenu myslenia do niekoľkých rokov po páde komunizmu. "Priznávam sa k tomu, že som sa hlboko mýlil, keď som si myslel, že to príde skôr. Je to naozaj úloha na desaťročia," povedal pre médiá pri hodnotení dvadsiatich rokov od pádu bývalého režimu. Vyrovnať sa s jeho represiami sa bývalým štátom socialistického bloku nepodarilo úplne, najlepšie si podľa neho poradili v Nemecku, potom zrejme v Česku, kde krátko po páde režimu vznikla komisia a následne úrad pre tieto zločiny. "Pamäť národa je základným predpokladom, či súčasťou jeho identity. Musíme vedieť, čo sme boli a čo sme robili včera." Veľkým problémom ale je, že na mnohé skutky sa nepozerá na pozadí dobovej atmosféry. Najmä mladí ľudia môžu mať na komunizmus skreslený pohľad a môžu aj niekomu krivdiť. Postkomunizmus je stav blízky prepusteniu z väzenia, hovorí Havel. "Keď v tom žijete roky a potom vás naraz pustia von, tak vás ťaží tá sloboda. Naraz človek stojí pred úlohou stále o niečom rozhodovať." Kým vo väzení máte všetko určené, na slobode len kým vyjdete z domu, urobíte aj 15 rozhodnutí - o koľkej vstať, čo si obliecť, kedy raňajkovať. Nezvyknutého človeka z toho rozbolí hlava. Zvlášť starší ľudia sú podľa neho v nepríjemnej situácii.
"Oni celý život niekde pracovali, v Brigádach socialistickej práce a podobne, nejakým spôsobom sa snažili, niečomu pochybnému zasvätili svoj život a teraz, keď im je zrazu povedané, že to celé bol nezmysel - to sa ťažko unesie." Nostalgia za komunizmom u mladých je kombináciou nedovzdelanosti, ale najmä snahy byť proti establišmentu. Ľahkou cestou je práve príklon k nejakej verzii komunistickej ideológie. "Čo ja považujem za veľmi smutné je, že existujú ľudia, ktorí sa celý život ako občania angažovali za slobodnejšie pomery, boli celý život prenasledovaní, nemohli študovať, nemohli robiť to, čo chceli. Tí ľudia odchádzajú do penzie s mikroskopickým platom, dokonca niektorí idú do domova dôchodcov, zatiaľ čo ich mučitelia a eštebáci majú ohromné platy, ohromné odškodné a ešte navyše úspešne podnikajú."
Exprezident varoval pred materializmom a technokratizmom súčasnosti. Mnohé demokratické štáty čaká ešte veľa práce, aby sa odklonili od tohto veľmi nebezpečného trendu. Ťaží ho, že "sa katastroficky prehliada akýsi mravný poriadok, ktorý môže byť východiskom poriadku právneho a následne spoločenského. Keď čítate programy ktorejkoľvek politickej strany, na začiatku je časť o hospodárstve a ako má všetko rásť. Prvá je teda materiálna základňa a až potom sa hovorí o duchu, kultúre. "Ja si myslím, že bytie predchádza vedomiu, ale že vedomie zároveň predchádza bytiu. Komunizmus je toho najlepším príkladom. Komunizmus musel byť najskôr vymyslený, aby sa mohol uskutočňovať."
Strany sú dôležitou súčasťou politického života, nič lepšie ľudia nevynašli. Prekáža mu však, keď strany stoja nad štátom a nahrádzajú ho. To, čo kritizuje, je ožívanie rakúsko-uhorskej tradície, pokračujúcej aj za prvej Československej republiky, je transformácia strán na "akési metaštruktúry štátu, napoly legálne, napoly nelegálne, namiesto toho, aby boli semenišťom talentov, prostredím, kde rastú politické osobnosti". Ako príklad spomenul delenie Československa, ktorého detaily oznamovali na nočných tlačových konferenciách HZDS a ODS. "Domnievam sa, že nám to mali oznamovať predstavitelia štátu, nie predstavitelia politických strán. Všetci sledovali, čo dohodnú tieto dve veľké strany a potom už sa nezaujímali o to, čo budú vlády robiť a ako to budú v tichosti uskutočňovať."
Politické funkcie dnes zastávajú prevažne päťdesiatnici, poznačení normalizáciou. Tá podľa Havla poznamenala aj ich deti, ktoré zažívali doma jej atmosféru. "Skôr alebo neskôr príde chvíľa, keď do verejného života začnú vstupovať deti týchto detí. Od toho si ja sľubujem, že bude ten priestor skutočne dôkladne presvetlený, prečistený a že nebudeme musieť nadávať na politiku, že prídu do verejného života ľudia, ktorí si budú vedieť akýmsi prirodzeným demokratickým sebavedomím vydobýjať dôveru, aj keby mali menšinové názory."
Havel priznal, že bol naivný, keď čakal zmenu myslenia do niekoľkých rokov po páde komunizmu. "Priznávam sa k tomu, že som sa hlboko mýlil, keď som si myslel, že to príde skôr. Je to naozaj úloha na desaťročia," povedal pre médiá pri hodnotení dvadsiatich rokov od pádu bývalého režimu. Vyrovnať sa s jeho represiami sa bývalým štátom socialistického bloku nepodarilo úplne, najlepšie si podľa neho poradili v Nemecku, potom zrejme v Česku, kde krátko po páde režimu vznikla komisia a následne úrad pre tieto zločiny. "Pamäť národa je základným predpokladom, či súčasťou jeho identity. Musíme vedieť, čo sme boli a čo sme robili včera." Veľkým problémom ale je, že na mnohé skutky sa nepozerá na pozadí dobovej atmosféry. Najmä mladí ľudia môžu mať na komunizmus skreslený pohľad a môžu aj niekomu krivdiť. Postkomunizmus je stav blízky prepusteniu z väzenia, hovorí Havel. "Keď v tom žijete roky a potom vás naraz pustia von, tak vás ťaží tá sloboda. Naraz človek stojí pred úlohou stále o niečom rozhodovať." Kým vo väzení máte všetko určené, na slobode len kým vyjdete z domu, urobíte aj 15 rozhodnutí - o koľkej vstať, čo si obliecť, kedy raňajkovať. Nezvyknutého človeka z toho rozbolí hlava. Zvlášť starší ľudia sú podľa neho v nepríjemnej situácii.
"Oni celý život niekde pracovali, v Brigádach socialistickej práce a podobne, nejakým spôsobom sa snažili, niečomu pochybnému zasvätili svoj život a teraz, keď im je zrazu povedané, že to celé bol nezmysel - to sa ťažko unesie." Nostalgia za komunizmom u mladých je kombináciou nedovzdelanosti, ale najmä snahy byť proti establišmentu. Ľahkou cestou je práve príklon k nejakej verzii komunistickej ideológie. "Čo ja považujem za veľmi smutné je, že existujú ľudia, ktorí sa celý život ako občania angažovali za slobodnejšie pomery, boli celý život prenasledovaní, nemohli študovať, nemohli robiť to, čo chceli. Tí ľudia odchádzajú do penzie s mikroskopickým platom, dokonca niektorí idú do domova dôchodcov, zatiaľ čo ich mučitelia a eštebáci majú ohromné platy, ohromné odškodné a ešte navyše úspešne podnikajú."
Exprezident varoval pred materializmom a technokratizmom súčasnosti. Mnohé demokratické štáty čaká ešte veľa práce, aby sa odklonili od tohto veľmi nebezpečného trendu. Ťaží ho, že "sa katastroficky prehliada akýsi mravný poriadok, ktorý môže byť východiskom poriadku právneho a následne spoločenského. Keď čítate programy ktorejkoľvek politickej strany, na začiatku je časť o hospodárstve a ako má všetko rásť. Prvá je teda materiálna základňa a až potom sa hovorí o duchu, kultúre. "Ja si myslím, že bytie predchádza vedomiu, ale že vedomie zároveň predchádza bytiu. Komunizmus je toho najlepším príkladom. Komunizmus musel byť najskôr vymyslený, aby sa mohol uskutočňovať."
Strany sú dôležitou súčasťou politického života, nič lepšie ľudia nevynašli. Prekáža mu však, keď strany stoja nad štátom a nahrádzajú ho. To, čo kritizuje, je ožívanie rakúsko-uhorskej tradície, pokračujúcej aj za prvej Československej republiky, je transformácia strán na "akési metaštruktúry štátu, napoly legálne, napoly nelegálne, namiesto toho, aby boli semenišťom talentov, prostredím, kde rastú politické osobnosti". Ako príklad spomenul delenie Československa, ktorého detaily oznamovali na nočných tlačových konferenciách HZDS a ODS. "Domnievam sa, že nám to mali oznamovať predstavitelia štátu, nie predstavitelia politických strán. Všetci sledovali, čo dohodnú tieto dve veľké strany a potom už sa nezaujímali o to, čo budú vlády robiť a ako to budú v tichosti uskutočňovať."
Politické funkcie dnes zastávajú prevažne päťdesiatnici, poznačení normalizáciou. Tá podľa Havla poznamenala aj ich deti, ktoré zažívali doma jej atmosféru. "Skôr alebo neskôr príde chvíľa, keď do verejného života začnú vstupovať deti týchto detí. Od toho si ja sľubujem, že bude ten priestor skutočne dôkladne presvetlený, prečistený a že nebudeme musieť nadávať na politiku, že prídu do verejného života ľudia, ktorí si budú vedieť akýmsi prirodzeným demokratickým sebavedomím vydobýjať dôveru, aj keby mali menšinové názory."
